Deň v Selčuku, mimo Efesu.

Začnite návštevou Múzea Efesu, ktoré sa nachádza v krátkej vzdialenosti od železničnej stanice Selçuk. Múzeum sa nachádza v štvrti Atatürk Mahallesi, na ulici Uğur Mumcu Sevgi Yolu a je otvorené každý deň. Príchod ráno má dve výhody: haly sú pokojnejšie, kým prídú skupiny, a môžete si nechať vonkajšie časti múzea na neskôr. História múzea sa začína v roku 1929, keď bol založený sklad. Budova bola v roku 1964 otvorená ako múzeum, v roku 1976 bola rozšírená a po rozsiahlej rekonštrukcii bola opäť otvorená v novembri 2014, po dočasnej uzávierke na konci roka 2012. Dnes sú vystavené exponáty usporiadané podľa tém: Informačná hala, nálezy z fontán, nálezy z domov na svahoch, mince, Efes v priebehu vekov, stredná záhrada, kult Kybele, nálezy z chrámu Artemidy a kult cisárov. Ak nasledujete trasu v sprievodcovi, táto návšteva múzea je koncom jednej z trás. V tomto prípade si naplánujte prehliadku tak, aby ste sa postupne dostali k exponátom, ktoré súvisia s ďalšími zastávkami tejto trasy, a nechajte si najznámejšiu halu na koniec. Začnite návštevou strednej záhrady: tu nájdete stĺpiky, reliéfy, sochy, sarkofágy a stély, ktoré siahajú od doby archaickej až po východnú rímsku dobu. V záhrade hľadajte architektonické prvky, ktoré boli privezené z Belevého pamätníka; na poslednej zastávke tejto trasy uvidíte tento pamätník a tu si môžete pozrieť jeho mramorové detaily. Sarkofág pamätníka bol v roku 1963 presunutý do tejto záhrady a bol tu vystavený šesťdesiat rokov; podľa informácií z Aktüel Arkeoloji bol v roku 2023 presunutý do Kultúrneho a umeleckého centra v Izmire. Preto v záhrade nehľadajte sarkofág, ale skôr fragmenty stĺpov a reliéfov. Podľa Wikipedie sú v múzeu aj repliky sochy leva-grifóna, ktoré sa nachádzali na okraji strechy pamätníka; opýtajte sa pracovníkov múzea, kde sa nachádzajú. Potom prejdite do haly "Efes v priebehu vekov". Táto hala rozpráva príbeh celého mesta prostredníctvom nálezov, ktoré siahajú od roku 7000 pred naším letom až po 7. storočie nášho letopočtu; nálezy z neolitickej doby z kopca Çukuriçi sú začiatkom tohto príbehu. Najvýznamnejším exponátom tejto haly je socha "Odpočívajúci bojovník", ktorá bola nájdená pri vykopávkach fontány Polio a zobrazuje poloteľného bojovníka s št Socha Artemidy, datovaná do tohto storočia, stojí s hlavou v tvare chrámu a symbolmi úrodnosti. Je to najznámejší exponát v múzeu, takže si ju tentokrát len pozorne prezrite a prejdite ďalej. V sále cisárskej kultúry sú fragmenty hlavy a rúk sochy pochádzajúcej z chrámu Domitianusa, ktoré ukazujú rozsah cisárskej kultúry v tomto meste. V múzeu je k dispozícii audioguid; informujte sa u pracovníkov o podmienkach jeho použitia. Pre fotografovanie je stredná záhrada najlepšia ráno, keď je svetlo najlepšie; v sálach nepoužívajte blesk. V záhrade si dajte krátku prestávku a napite sa, pretože nasledujúca zastávka si vyžaduje výstup. Po opustení múzea sa pozrite na sever: nad mestom sú viditeľné kopce Ayasuluk a jeho hradby. Vstup do hradu je cez bránu archeologickej lokality St. Jean; k tomuto vchodu sa z múzea dostanete asi za desať minút peši. Po ceste uvidíte siluetu mešity İsa Bey s dvoma minaretmi; táto budova je cieľom inej trasy, takže ju tentokrát prejdite a pokračujte k kopcu. Zdroj: Ministerstvo kultúry a turistiky Turecka, múzeá; KVMGM Google Arts & Culture; Aktuálne archeológia; Wikipédia, archeologické múzeum v Ephese.

Vstup do hradu je z areálu archeologickej lokality St. Jean, kde sa nachádza aj pokladnica. Vzhľadom na to, že otváracie hodiny areálu sa môžu líšiť od hodín vstupu do hradu, odporúčame si aktuálne informácie overiť na stránke muze.gov.tr a návštevu hradu si naplánujte skôr počas dňa. Po vstupe si vezmite so sebou informácie o ruinách baziliky a postupujte po kamennom chodníku, ktorý vedie k vrcholu. Vnútorný hrad sa nachádza severne od ruin baziliky, v najvyššom bode kopca. Podľa informácií od obecnej samosprávy Selçuk, vnútorný hrad stojí priamo nad oblasťou, ktorá podľa najnovších výskumov predstavuje najstaršie osídlenie Efesu. Dnes viditeľné hradby sú dielom troch období: na byzantskom základe boli vykonané opravy v období Aydınoğulları a v období Osmanskej ríše. Steny sú postavené z kameňa, tehál a malty a sú podporené piatimi vežami. Počítanie veží je najjednoduchší spôsob, ako zistiť, ktorá časť hradu bola v ktorom období obnovená. Do vnútorného hradu sa vchádza dvoma bránami, jednou na východe a jednou na západe, ktoré vedú priamo von, bez prepojenia s vonkajšou hradbou. Návštevnícka cesta vás privedie k jednej z týchto brán. Po prechode bránou uvidíte úzke schodiská, ktoré vedú k cimburám a priechodom na vnútornej strane hradieb; nevstupujte na schodiská, kde nie sú zábradlia. Vnútri hradu sa nachádzajú dláždené uličky, rôzne veľké cisterny, mešita a ruiny kostola v najvyššom bode. Po uličkami sa dostanete najprv k mešite v strede hradu; táto budova pripomína obdobie, keď Aydınoğulları v rokoch 1348 až 1390 urobili z tohto miesta hlavné mesto a postavili tu množstvo mešít, kúpeľov a kláštorov; na tejto trase sa na ňu pozerajte len ako na historickú budovu. Podľa dostupných informácií, rekonštrukcia, ktorá začala v roku 2008, sa najprv zamerala na západný vstup do hradu a na minaret tejto mešity. Na západe mešity sa nachádzajú ruiny budovy, ktorá by mohla byť bývalým kúpeľom v hrade; v archívnych záznamoch múzea sa spomína o paláci a kúpeľoch v tejto oblasti. Vyjdite k ruinám kostola v najvyššom bode kopca: apsida bola v období Aydınoğulları rozšírená a premenená na cisternu, takže na tej istej stene môžete vidieť prácu dvoch rôznych období. Zoznam budov v archívnych záznamoch múzea vám môže slúžiť ako kontrolný zoznam počas vašej návštevy: byzantské a turecké cisterny, byz Počas prechádzky po hradbách sa vám odhalí výhľad na zvyšok trasy: priamo pod vami sa nachádza mešita İsa Bey z roku 1375, v nížine sa rozprestiera rovina, kde kedysi stála Artemidina svätyňa, a na juhu sa tiahnuca údolie smerujúce k Efesu. Ak prídete ráno, slnko bude za vašimi chrbtami a fasáda mešity, ktorá smeruje k vám, bude osvetlená. Pre celkový výhľad si vyberte miesto pred západnými vežami hradieb. Vo vnútri hradieb je menej tieňa, preto si zoberte so sebou vodu a v veterných dňoch si nasaďte klobúk. Ayasuluk, spolu s bazilikou sv. Jána, mešitou İsa Bey a Artemidiom, tvorí jeden zo štyroch prvkov, ktoré tvoria pamiatku UNESCO – Efes. Preto žiadnu tehlu nepohybujte a neprepísavajte na stenách. Pri zostupe použite rovnakú cestu a vyjdite z archeologickej lokality sv. Jána. Odvláčte sa späť do centra mesta, kde sa nachádza autobusová alebo iná doprava do Čamliku. Čamlık sa nachádza približne 7 kilometrov južne od Selčuku a cesta vás zavádza do údolia, kde prechádza stará železničná trať İzmir-Aydın. Najpraktickejšie je urobiť si obednú prestávku v centre mesta, pretože v Čamliku je poobede svetlo dostatočné pre fotografovanie. Zdroj: Obec Selçuk, Hrad Selçuk (Ayasuluk); Ministerstvo kultúry a turistiky, Turecké múzeá, Hrad Ayasuluk; Kultúrny portál; TDV Islamská encyklopédia, Ayasuluk; DergiPark, Büyükkolancı 2023.

Do múzea v Čamliku sa dostanete minibusom alebo autom z centra Selčuku. Múzeum sa nachádza v obytnej oblasti, priamo na starom železničnom traťoví, a vstupné je spoplatnené. Aktuálne informácie o otváracích hodinách a vstupnom nájdete na stránke Ministerstva kultúry Turecka alebo priamo v múzeu. Toto je najväčšie otvorené železničné múzeum v Turecku a jeho história sa začína v roku 1866, keď bola otvorená prvá železničná trať v krajine, spájajúca Izmir a Aydın. Čamlık bol vtedy stanicou a opravovňou na tejto trati. Stanica, pôvodne nazvaná Aziziye, bola zatvorená v roku 1991, keď bola trať prestavaná. Prípravy na vznik múzea začali v tom istom roku a v roku 1997 bolo oficiálne otvorené pre verejnosť. Pozemok, budovy a lokomotívy sú vo vlastníctve štátnej železničnej spoločnosti TCDD, ale prevádzku má na 99 rokov prenajatú synovi bývalého výhybára stanice. Po vstupe sa najprv pozrite na starú budovu stanice: koľaje z roku 1866 sú stále na mieste a lokomotívy sú umiestnené priamo na týchto pôvodných koľajách. Hlavnou dominantou areálu je otočná plošina: táto plošina s osemnásť ramenami má okolo seba umiestnených približne polovicu lokomotív, čo vytvára skvelú príležitosť na fotografovanie. Prejdite do stredu plošiny a otočte sa o 360 stupňov; na konci každého ramena sa nachádza stroj z inej krajiny. Počet strojov sa v rôznych zdrojoch líši, uvádza sa medzi 33 a 37, ale je isté, že ide o jednu z najväčších zbierok v Európe, s strojmi vyrobenými od 1890. rokov do 50. rokov 20. storočia. Lokomotívy pochádzajú z Nemecka, Švédska, Anglicka, USA, Francúzska a Československa. Čítanie výrobných štítkov na kotloch a triedenie strojov podľa krajiny pôvodu je zábavná aktivita, najmä pre deti. Najstarší stroj je anglická parná lokomotíva od Stephensona, ktorá používala drevo ako palivo. Podľa Tureckej encyklopédie turistiky existujú na svete len dva takéto stroje. Ďalším zaujímavým exponátom je lokomotíva číslo 45501, ktorá bola zapletená do vlakovej havárie v Yarımburgaz v roku 1957. Čas tu ticho plynul. Do niektorých lokomotív je možné vojsť; schody sú strmé a kovové, preto buďte opatrní, najmä za mokrého počasia, a nedotýkajte sa páky. Potom sa presuňte k vagónom: v múzeu sa nachádzajú deväť cestujúcich Po ceste naspäť prejdite cez centrum Selčuku a pokračujte na sever, smerom k diaľnici medzi İzmir a Aydın. Pamätník sa nachádza približne 16 kilometrov severovýchodne od centra okresu Belevi, priamo pri ceste; cesta z Čamlık trvá približne pol hodiny. Autobusy smerujúce do Belevi odchádzajú z centra okresu; ak necestujete autom, prestúpte v Čamlık. Snažte sa doraziť k pamätníku koncom dňa; kamenné prvky a mramorové schody sú v zapadajúcom slnku najlepšie viditeľné. Zdroj: Wikipédia, Muzeum parných lokomotív Čamlık; Wikipedia, Železničné múzeum Čamlık; Turecké múzeá (Ministerstvo kultúry a turistiky); Turecká turistická encyklopédia.

Pamfília: Pamfília je pamätník, ktorý sa nachádza na sever od obce Belevi, priamo vedľa diaľnice İzmir-Aydın, na svahoch pohoria Aydın Dağları. Miestni obyvatelia ho nazývajú "Yatık Kale" (Ležiaci hrad). Ak prichádzate autom, použite odbočku, ktorá je viditeľná z diaľnice. Ak prichádzate minibusom, vystúpte v centre Belevi a prejdite sa asi kilometer na sever. Jedná sa o rozsiahly archeologický areál; aktuálne podmienky návštevy si overte na webovej stránke Tureckých múzeí ministerstva. Navštívte ho neskoro popoludní, kým ešte nie je príliš tma. Pred vami sa nachádza druhý najväčší pamätník v Anatólii, po Halikarnasse. Bol postavený podľa vzoru Mauzólea, jedného zo siedmich divov sveta. Najprv si pamätník prezrite z diaľky, zo svahu kopca: je to štvorcový podstav, na ktorom stojí poschodie s stĺpmi, a všetko je postavené na jadre vytesanom z prírodného kameňa, ktoré je obložené mramorom. Okraj podstavu má približne 30 metrov, jeho výška presahuje 10 metrov a stojí na trojstupňovom základe. V hornom poschodí stáli po každej strane osem stĺpov; väčšina zdrojov ich označuje ako korintského štýlu. Celková výška bola, podľa časopisu Aktüel Arkeoloji, 23 metrov; niektorí výskumníci sa domnievajú, že dokončená verzia by bola vyššia, pretože pamätník nikdy nebol dokončený. Dlho sa predpokladalo, že strecha mala pyramídový tvar, ale výskumy v rokoch 1998 až 2000 nenachádzali na to žiadne dôkazy, a odvodňovacie kanály naznačovali, že horné poschodie mohlo byť otvorené. Pri obchádzaní skalnatého jadra si všimnite mramorové bloky na zemi: sú to fragmenty obkladov, stĺpov a stropných platní; nesadajte na žiadny z nich a nepohybujte s nimi. Na južnej strane hľadajte hrobku vytesanú do skaly; bola uzavretá zvonku a na severnej strane sa nachádza nedokončený portál. V hrobke sa nachádzala hrobka s figúrou muža ležiaceho na lôžku, bez fúzov, s vencom a s miskou v ruke; vedľa neho stála socha východného sluhu. Sarkofág bol nájdený v 30. rokoch 20. storočia, v roku 1963 bol presunutý do záhrady Efeského múzea a v roku 2023, podľa časopisu Aktüel Arkeoloji, bol premiestnený do İzmir Kültür Sanat Fabrikası; architektonické prvky, ktoré vidíte v múzeu, sú obklady tohto pamätníka. Na okraji strechy sa nachádzali so Od začiatku storočia upútava pozornosť rakúskych výskumníkov; prvú rozsiahlu publikáciu vytvorili Praschniker a Theuer. Zvážte aj polohu tohto monumentu: nachádza sa v blízkosti starobylej cesty Efes-Sardes, na svahu, ktorý je viditeľný z diaľky. Pri západ slnka sa na kameni vyryté schody a mramorové obloženie zdôrazňujú; z cesty je viditeľný ako silueta na vrchole kopca. Nevstupujte na samotný monument a nelezte po schodoch; kameň je nestabilný, mramor je klzký a monument je cenná kultúrna pamiatka, ktorú je potrebné chrániť. V okolí nie je tieň ani voda; počas letných mesiacov návštevu skráťte. Trasa na tomto kopci končí. Tí, ktorí sa vracajú autom do Izmiru, sa dostanú na hlavnú cestu a pokračujú na sever; tí, ktorí sa vracajú vlakom, sa z Belevi minibusom vrátiť do centra okresu a z vlakovej stanice Selçuk nastúpia na spoj, ktorý ich dopraví do Tepeköy. Teraz si zjednotíme štyri body dňa: mramory v múzeu pochádzajú z tohto svahu, z prvého osídlenia mestského hradu, prvá železnica, ktorá prechádzala nížinou, a žiadna z týchto lokalít nebola videná pri vstupe do Efesu. Zdroj: Aktüel Arkeoloji, Hrobka v Belevi; Wikipedia, Mauzóleum v Belevi; Wikipédia, Pamätník v Belevi; DergiPark, Bora 2019; Obec Selçuk; Visit İzmir.