
Čanakkalinská keramika: od tabuľových misiek po vázy s hlavami koní.
Osoba, ktorá príde do Çanakkale, často vysvetľuje názov tohto mesta spojením s hradmi pri úžstí. Avšak druhá časť názvu je skôr spojená so zemou.
Sprievodcovia kultúrou a umením, tipy na podujatia a príbehy z mesta.

Osoba, ktorá príde do Çanakkale, často vysvetľuje názov tohto mesta spojením s hradmi pri úžstí. Avšak druhá časť názvu je skôr spojená so zemou.

Väčšina kníh o histórii filozofie začína na rovnakom mieste: v Miletose, ktorý sa nachádza pri pobreží Egejského mora, v blízkosti dnešnej obce Balat, ktorá patrí okresu Didim v provincii Aydın. Toto sa odohralo v 6. storočí pred naším letopočtom.

Dnes, ak niekto vystúpí na najvyšší bod divadla v Milet a pozrie sa na západ, neuvidí more. Pred ním sa rozprestiera rovina pokrytá bavlníkovými plantážami, zavlažovacími kanálmi a mokradmi.

V severovýchodnej časti mesta Kırklareli, len pár krokov od bulharskej hranice, sa nachádza les, ktorého pôda v zime býva pokrytá vodou.

Na úseku starej cesty vedúcej z Istanbulu do Edirne, ktorý prechádza oblasťou Kırklareli, sa nachádzajú tri veľké kamenné mosty, rozmiestnené v odstupoch niekoľkých kilometrov.

Na južnom okraji Yalova, v úzkom údolí, ktoré sa vlieva do lesnatých svahov pohoria Samanlı, vyviera geotermálna voda.

Mnoho ľudí pozná Yalovu vďaka jej termálnym prameňom, zálivu a blízkosti k Istanbulu. Avšak meno tohto mesta sa objavuje aj v osmanských historických záznamoch: v polovici 18. storočia tu bola založená prvá známa štátna papierňa.

Ališar Höyüğü sa nachádza na rovinatej ploche v povodí rieky Kanak, južne od mesta Sorgun. Dnes je to pokojná vyvýšenina, obklopená poliami, a nemá žiadnu infraštruktúru pre návštevníkov.

Najlepší spôsob, ako spoznať Yozgat, je posadnúť sa k stolu a ochutnať jeho jedlá. Mesto sa nachádza v srdci rozsiahlej stepi, známej ako Bozok yaylası, kde sú zimy dlhé a drsné, a letá krátke a suché.

Mesto Safranbolu dostalo svoje meno od kvetu safranu. Jeho červené špičky po stáročia farbili jedlá v tomto meste na žltú farbu a dodávali sladkostiam jeho vôňu.

Prvýkrát v Safranbolu človek vníma domy ako akýsi obraz. Biele fasády usporiadané do svahu, tmavé drevené rámy, škridlové strešné vence a poschodia presahujúce do ulice vytvárajú jeden celistvý pohľad.

V Ordu sa počas leta býva vo výškach, ďaleko od pobrežia. Hneď za pobrežným mestom sa vzopínajú hory, ktoré sa v nadmorskej výške presahujúcej tisíc metrov otvárajú do rozsiahlych pasienkov, rovín obklopených lesmi a roztrúsených oblastí.

V Ordu je najjednoduchší spôsob, ako spoznať geografiu tohto mesta, cez jeho kuchyňu.

Keď vstúpite do seldžuckých pamiatok v Konye, často je to farba, nie kameň, ktorá upúta vašu pozornosť.

Pri príchode do Konye vlakom alebo autom, pohľad z okna odráža aj charakter mesta. Rozľahlá, rovinná oblasť, ktorá sa tiahne až k obzoru, polia, ktoré po úrode zžltnú, a stáda oviec pasúcich sa medzi nimi, to všetko vytvára typický obraz tejto oblasti.

Osoba, ktorá pozná Trabzon len z pobrežnej cesty, v podstate videla len polovicu tohto mesta.

V Trabzone sa stôl rozprestiera medzi morom a horami. Na jednej strane sú sardinky, ktoré v zime dorazia k pobrežiu, na druhej strane maslo a syr z mlieka zvierat, ktoré pasú na horských lúkach, a medzi nimi rastie kukurica na svahoch.

Každé leto, na začiatku leta, sa v Sarayiçi, na severe od Edirne, ozývajú zvuky bubnov a klarinetov, a namaštení zápasníci vychádzajú na trávnaté námestie.

Prvá otázka, ktorú si často kladú návštevníci Edirne, je často rovnaká: kde sa dá najlepšie ochutnať "ciğer"? Táto otázka je oprávnená, pretože brožúra ministerstva kultúry a turizmu o Edirne definuje toto mesto ako miesto, kde sa najprv treba ochutnať "tava ciğer" (pečená pečeň).

Keď vstúpite do nádvoria Taşhan v Erzurume, uvidíte rady čiernych, lesklých kameňov vystavených vo výkladoch. Názov tohto kameňa sa v rôznych oblastiach líši; niekto mu hovorí "Oltu taşı", niekto "Erzurum taşı" a niekto "čierny jantár".

Každý, kto príde do Erzurumu v zime, si najprv spomenie na chlad a potom na pohostinnosť a bohaté stoly.

Akarçay je rieka, ktorá nevlieva sa do mora. Vzniká vo vyšších oblastiach západne od Afyonkarahisaru, preteká stredom mesta, smeruje na východ, prechádza rozsiahlu nížinu a jej tok končí v jazere Eber, medzi mestami Bolvadin a Çay.

Každý, kto navštívi Afyonkarahisar, si naň najprv spomenie vďaka jeho charakteristickej chuti.

Osoba, ktorá pozná Adanu len vďaka jej kebabu, horúčavám a širokým uliciam, sa stretne s úplne iným mestom, keď vystúpi o pár krokov od západného konca mostu Taşköprü.