Sprievodcovia kultúrou a umením, tipy na podujatia a príbehy z mesta.
Akarçay je rieka, ktorá nevlieva sa do mora. Vzniká vo vyšších oblastiach západne od Afyonkarahisaru, preteká stredom mesta, smeruje na východ, prechádza rozsiahlu nížinu a jej tok končí v jazere Eber, medzi mestami Bolvadin a Çay.
Každý, kto navštívi Afyonkarahisar, si naň najprv spomenie vďaka jeho charakteristickej chuti.
Osoba, ktorá pozná Adanu len vďaka jej kebabu, horúčavám a širokým uliciam, sa stretne s úplne iným mestom, keď vystúpi o pár krokov od západného konca mostu Taşköprü.
Cestujúci, ktorý ide z Adany na sever, smerom k Pozantı, v jednom momente zbadá, ako sa pohoria Taurus náhle vzrastajú ako stena.
V Adane je jedlo viac ako len jedno z jedál počas dňa; je to zvyk, ktorý určuje rytmus celého dňa.
Pri prechádzke kaňonmi Kappadócie určite narazíte na malé otvory v svahoch, z ktorých niektoré sú obkolesené červenými a bielymi pruhmi. Nie sú to okná domov, ale vchody pre holuby.
Rieka Kızılırmak, najdlhšia rieka v Turecku, delí mesto Avanos od východu na západ priamo cez jeho stred. Názov mesta aj remeslá, ktorými sa tu ľudia živia, súvisia s touto riekou.
Každý, kto sa po prvýkrát dostane do Kapadócie, si kladie rovnakú otázku: Ako vznikli tieto skalné útvarmi, pripomínajúce huby, tieto tenké stĺpy s tmavou korunkou na vrchu? Odpoveď sa skrýva nie v jednej udalosti, ale v dvoch odlišných príbehoch, ktoré sa odohrávali počas miliónov rokov.
Rieka Sakarya a provincia Sakarya nesú rovnaký názov nie náhodou. Rieka pramení v blízkosti okresu Çifteler v provincii Eskişehir, vytvára širokú oblúku v oblasti Interiérového Anatolska a smeruje na sever, kde sa vlieva do Čierneho mora.
Pre niekoho, kto prichádza do Sakaryy z Istanbulu, je prvou zastávkou často stôl plný jedla. Táto provincia sa nachádza v oblasti, kde sa stretávajú roviny a úrodné údolia, ktoré sú obohacované sedimentmi prúdiacimi riekou Sakarya, lesnaté pasienky a pobrežie Čierneho mora.
Keď stojíte pred výkladom v Eskišehire a obdivujete vyrezávanú scénu zrenia hrozna na bielom kameni, vlastne sa pozeráte na materiál, ktorý sa takto kvalitný nevyskytuje nikde inde na svete.
Eskişehir je jedným z mála miest v Turecku, kam sa dá prísť vlakom a ktoré sa dá najlepšie preskúmať pešo.
Ankara má skutočnú zimu. Podľa údajov, ktoré štátna meteorologická služba zbierala od roku 1927, priemerná teplota v januári v tomto meste je o niečo vyššia ako nula stupňov Celzia, zatiaľ čo priemerná najnižšia teplota je pod nulou.
Jedným z faktorov, ktoré z Ankary urobili hlavné mesto, bola železnica. Keď v posledných dňoch roku 1892 dorazila do mesta železničná trať z Istanbulu, Ankara bola ešte len anatólijským mestečkom, kde sa obchodovalo s vlnou a obilím.
Ankara má priemernú nadmorskú výšku 938 metrov a je mestom, ktoré sa nachádza medzi kopcami a svahmi, nie na rovine. Preto je najjednoduchší spôsob, ako pochopiť toto mesto, vyliezt na kopec a pozrieť sa zhora.
V Ankare žije človek, ktorý každý deň prechádza okolo niekoľkých mohylov, a väčšinou si to ani neuvedomuje.
Sme zvyknutí myslieť na Ankaru v súvislosti s prístupom k moru alebo veľkej rieke, ale mesto vlastne vzniklo na nížine, kde sa stretávajú vodné toky.
Ankara, hlavné mesto, sa nachádza v srdci stepi, a väčšina zelene a vodných zdrojov v tomto meste bola vytvorená neskôr, prostredníctvom plánovania a usilovnej práce.
Bornova je pre mnohých obyvateľov İzmiru známa ako východný koniec linky metra, a tiež ako oblasť s veľkým počtom študentov a ako trasa vedúca k nemocniciam.
História Izmiru je často spojená s menami ako Smyrna, Éfés a Bergama. Tento text sa zameriava na obdobie pred vznikom týchto významných miest a na ich okolie.
Keď sa niekto zmieňuje o Urle, väčšinou si predstaví prístav, vinice a Klazomenai. No v hlbších častiach okresu, medzi olivovými plantážami a borovicovými svahmi, sa nachádzajú dve dedinky, ktoré si vytvorili vlastnú kultúru vlastnými silami.
Na výlet do prírody v Izmire nemusíte cestovať ďaleko.
Mnoho ľudí pozná Izmir vďaka zeleni promenády Kordon a modrej farby zálivu. Avšak, pre obyvateľov mesta sú víkendové miesta na oddych často umiestnené o niečo vo vnútri pobrežia, v mestských častiach, kde ľudia skutočne bývajú.
Cesta z Istanbulu na západ, smerom do Edirne a na Balkán, čelila po celé stáročia rovnakým problémom.
