Traja hurikány mimo pobrežia, od Kağıthane po Kazlıçeşme.

Linke stanica metra M7 sa nachádza priamo nad potokom Kağıthane, preto prvým krokom po vystúpení z vlaku je pozrieť sa na potok. Tento potok, ktorý v byzantskej dobe niesol meno Barbysos, sa vlieva do Zlatého rohu a celá história Sadabadu sa odohráva na jeho brehoch. Po vystúpení zo stanice pôjdite pozdĺž potoka v smere toku, teda juhozápadným smerom. Táto prechádzka, ktorá trvá približne kilometer, vám ukáže, ako vyzerali v období Lale (Tulip) obdobia chaty, ktoré tu stáli. Počas prechádzky si všímajte koryto potoka, pretože v roku 1722 bol tento potok vyčistený a obklopený rovnými brehmi, čím sa premenil na kanál s názvom Cedvel-i Sim, teda Strieborný potok. Záznamy uvádzajú, že mramor použitý na tento kanál bol privezený z paláca Kulelibahçe v Čengelköyi. Nad kanálom sa nachádzali hrádze, vodopády a mramorové bazény; voda pretekala cez tieto vodopády a zhromažďovala sa v bazénoch. Vládca III. Ahmed nariadil, aby boli z hôr Yoros privezené stovky stromov – javor, lipa, breza, buk a gaštan – s koreňmi, ktoré mali byť vysadené v tejto záhrade. Na konci prechádzky sa dostanete k dnešnej budove obecného úradu v Kağıthane, ktorá je pôvodným miestom paláca Sadabad. Je dôležité si uvedomiť, že na tomto mieste stáli postupne viaceré paláce. Prvý palác bol postavený v roku 1722 pod dohľadom Damat İbrahim Paša a bol rýchlo dokončený. Poeti mu dali meno Sadabad, čo znamená šťastné a prosperujúce miesto. Počas povstania Patrona Halil v roku 1730 boli okolité paláce vyplienené a zničené; I. Mahmud zabránil spáleniu paláca, ale nedokázal zabrániť jeho zničeniu. II. Mahmud v roku 1809 nariadil zrušiť zničený palác a nechal ho znovu postaviť architektovi Krikor Amira Balyanovi. Vládca Abdülaziz v rokoch 1862-1863 nariadil postaviť tretí palác, ktorý niesol názov Çağlayan Kasrı, na mieste druhého paláca, a to architektom Sarkis a Agop Balyanom. Podľa informácií z obecného úradu v Kağıthane bol palác v roku 1943 zrušený, na jeho mieste bola v roku 1952 postavená vojenská škola a táto budova sa dnes používa ako administratívna budova obecného úradu. Podľa článku na Wikipedii je možné vidieť niekoľko zvyškov paláca v blízkosti obecného úradu ako súčasť vonkajšej expozície; hľadajte tieto kamenné úlomky v okolí. V tej istej oblasti sa nach Najlepší uhol pre fotografovanie je z mostov nad potokom, smerom, ktorým tečie voda; ranné svetlo pôsobí na okolie potoka jemne. Po prechádzke touto oblasťou približne hodinu, prejdite metrom M7 do stanice Mecidiyeköy a následne prestúpte na linky M2 a M1A, aby ste sa dostali do oblasti Davutpaşa. Zdroj: TDV Islamská encyklopédia, Sadabad a Kağıthane; Úrad obvodu Kağıthane, paláce Sadabad; Wikipédia, prvý palác Sadabad.

Linka metra M1A, stanica Davutpaşa-YTÜ sa strane okresu Güngören, sa nachádza na viadukte a je vzdialená približne pol kilometra od Otağ-ı Hümayun. Vystúpte zo stanice a nasmerujte sa k kampusu Technickej univerzity Yıldız v Davutpaşa. Pri vstupe sa riaďte pokynmi bezpečnostných pracovníkov. Plošina, na ktorej sa kampus nachádza, je v osmanských zdrojoch označovaná ako "pláň Davutpaşa" a je pomenovaná po Koca Davud Paša, veľkejšom (sadrazem) sultána Bayezida II. Toto miesto slúžilo ako prvé miesto zhromažďovania a ubytovania armády pri odchode na západné kampane; ak sultán nezúčastňoval na kampani, armáda odchádzala z tohto miesta a po návrate tu bola vítaná. Pri príchode k budove si najprv všimnite jej objemu, pretože podľa TDV (Turecká encyklopédia islamu) je to dvojposchodová stavba postavená z opracovaných kameňov. Vstupné verandy na západnej strane sú chránené ostrými oblúkmi, ktoré spočívajú na jednom stĺpe, a nad týmito verandami sa nachádzajú terasy. Encyklopédia špeciálne uvádza, že z terás sa otvára široký výhľad na východ; dnes je tento smer plný mestskej štruktúry, ale smer pohľadu sa nezmenil. Ak je možné vstúpiť do budovy, venujte pozornosť štvorcovej miestnosti v spodnom poschodí; táto miestnosť, ktorej každá strana presahuje desať metrov, je zakrytá krížovou klenbou. V stene vchodu do tohto poschodia sa nachádza pec a fontánka s veršovanou inštrukciou, ktorú napísal sultán Ahmed I. pod pseudonymom Bahti. Veľká miestnosť v hornom poschodí je zakrytá kupolou s priemerom približne desať metrov, ktorá je podopretá pandantífmi. Dva rady okien napĺňajú obidve poschodia svetlom; zostaňte vnútri a sledujte, ako svetlo prechádza po kamenných povrchoch. Zdroje uvádzajú rôzne informácie o histórii budovy. Tradičný príbeh spája pôvod budovy s pätnástym storočím, zatiaľ čo TDV na základe archívneho dokumentu uvádza, že súčasná budova bola postavená hlavným architektom Dalgıç Ahmed Ağa za vlády sultána Mehmeda III. a dokončená za vlády sultána Ahmeda I. V dokumente z roku 1603 sa uvádza, že od výrobcov keramických obkladov v Izniku sa požadovalo, aby doplnili chýbajúce prvky pre túto budovu. Je známe, že budova zažila svoju najväčšiu slávu za vlády sultána Mehmeda IV., ktorý bol známy svojou záľubou poľovom, a v tejto dobe bolo v jej okolí postavených mnoho ďalších budov. Encyklop Zdroj: Islamská encyklopédia (TDV), Palác Davud Paša; Obec Esenler, História Esenler; Wikipédia, Otağ-ı Hümayun.

Stanica metra Bahçelievler sa nachádza pri diaľnici D-100; vila je severovýchodne od stanice, v pešej vzdialenosti niečo viac ako kilometer. Vaším cieľom je park priamo vedľa obecného úradu a okrskovej správy, pretože vila sa nachádza v tejto oblasti, ktorú obec premenila na rekreačný park. Keď vstúpite do parku, najskôr sa pozrite na bazén, nie na samotnú budovu, pretože to, čo odlišuje túto vilu od podobných v Istanbulu, je bazén, v ktorom sa nachádza. Podľa štúdie Hamzy Gündoğdu, zverejnenej v DergiPark, bazén má približne 25 krát 20 metrov a hĺbku 1,5 metra. Samotná vila sa nachádza v strede tohto bazéna a zaberá obdĺžnikový priestor s rozmermi približne 13 krát 8 metrov. Terén má sklon od východu na západ, takže stena bazéna je na východe blízko zeme, zatiaľ čo na západe sa mení na murovanú stenu, ktorá presahuje dva metre. Prejdite na východnú fasádu, kde sa nachádza vchod, a sledujte most, ktorý prechádza cez bazén; k vchodu vedú schody s dvoma zábradliami, ktoré vedú k dvoch špicovitým oblúkom a portálu. Pozorne si prezrite nízky oblúk vchodu, ktorý je vyrobený z bieleho a červeného mramoru, a reliéfny nápis nad ním. Malé, šesťuholníkové okno s mramorovým vzorom na ľavej strane vchodu a úzke vetracie okno vedľa neho poskytujú náznaky o vnútornom usporiadaní budovy. Potom prejdite na východnú stranu bazéna a hľadajte tenký vodný kanál, ktorý je vlnito vyrytý do celku bieleho mramoru. Podľa Gündoğdu v mieste, kde sa tento kanál napája na bazén, sa nachádza malý bazén s tvarom lastovíc. Prejdite na západnú stranu a pozrite sa na rohy murovanej steny; tu sa nachádzajú balkóny a arkády, ktoré spočívajú na kamenných konzolách. Súčasná strešná konštrukcia vily, teda kupola na severe a klenba na juhu, je výsledkom rekonštrukcie, ktorú v roku 1973 vykonala Mualla Eyüboğlu. V rámci tejto rekonštrukcie bola odstránená vrchná časť, ktorá pripomínala vežu a bola údajne pridaná začiatkom 19. storočia; pôvodný vzhľad je sporný a súčasná strecha je približnou rekonštrukciou. Zakladateľom vily bol Siyavuş Paşa, štátnik, ktorý bol odobraný v okolí Kanije, vychovaný v Enderune a trikrát pôsobil ako veľkovezír za vlády Murada III. Encyklopédia islamu (TDV) uvádza, že názov panstva, v Interiér paláca môže byť v rôznych obdobiach otvorený alebo zatvorený; ak je zatvorený, stačí si posedieť pri bazéne a prezerať si budovu zo všetkých strán. Potom sa vráťte na stanicu Bahçelievler, prejdite na linku M1A a pokračujte do Yenibosna, a odtiaľ sa naskočte na jednu z liniek IETT, ktoré idú do Kazlıçeşme. Zdroj: DergiPark, Gündoğdu, Niektoré poznámky o paláci Siyavuş Paşa; TDV Islamská encyklopédia, Siyavuş Paşa; Wikipédia, Palác Siyavuşpaşa.

Keď dorazíte na poslednú zastávku IETT v Kazlıçeşme alebo na stanicu Kazlıçeşme, ktorú využívajú vlaky Marmaray a prímestský vlak Sirkeci-Kazlıçeşme, vašim cieľom je fontána, ktorá sa nachádza asi pár sto metrov na západe. Fontána sa nachádza na ulici Abay (pretože v minulosti sa volala Demirhane), ktorá delí štvrť Kazlıçeşme. Kedysi to bol murovaný zdroj, ale kvôli ceste, ktorá sa za ním nachádza, dnes vyzerá ako samostatná fontána na námestí. Najprv sa pozrite na fontánu z čela: na jej obdĺžnikovom fasádnom ploche, obklopenom ornamentálnymi prvkami, sa nachádza nízka, špicatovo zakončená výplň. Vo vnútri tejto výplne sa nachádza zrkadlo, na ktorom je v tureckom jazyku, kaligrafickým písmom, vyrytý text. Podľa inventára kultúrneho dedičstva, text udáva rok 1546 a uvádza, že fontánu nechal postaviť Mehmed Bey. Predpokladá sa, že Mehmed Bey, menovaný v texte, bol učiteľom menom Aşık Pir Mehmed Çelebi. Príďte bližšie k bielemu mramoru pod textom; tu sa nachádza reliéf tučniaka, ktorý dáva štvrti jej meno. Pred tučniakom je vyrytá vetvička s listami v tvare hviezdy; aby ste videli detaily, musíte sa priblížiť. Tento mramor je v skutočnosti fragment z byzantskej éry, ktorý pochádza z piateho storočia. Podľa článku na Wikipedii bol reliéf v roku 2002 poškodený hľadačmi pokladov; po preskúmaní úlomkov sa zistilo, že mramor bol v období Osmanskej ríše otočený a naň bol vyrytý reliéf. Reliéf, ktorý vidíte dnes, je verná replika, ktorú v roku 2010 nechala vyhotoviť obec Zeytinburnu. Evliya Çelebi ho chválil slovami, že je tak krásny, že ho nemožno opísať. Všimnite si tiež oblúkové výklenky po oboch stranách fontány; pripomínajú, ako sa v minulosti využívala voda. Podľa legendy, počas dobybytia, sýkorka, ktorá hľadala vodu, nasledovala letiace tučniaky a tu našla zdroj; tento príbeh sa rozpráva ako legenda. Po obzretí fontány sa presuňte do histórie štvrte. Podľa Wikipedie, Fatih Sultan Mehmed po dobytí vyhradil túto oblasť mimo hradieb mäsiarom a kožiarsky m priemerom, a tu vzniklo stovky kožiarní. Okresné úrady Zeytinburnu tiež uvádzajú, že Fatih sem presťahoval kožiarov z Edirne a Anatólie. V devätnástom storočí sa k kožiarniam pridali nové priemyselné závody, ako napríklad železiarne, a v období Republiky vznik