Z oblasti Yarımburgaz do oblasti Yalıköy, cez Čatalca: Hradby, výmena obyvateľov a Čierne more.

Začíname pri jaskyni, ktorá sa nachádza neďaleko štvrte Altınşehir v Başakşehire, v skalnatom výbežku blízko cesty vedúcej z Halkalí do Altınşehir. Jaskyňa sa otvára v svahu, približne jeden a pol kilometra od severného brehu jazera Küçükçekmece, a smeruje k údolí Sazlıdere. Zaparkujte auto na vhodnom mieste a prejdite k úpätiu kopca. Najprv sa pozrite na celkový vzhľad jaskyne. Skala je tvorená vápencami z éry eocénu a jaskyňu vytesala podzemná voda pretekajúca touto horninou. Uvidíte dva vstupy v rôznych výškach. Horný vchod patrí k "Horná jaskyňa", ktorá sa otvára do širokej miestnosti s výškou približne desať metrov. Dolný vchod je vstup do "Dolná jaskyňa", dlhého tunela, ktorý sa vlní hlbšie do skaly. Podľa záznamov projektu TAY, dolný tunel sa približne dvadsiatich štyroch metrov od vstupu rozvetvuje a jedna z vetiev sa zužuje a končí. Na tomto mieste sa nesnažte vstúpiť do jaskyne, pretože táto oblasť bola v roku 2001 vyhlásená za archeologicky a prírodne chránenú oblasť prvej kategórie. Skutočná hodnota návštevy spočíva v tom, že sa zastavíte pred vstupom a zamyslíte sa nad tým, prečo je toto miesto tak dôležité. Jaskyňa bola v polovici 19. storočia predstavená vedeckej obci, prvé výkopové práce boli vykonané v roku 1963 pod vedením Şevket Aziz Kansu a Kılıç Kökten. V roku 1986 univerzita v Istanbulu vykonala záchranné výkopové práce a v rokoch 1988 až 1990 tá istá univerzita realizovala spoločný projekt s Kalifornskou univerzitou v Berkeley. Tieto výkopové práce ukázali, že najstaršie osídlenie v jaskyni sa datuje do paleolitickej doby. V dolnej časti jaskyne boli nájdené tisíce kostí medveďov jaskynných spolu s nástrojmi vyrobenými z čadiča. V hornej časti jaskyne sa nachádzajú vrstvy z neolitickej, chalcolitickej a bronzovej doby. Z otvorov v stenách je zrejmé, že horná časť jaskyne bola v byzantskej dobe upravená a používaná ako budova. Niektoré z nálezov sú dnes vystavené v Istanbulských archeologických múzeách. Pre fotografovanie je najlepšie využiť jemné svetlo rána, pretože vstupy smerujú na juh, k údolí. Od vstupu sa pozerajte nadol, smerom k údolí Sazlıdere a k jazeru; zistíte, že krajina, ktorú videl prehistorický človek, je dnes obklopená obytnými budovami. Kvôli nedostatku tieňa v okolí j

K prírodnej rezervácii Şamlar sa dostanete po ceste, ktorá vedie cez štvrť Kayabaşı a dedinu Şamlar, a spája sa s starou cestou do Edirne, smerom k mestu Arnavutköy. Podľa informácií od mestského úradu Başakşehir, cesta vedúca z Gaziosmanpaşa sa pri približovaní k Arnavutköyu odbočuje v mieste zvanom Nokta a pokračuje asfaltovou cestou k prírodnej rezervácii. Rezervácia má šesť vstupných brán; hoci adresa v záznamoch mestského úradu a okresnej správy uvádza Başakşehir, niektoré z brán sa nachádzajú blízko hraníc mesta Arnavutköy. Táto oblasť je od 11. júla 2011 zapísaná v zozname Ministerstva poľnohospodárstva a lesného hospodárstva ako prírodná rezervácia. Po vstupe do rezervácie vás okamžite upúta rozsiahla rovina pod borovicami. Na tejto ploche sú umiestnené ukazovatele, drevené piknikové stoly, detské ihrisko, toalety a umývadlá. Namiesto pikniku na tomto mieste odporúčame krátku prechádzku po lese. Sledujte chodníky, zbiehajte sa medzi borovicami k údoliu a počúvajte zvuk vody. Historickou pamiatkou v rámci rezervácie je priehrada Şamlar, ktorá sa nachádza na rieke Şamlar, jednom z najväčších prítokov rieky Sazlıdere. Podľa záznamov okresnej správy Başakşehir bola priehrada postavená v období vlády sultána II. Mahmuda, v rokoch 1826 až 1828. Jej výška presahuje desať metrov, šírka vrcholu je dvanásť metrov a šírka základne pätnásť metrov. Zastavte sa pred priehradou a všímajte si, ako sa jej telo rozširuje smerom k základni; hrúbka steny, ktorá zadržiava vodu, sa postupne zvyšuje. V období Osmanskej ríše bol významná časť zásobovania Istanbulu vodou zabezpečená takýmito priehradami. Preto Šamlar, po jaskyni, predstavuje druhú časť trasy, ktorá symbolizuje vzťah mesta s vodou. Na stránke mestského úradu sa uvádza, že v lese žijú divé zvieratá, ako sú líšky a jastrabí; počas prechádzky si všímajte stromy. Pre fotografovanie skúste zachytiť priehradnú hrádzu z pohľadu rieky, spolu s odrazom vody. Koncom týždňa je táto oblasť plná rodín a skupín, preto sú rána pokojnejšie. Pravidlá týkajúce sa rozdlievania ohňa a grilovania sú určené správcom oblasti; dodržiavajte označenia a odneste si svoj odpad. Po krátkej prestávke v tieni a osviežení sa, pokračujte, pretože nasledujúca zastávka vyžaduje dlhšiu cestu. Na stránke mestského úradu sa uvádza, že okrem borovíc v lese rastie mnoho ďalších druhov stromov.

Najlepšie zachované úseky hradby Anastasiusa sa nachádzajú v severnej, lesnatej časti Čatalca, v okolí Karacaköy. Anglická verzia článku na Wikipedii uvádza miesta, kde je možné vidieť pozostatky: križovatku Gümüşpınar v Karacaköy, Hisartepe v Yalıköy, Pınarca v İhsaniye a dedinu Kurfallı. V tomto mieste sa vydajte do lesnej časti blízko Karacaköy, pretože práve tu je hradba najlepšie zachovaná. Nechajte auto na bezpečnom mieste pri ceste a krátkou prechádzkou sa dostaňte k hradbe. Najprv sa pozrite na priečnosť hradby; turecké zdroje uvádzajú, že vonkajšia strana je obložená opracovanými kameňmi, zatiaľ čo vnútro je vyplnené sutinami a omietkou. Použitie rôznych materiálov a techník je interpretované ako dôkaz oprav, ktoré boli vykonané v nasledujúcich storočiach. Zdrojové materiály uvádzajú hrúbku hradby ako hodnotu mierne presahujúcu tri metre, pričom v dobre zachovanej časti bola nameraná výška presahujúca päť metrov. Hradba nesie meno byzantského cisára Anastasiusa I. a predpokladá sa, že bola postavená alebo zrekonštruovaná v rokoch 507 až 512. Anglický zdroj uvádza, že existujú náznaky, že opevnenie existovalo už predtým, v období cisárov Leona I. a Zenona. Hradba sa začínala pri pobreží Čierneho mora, v Evcik İskelesi, a viedla na západ od Silivri až k pobrežiu Marmarského mora. Zdrojové materiály uvádzajú dĺku hradby medzi päťdesiatimi dvoma a päťdesiatimi šiestimi kilometrami. V strede trasy, blízko Karacaköy, sa nachádzalo obdĺžnikové vojenské táborisko s rozmerami 250 metrov na 300 metrov. V zdrojoch sa často uvádza, že kvôli svojej dĺžke bolo ťažké hradbu brániť malým počtom vojakov a že bola viackrát prekonaná nájazdmi zo západu. Evliya Çelebi v svojej knihe "Cestopis" píše, že veže, základy a priekopy tejto trasy, ktorá sa tiahla od Silivri po Terkos, sú stále viditeľné. Prejdite sa niekoľko stoviek metrov pozdĺž hradby a všimnite si, že opracované kamene boli znovu použité v okolitých dedinských stavbách; píše sa, že viac ako polovicu dĺžky hradby bolo týmto spôsobom odstránených. Pozostatky sú chráneným pamätihodnosťou, preto nevstupujte na hradbu a snažte sa nedotýkať kameňov. V tieni lesa čakajte na svetlo, ktoré dopadá na povrch hradby z boku, aby ste mohli robiť fotografie. Po daždi môžu byť lesné cesty zablatené,

Múzeum výmeny (Mübadele Müzesi) sa nachádza v centre Čatalca, v štvrti Kaleiçi, v blízkosti námestia. Podľa stránky Nadácie pre výmenu (Lozan Mübadilleri Vakfı) sa múzeum skladá z troch častí: hlavnej budovy, námestia výmeny a kultúrneho centra. Návštevu začnite na malom námestí a pozrite sa na fasádu hlavnej budovy. Podľa informácií nadácie sa uvádza, že táto budova bola v rokoch 1913 až 1923 využívaná gréckym podnikateľom ako obchodné priestory. Po výmene prešla do vlastníctva štátu, neskôr v nej bola pobočka Ziraat Bankası, v roku 1961 bola predaná a istý čas slúžila ako kurz šitia. V roku 1967 ju kúpila rodina Ölçer a neskôr ju venovala nadácii, ktorá ju využila ako múzeum. Projekt rekonštrukcie pripravili architekti z nadácie a múzeum bolo založené v spolupráci s mestskou radnicou Čatalca v rámci programu Istanbul 2010 – Európske hlavné mesto kultúry. Múzeum bolo otvorené 20. decembra 2010 a je považované za prvé múzeum v Turecku, ktoré sa zaoberá témou migrácie. Vnútri sa postupne prechádzajte po vitrínach a najprv sa zamerajte na textílie. Výšivky, ručne tkané prikrývky, záclony, obliečky na vankúše a obrusy tvoria väčšinu kolekcie. V hudobnej časti je vystavená úd, mandolína a notový zberník od skladateľa Faiza Kapancıho, ktorý sa narodil v Solúne. Medzi kuchynským vybavením a domácimi potrebami sú medené hrnce, taniere, keramické nádoby, železné žehličky a plynové lampy. V sekcii fotografií a dokumentov je zaujímavá fotografia od Hamzy Rüstem Beya, jedného z prvých fotografov na Kréte, a negatívy. V tejto časti sú tiež žiadosti o likvidáciu majetku od osôb, ktoré sa zúčastnili výmeny, a mapy z obdobia Osmanskej ríše. Záznam v Kultúrnom inventári uvádza, že v múzeu sú vystavené etnografické artefakty, ktoré zanechali grécke rodiny, ktoré odišli z Čatalca, spolu s predmetmi, ktoré priniesli rodiny, ktoré sa do Čatalca prisťahovali z Grécka. Táto dvojaká prezentácia mení múzeum z príbehu o vojne na príbeh rodín, ktoré museli opustiť svoje domovy. Venujte čas čítaniu malých popisiek pri vystavených predmetoch; väčšina z nich obsahuje meno rodiny a miesto, odkiaľ pochádzali. Múzeum je zatvorené v pondelok, zatiaľ čo o ostaných dňoch si otváracie hodiny overte na webovej stránke nadácie. Po návšteve múzea sa prejdite po úzkych uličkách štvrti Kalei

Prírodný park Çilingoz sa nachádza v zátoke pri Čatalca, na pobreží Čierneho mora, severne od Binkılıç. Podľa anglickej verzie Wikipédie sa do parku dá dostať dvoma spôsobmi: z juhu cez Binkılıç lesnou cestou, alebo z východu pozdĺž trasy Terkos Gölü, Ormanlı, Karacaköy a Yalıköy. Z Yalıköy je do parku vzdialenosť približne desať kilometrov. Park je od 11. júla 2011 zapísaný v zozname prírodných parkov Ministerstva ochrany prírody a národných parkov. Vďaka bohatstvu rastlín a živočíchov bol v roku 2005 vyhlásený za chránenú oblasť divokej prírody, a preto je tu lov neustále zakázaný. Po príchode zaparkujte auto a prejdite sa na pláž, aby ste si prehliadli okolie zátoky. Severne od zátoky sa rozprestiera pláž s dĺžkou dvanásťsto metrov, pokrytá jemným pieskom. Potok Çilingoz tečie na sever a ústi do mora úzkym piesčitým ústím, za ktorým sa nachádza rozsiahle jazero obklopené mokradmi. Najväčším lákadlom tohto miesta je blízkosť lesa, potoka, jazera a mora, ktoré sú od seba vzdialené len niekoľko sto metrov. Prejdite sa od pláže k ústiu potoka a pozorujte miesto, kde sa sladká voda potoka stretáva so slanou vodou mora. Potom sa ticho posaďte na brehu jazera a pozorujte vtáky. V parku žijú rôzne druhy vtákov, ako sú kačice, bociany, jastrabí a ďatle. Keď prejdete k okraju lesa, uvidíte východný javor, jarabinu, jaseň a dub, a pod nimi ružu, vavrín, čučoriedku a hrušku. Rastliny rastúce na piesočnatých plochách tvoria samostatnú komunitu, preto sa snažte nešliapnuť na piesok. Skalné útvary a útesy po oboch stranách zátoky ponúkajú dobrý výhľad na fotografovanie; popoludní slnko dopadá na more. Park sa využíva na kempovanie, rybolov, turistiku a pikniky; aktuálne informácie o podmienkach vstupu a kempovania získajte pred návštevou z oficiálnych zdrojov. Ak chcete ísť do mora, robte to len za pokojného počasia a v blízkosti pobrežia. Pri silnom vetre sa vlny na Čiernom mori rýchlo zväčšujú a prúdy môžu byť nebezpečné. Na tomto mieste sme strávili dve hodiny, pretože prechádzka po pláži, prehliadka ústia potoka a okolia lesa trvajú dostatočne dlho, ak sa nerobí príliš rýchlo. Odneste si so sebou všetky odpadky a nerušte vtáky, ktoré hniezdia na brehu mokradí. Podľa Wikipédie v pobrežných vodách žijú tuniaky, sle

Poslednou zastávkou je Yalıköy, jedno z najvzdialenejších pobrežných sídiel v oblasti Trakia v Istanbulu, a jeho staré meno je Podima. Obec je situovaná na pobreží, obklopená lesmi, ktoré sú pokračovaním pohoria Istranca, a táto príroda ju obklopuje zo troch strán. Podľa anglickej Wikipédie, v minulosti tu žili Gréci a v roku 1923, počas výmeny obyvateľstva, sa sem presťahovalo okolo šesťdesiat tureckých rodín z Grécka, ktoré obývali opustené domy. Takže príbeh, ktorý ste si ráno prečítali v múzeu, sa tu odohráva v skutočných uliciach tejto dediny. Zaparkujte auto v obci a prejdite sa k pláži. Najprv si všimnite, aká je táto pláž dlhá. Podľa jednej správy sa pláž rozprestiera približne dvanásť kilometrov. Na pláži sa nachádzajú farebné kamienky, ktoré boli vytvarované vlnami a sú známe ako "Podima kamene". Táto správa tiež uvádza, že tieto kamienky boli kedysi triedené podľa farby a veľkosti a prepravované do Istanbulu, kde sa používali na obklady záhrad a palácov. Piesok v tejto oblasti má tiež ekonomickú hodnotu; podľa Wikipédie ho štátna vodohospodárska spoločnosť používa na úpravu vody. Hlavnými zdrojmi príjmu v obci sú lesníctvo a rybolov. Na tejto zastávke odporúčame skôr dlhú prechádzku po pobreží, ako kúpanie. Prejdite sa po pláži, sledujte, ako vlny narážajú na pobrežie, a vnímajte zmenu vetra. Začiatok a koniec leta sú najkľukovejšie obdobia na pobreží, a pri západu slnka dlhé tiene padajú na piesok. Ak sa chcete kúpať, choďte do mora, keď nefúka severný vietor a more je pokojné; v niektorých miestach more náhle zosilňuje. V časti Yalıköy, v oblasti Hisartepe, sa nachádzajú aj pozostatky hradby Anastasiusa; ak vám zostane čas, predstavte si, ako táto hradba kedysi smerovala k moru. Vtedy si uvedomíte, aká blízko mora končí tá stena, ktorú ste videli ráno v lese. Podľa Wikipédie mal táto obec v roku 2022 1484 obyvateľov. Táto správa tiež uvádza, že obyvatelia sa hrdia jemným pieskom, ktorý sa rozprestiera až k moru. Tiež sa uvádza, že v neďalekej továrni sa ťažba křemíku, ktorý sa používa ako surovina pre sklárenský priemysel. Neodnášajte si kamienky z pláže, pretože tieto kamienky chránia pobrežie. Cesta späť je lesnatá a v noci vyžaduje opatrnosť, takže po sledovaní západu slnka sa vráťte na cestu bez zbytočného zdržiavania. Z Yalıköy premáva autobus do centra