Anastasius Suru (Uzun Duvar)

Anastasiova sieň (po grécky: Τείχος του Αναστασίου) bola rozsiahla obraná sieť, ktorá v období Byzantskej ríše chránila Istanbul pred útokmi zo strany Trácie. Tiahla sa od Čierneho mora až po Marmarské more. Autori zo 6. storočia a neskoršie zdroje jej dávali meno "Dlhá sieň". Názov "Anastasiova" pochádza od byzantského cisára Anastasiusa I., ktorý vládol v rokoch 491 až 518. Podľa zdrojov cisár nariadil výstavbu alebo rekonštrukciu tejto siete v rokoch 507 až 512; okres Čatalca uvádza roky 507 až 511. Anglické zdroje tiež uvádzajú, že existujú stopy opevnenia na tejto línii už v období cisára Leona I. v roku 469 a počas vlády Zéna v roku 478. Podľa Prokopia, ktorý písal v 6. storočí, sieň bola postavená približne 65 kilometrov od mesta, bola veľmi dlhá, ale kvôli rýchlej výstavbe nebola dostatočne pevná a jej ochrana vyžadovala rozsiahlu vojenskú posilu. Ohľadom dĺžky siete sa zdroje rozchádzajú. Wikipédia v angličtine uvádza, že pôvodná dĺžka siete bola približne 56 kilometrov. Výpočet Feriduna Dirimtekinina uvádza približne 52 kilometrov. Okres Čatalca uvádza dĺku 45 kilometrov a tvrdí, že 22 kilometrov z nej je dodnes zachovaných. Sieť začínala na pobreží Čierneho mora v oblasti zvanom Evcik İskelesi, krátko sa tiahla na západ a potom sa otočila na juhozápad smerom k Hisartepe. Odtiaľ prechádzala v blízkosti Karacaköy, prekonávala niekoľko potokov a klesala na juh pozdĺž cesty medzi Kurfallı a Gümüşpınar. Trasa prechádzajúca cez Kurfallı pokračovala na západ od dediny Fener a dosiahla pobrežie Marmarského mora na západe Silivri, v oblasti zvanom Karınca Burnu. Anglické zdroje uvádzajú, že pozostatky siete sú dnes viditeľné v oblasti Gümüşpınar pri križovatke v Karacaköy, v Hisartepe v Yalıköy, v Pınarca v İhsaniye a v dedine Kurfallı. Šírka siete bola 3,3 metra a výška presahovala 5 metrov. Vonkajšie strany boli obložené kamennými blokmi, zatiaľ čo vnútorná časť bola vyplnená sutinami spojenými vápennou maltou. V niektorých miestach sú viditeľné rôzne techniky a materiály, čo sa považuje za stopy po opravách v neskorších obdobiach. Na trase siete sa nachádzali veže, brány, pevnosti, priekopy a vojenská cesta. Kvôli tomu, že na sieti nebolo možné neustále držať vojakov, za ňou boli postavené kasárne a tábory; tábor v blízk Hoci sa hovorí, že hradby boli opustené v priebehu storočí, turecké zdroje uvádzajú, že opravy pokračovali až do 10. alebo 11. storočia. Počas rokov boli väčšina kameňov použitých pri výstavbe nových budov v okolitých dedinách. Evlia Čelebi vo svojej knihe "Cestopis" opisuje, že hradby, základy a priekopy boli stále viditeľné od Silivri až po Terkos, a že budovy ako karavansaraj a imaret v okolitých dedinách boli postavené z kameňov z týchto hradieb. Brány, ktoré v roku 1898 v dobrom stave pozoroval nemecký výskumník Schuchhardt, už neexistujú. Najlepšie zachovaná časť hradieb sa nachádza dnes v severných lesných oblastiach. Dnes je návšteva hradieb plánovaná, pretože väčšina zvyškov sa nachádza v lese a je vzdialená od dedinských ciest. Najjednoduchším východiskovým bodom, ako naznačujú aj zdroje, je oblasť Karacaköy a Gümüşpınar. Tu je možné vidieť fasádu hradieb postavenú z veľkých kamenných blokov, ktorá presahuje hustú vegetáciu. Pretože sú to historické pamiatky, ktoré je potrebné chrániť, je potrebné sa vyhnúť lezeniu na hradby a poškodzovaniu kameňov. Je možné dostať sa autobusom do centra Čatalca a odtiaľ využiť linky do dedín, ale prístup k zvyškom často vyžaduje vozidlo a chôdzu. Pri návšteve lesných oblastí je vhodné nosiť uzavretú obuv, mať so sebou vodu a offline mapu, a tiež dlhé nohavice na ochranu pred bodľavými kríkmi. Vodné kanály Kurşun Germe a Ballı Germe, o ktorých hovorí úrad, sa tiež nachádzajú v blízkosti Gümüşpınar a sú viditeľné v tej istej oblasti. Na severe sa pláže Yalıköy a Çilingoz pri Čiernom mori nachádzajú v blízkosti pobrežia, kde sa hradby stretávali s morom.