Prejsť na hlavný obsah
Radar Türkiye
Objavujte podujatia v aplikácii
Otvoriť
Radar Türkiye

Čanakkalinská keramika: od tabuľových misiek po vázy s hlavami koní.

Osoba, ktorá príde do Çanakkale, často vysvetľuje názov tohto mesta spojením s hradmi pri úžstí. Avšak druhá časť názvu je skôr spojená so zemou.

Radar TürkiyeRadar Türkiye4 Kasım 2026
Zatiaľ bez hodnotenia

Prihlás sa, aby si mohol dávať Páči sa mi to a hodnotiť

Čanakkalinská keramika: od tabuľových misiek po vázy s hlavami koní.

Mesto Çanakkale je často spojené s pevnosťami pri osmanskom prielive, no jeho názov má druhý význam, ktorý sa týka pôdy. Článok Serap Işıkhanovej z univerzity Dokuz Eylül uvádza, že mesto sa postupne začalo nazývať Çanakkale, a to vďaka produkcii keramiky a prítomnosti pevnosti. Tento článok sleduje históriu tejto keramiky. Najprv sa zaoberá tým, ako sa výroba oživila, potom sa venuje hlinenej zmesi, glazúre a následne formám a nádobám s tvarom zvierat. Nakoniec ponúka informácie o tom, kde môžete tieto keramické výrobky vidieť dnes a ako môžete v meste objaviť toto dedičstvo.

Podľa článku Belgin Demirsar Arlı a Şennur Kaya z Istanbulského univerzity, osmanské keramické umenie čerpalo z troch hlavných centier: İznik, Kütahya a Çanakkale. Autori tvrdia, že to, čo odlišuje Çanakkale od ostatných dvoch, je jeho jednoduchý štýl, ktorý je blízky ľudovému umeniu, a to sa prejavuje v technike, forme a vzoroch. Rovnaký článok popisuje, že keramická výroba v tejto oblasti má svoje korene v staroveku a pokračovala aj v období Rímskej a Byzantskej ríše. Ateliéry založené v období bejkov nedokázali konkurovať İzniku a preto zanikli, no výroba sa oživila koncom 17. storočia. Záznam v Kultúrnom portáli ministerstva kultúry a turistiky provincie Çanakkale tiež uvádza, že výskumy dokázali datovať keramiku v Çanakkale až do 17. storočia. Vzhľadom na to, že mesto je prístav, tieto nádoby boli prepravované obchodnými cestami aj mimo Anatólie. Işıkhanová uvádza, že anglický cestovateľ Richard Pococke, ktorý navštívil mesto v roku 1740, prirovnal miestnu keramiku k výrobkom z holandského mesta Delft a poznamenal, že miestni obyvatelia sa živili obchodom s hodvínom, plachtami a keramikou. V druhej polovici 19. storočia bola keramika najdôležitejším zdrojom príjmu v meste. Podľa toho istého článku Šemseddin Sami v tejto dobe zaznamenal, že v Çanakkale existovalo dvanásť ateliérov, ktoré boli rozsiahle ako továrne. Predaj sa rozširoval až na Cyprus, Grécko a Rumunsko. V roku 1890 bol predaný počet kusov, ktorý presiahol jeden a pol milióna, a v roku 1899 bol počet kusov, ktoré boli predané len do zahraničia, 1 431 566, z čoho 389 750 bolo predaných do Egypta.

Hlina, základný náter a glazúra:

Farbu týchto nádob najprv určuje hlinka. Podľa informácií, ktoré zhromaždila Işıkhanová, majstri väčšinou získavali hlinu, farbivá a glazúru z miestnej oblasti. V Podkladová vrstva mení farbu nádoby a vytvára čistý povrch pre vzor. Majstri nanášali podklad ponorením nádoby do podkladovej hmoty alebo nanesením na jej povrch. Ak sa na čerstvú podkladovú vrstvu nanesú podkladové hmoty v rôznych farbách, vznikajú prirodzene vlnité vzory. Pri nádobách s tvarom zvierat sa niekedy táto podkladová vrstva oškrabala, čím sa vytvárali detaily ako perie alebo šupiny. V jednom príklade, ktorý uvádza Işıkhan, je povrch nádoby v tvare korytnačky oškrabaný tak, aby pripomínal šupiny rýb. Pri metóde známej ako "ebru" alebo "alaca" sa na otočenú nádobu nanášali farebné podkladové hmoty v postupujúcej škále od svetlých k tmavým, čím sa vytvárali pruhy, ktoré sa následne roztekali. Pred rozšírením plastových nádob boli tieto "alaca" taniere a misky bežnou kuchynskou nádobou. Najčastejšie sa používali farby ako zelená, hnedá a žltá. Portál Kultúry uvádza, že okrem bielej podkladovej hmoty sa používali najmä tmavohnedá, "Çanakkale" zelená a "Çanakkale" žltá. Podľa Işıkhanovej, starí majstri používali štyri typy glazúry. Medzi ne patrili olovnaté glazúry, boraxové glazúry, krycie biele glazúry a priehľadné farebné glazúry. Na zelenú sa používal "göztaşı" (niektorý druh minerálu), na niektoré odtieňe sa používal meď získaná od medárov v Biga a na iné sa používali oxidované obaly železných tyčí. V 60. rokoch, keď cena olova vzrástla a spotreba keramiky klesla, sa dielne začali siahnuť po boraxu. Borax poskytoval lesklý povrch, ale bol náchylný na odlupovanie vplyvom vlhkosti.

Kde sa vytvárali vzory?

Pri mnohých nádobách z druhej polovice 19. storočia je viditeľné, že vzor bol namaľovaný na glazúru. Işıkhan uvádza zaujímavú poznámku od keramického umelca a akademika Erdinče Baklu. Podľa Baklu väčšina nádob opúšťala dielne bez vzoru. Vzory boli vytvárané v približne dvadsiatich predajniach na Námestí Hodinovej veže pomocou olejových farieb. Preto tieto vzory časom vysychali a odlupovali sa. Keď prechádzate okolo Hodinovej veže, táto informácia vám umožní vnímať mesto ako staré keramické trhovisko. Pri starších vzorkoch je vzor umiestený pod glazúrou. Işıkhan píše, že nádoby z 18. a prvej polovice 19. storočia svedčia o vysokej úrovni umenia prostredníctvom štýlizovaných a pôsobivých Telesa sú často zdobené technikou nazývanou "barbotin", čo znamená, že sú posypané výstupkami, kvetmi a ornamentmi. V týchto dielňach sa vyrábali aj kocky, misy s pokrievkami, cukornice, vázy a grily. Po polovici 19. storočia sa začali objavovať nádoby v tvare zvierat. Arlı a Kaya popisujú, že nádoby v tvare leva, koňa, ťavy, medveďa a dokonca aj klokana sa používali ako ozdoby, ako aj ako skrinky alebo cukornice. Pri týchto nádobách boli proporcie úmyselne narušené. Autori to pripisujú buď rýchlej a praktickej práci majstrov, alebo snahe o vytvorenie komického efektu. Pri nádobách v tvare kľacúcej ťavy je telo veľké, zatiaľ čo nohy sú neproporčne krátke. Jednou z najvýraznejších myšlienok v článku je, že tieto tvary môžu byť pokračovaním veľmi starého tradície. Autori uvádzajú, že nádoba s dvoma držadlami zdobená výstupkami v tvare hada, vyrobená v Çanakkale v 19. storočí, je prekvapivo podobná nádobe nájdenej v starovekom meste Assos. Nádoby s ústami v tvare zobáka, nádoby s kruhovým telom a cumlíky v tvare zvierat sú známe aj z archeologických nálezísk v Anatólii. Príkladom je nádoba s cumlíkom v tvare zvierata, nájdená v Kültepe, v blízkosti Kayseri. Podľa autorov je táto kontinuita vysvetliteľná tým, že výroba sa prenášala od majstra k učňovi, nezávisle od oficiálneho umenia.

Prečo dielne zanikli?

Od začiatku 20. storočia začali dielne postupne zanikať. Işıkhan uvádza niekoľko dôvodov. Zvýšila sa dopyt po lacných plastových nádobách a dielne, v ktorých pracovali Tureckí, Grécki a Arménski majstri, prestali byť schopné platiť mzdy. Arlı a Kaya tiež uvádzajú, že majstri, ktorí emigrovali koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia, preniesli túto tradíciu do niektorých ostrovov v Egejskom mori a udržali ju tam. Posledná dielňa v meste, ktorá sa bránila, musela byť v roku 1965 presťahovaná mimo mesta, pretože produkovala príliš veľa dymu. Dielne, ktoré stratili zákazníkov, tak postupne zanikli. Na stránke o okrese Çan v Kultúrnom Portáli sa tiež uvádza, že v 19. storočí a na začiatku 20. storočia došlo k poklesu kvality čanelských keramických výrobkov, pričom záujem kolektorov a múzeí zostal zachovaný.

Ako to oživiť dnes?

Na udržanie tradície prebiehajú akademické výskumy. Článok Işıkhanovej popis Autor uvádza, že tieto formy sa objavujú v zátišiach maliara Feyhamana Durana a že moderní tureckí keramickí umelci reinterpretujú vázy s hlavami koní a nádoby s okrúhlym telom. Kde môžete tieto keramiky vidieť?

Historické vzorky keramiky z Čanakkale sú dnes rozptýlené v kolekciách v rôznych mestách. Autor uvádza, že jedna z kolekcií, ktorá odráža historickú púť týchto keramík, sa nachádza v múzeu Suna a İnan Kıraç v Antalya Kaleiçi. Príklady uvedené v článku Belgin Demirsar Arlı a Şennur Kaya pochádzajú z kolekcie Kultúrneho a umeleckého domu Feyhaman Duran pri Istanbulskom univerzite, z múzea Çinili Köşk v Istanbule a z Etnografického múzea v Ankare. Ak navštívite niektoré z týchto múzeí, nezabudnite hľadať vázy s hlavami koní, farebné taniere a nádoby v tvare zvierat. Fotografia na obálke zobrazuje keramiku z Čanakkale, ktorá je vystavená v múzeu Benaki v Aténach. Môžeme vám dať niekoľko návrhov, ako preskúmať toto dedičstvo v Čanakkale. Pri prechádzke v centre mesta, okolo hodinového veže, si predstavte, že tu kedysi stáli staré obchody. Ak uvidíte vázu s hlavou koňa alebo kačky v keramickom obchode, všímajte si, či je nádoba vyrobená z červenej hliny, či je základná farba nanášaná striekaním a či je vzor pod alebo na povrchu. Pozrite sa na spodok nádoby, často to ukáže farbu hliny. Aktuálne informácie o dielňach a výstavách môžete získať v provinčnej organizácii pre kultúru a cestovný ruch a v univerzitnom výskumnom centre. Keď sa pozriete na vázu a uvedomíte si, že bola vyrobená pri pobreží prielivu, z miestnej hliny a že v nej je ukrytá vedomosť, ktorá sa prenáša od majstra k učňovi, prirodzene pochopíte, prečo sa mesto nazýva "Čanak".

Zdroje:

Komentáre

0/1000

Napíš prvý komentár