Z Boztepe do Hamsiköy: Po stopách starej karavánovej cesty.

Začnite na Boztepe, ktorý sa nachádza na juhovýchode mesta, a ako prvé sa presuňte k vyhládkovej terase a pozrite sa dole. Odtiaľ je prístav, historické centrum mesta a pobrežie viditeľné na prvý pohľad. Úrad pre kultúru a cestovný ruch provincie Trabzon definuje Boztepe ako dôležitý prvok krajiny a miesto na oddych, ktoré dominuje mestu. Táto definícia platí aj dnes, pretože tento vrchol už po stáročia predstavuje otvorený priestor, ktorý mesto oživuje. Keď sa pozeráte smerom k prístavu, majte na pamäti, že podľa výskumu publikovaného v časopise Belleten väčšina karavánových ciest prichádzajúcich z Bayburtu a Gümüşhane k mestu vedla cez Boztepe. To znamená, že miesto, kde teraz stojíte, bolo poslednou prekážkou, ktorú musel náklad zvnútra Anatólie prekonať, aby sa dostal k moru.

Potom nasledujte drevenú turistickú cestu smerom na východ. Táto cesta, ktorú otvorila obec Ortahisar, je dlhá približne tisíc sto metrov a je postavená na oceľových konštrukciách. Podľa správ je platforma umiestnená o niečo vyššie od zeme, aby sa minimalizovali výkopy a zásahy do terénu. Počas celej cesty sa nachádzajú dve terasy, jedna drevená a jedna so skleneným zástením, a v miestach s najlepším výhľadom sú dve drevené mestské balkóny. Na balkónoch sú sedacie zóny, altánky a hojdačky; sú to ideálne miesta na krátku prestávku. Keď vystúpite na sklenenú terasu, uvidíte svah pod sebou, zatiaľ čo tí, ktorí sú citliví na výšky, môžu zostať na drevenej terase.

Počas prechádzky premýšľajte o histórii tohto kopca. Podľa článku na Wikipedii bol Boztepe v období Osmanskej ríše najprv zaradený do oblasti pasienkov a neskôr sa postupne začal osídľovať. Evliya Čelebi v roku 1640, keď sa nachádzal v Trabzone, hovoril o vinohradoch, ktoré sa tu nachádzali. Dnes už na svahu nie sú žiadne vinohrady, ale zelená krajina kopca si zachovala stopy tejto tradície oddychu. V zápise z roku 1681 sa uvádza, že obyvatelia tejto oblasti boli oslobdení od daní, pretože sa starali o cesty, čo naznačuje, že boli zodpovední za ich údržbu. Tento detail opäť potvrdzuje, že tento kopec bol dôležitým križovatkou ciest. V roku 1834, keď sa populácia zvýšila, osídlenie sa rozdelilo na dve časti: Yukarı Boztepe (Horný Boztepe) a Aşağı Boztepe (Dolný Boztepe).

Keď sa pozeráte na južný svah, uvidíte oblasť Gölçayırı. Výskum publikovaný v čas

Keď prídete k budove na ulici Zeytinlik Caddesi, pred vstupom si chvíľu počkajte vonku. Podľa portálu Kultúra bola táto budova postavená v rokoch 1898 až 1913 ako obytný dom bankára Kostaki Teofilaktosa. Turecké zdroje uvádzajú, že architekti boli Taliani a väčšina použitých materiálov bola dovezená z Talianska. Rohová fasáda s kamennou vežou je najlepšie viditeľná z chodníka oproti. História budovy je tak vrstvená ako jej fasáda: po tom, čo Teofilaktos v roku 1917 zbankrotoval, jeho majetok bol zabavený a budova prešla do vlastníctva rodiny Nemlioğlu. Atatürk tu bol ubytovaný so svojou manželkou Latife Hanım a s delegáciou počas svojej prvej návštevy Trabzonu v rokoch 15. až 17. septembra 1924.

Vo vnútri začnite prehliadku v prízemí, pretože toto poschodie rozpráva príbeh budovy. Podľa anglickej verzie článku na Wikipedii je prízemie usporiadané ako expozícia, ktorá chronologicky zobrazuje architektúru a históriu budovy. Pozrite sa nahor; portál Kultúra uvádza, že steny všetkých poschodí, okrem suterénu, sú odspodu až hore zdobené ornamentmi. Tieto ornamenty sa v jednotlivých miestnostiach líšia, preto si v každej z nich chvíľu zostaňte a pozrite sa na omietky, kde sa stena spája so stropom. Detaily okolo dverí a okien si tiež zaslúžia pozornosť.

Potom si predstavte roky, kedy budova prešla z ruky do ruky. Budova, ktorá bola za čias guvernéra Ali Galipa Beya znárodnená, slúžila v rokoch 1927-1931 ako vládna budova a v rokoch 1931-1937 ako budova inšpektorátu. V roku 1937 bola odovzdaná ministerstvu školstva a pol storočia slúžila ako odborná škola pre dievčatá. V roku 1987 bola odovzdaná ministerstvu kultúry a po rekonštrukcii v rokoch 1988-2001 bola 22. apríla 2001 otvorená ako múzeum. Napriek takýmto rôznym účelám, ktoré budova plnila, fakt, že ornamenty zostali zachované, ukazuje, čo rekonštrukcia zachránila.

Potom zídite do suterénu. Tu sa nachádza archeologická expozícia, ktorá predstavuje výber artefaktov od doby bronzu až po byzantskú dobu. Okrem mramorových, bazaltových, keramických, kovových a sklenených artefaktov sú tu vystavené aj staré mince. Ak budete sledovať vitríny v chronologickom poradí, získať prehľad o tisícročiach osídlenia pobrežia Trabzonu bude jednoduchšie. Nakoniec vystúpte na prvé poschodie, kde

Keď sa dostanete k záhradnej strane budovy, nevchádzajte priamo do vily, ale najskôr sa prejdite po chodníku v rámci borovicového lesa. Ministerstvo kultúry a turizmu provincie Trabzon uvádza, že záhrada vily je obkolesená borovicami a budovu je najlepšie vidieť zvnútra tohto lesa. Záhrada s bazénom a kvetinové záhony na prednej strane poskytujú najlepšie možnosti pre fotografovanie. Vila bola postavená ako letné sídlo bankárom Konstantinom Kabayanidisom z Trabzonu. Rok výstavby sa v rôznych zdrojoch líši: Kultúrny portál uvádza začiatok 19. storočia, Wikipédia hovorí o výstavbe, ktorá sa začala v roku 1890 a skončila v roku 1912, zatiaľ čo iná stránka ministerstva uvádza rok 1913. Preto je najbezpečnejšie povedať, že vila bola postavená medzi koncom 19. a začiatkom 20. storočia.

Pri približovaní sa k fasáde si všimnite použitých materiálov. Podľa Wikipédie je vila postavená z kameňa, tehál a dreva technikou murovania a má štyri poschodia vrátane suterénu. Ministerstvo uvádza, že vonkajšia fasáda je zdobená kamennými prvkami, v interiéri sa používali tehly a schody sú drevené s zábradlími. Vplyv západnej renesančnej architektúry je zreteľný v zdobení fasády. Po vstupe do vily začnite v obývačke, odpočívacej miestnosti, jedálni a hosťovskej izbe v prízemí. V prvom poschodí sa nachádza pracovňa, veľká spálňa, čakáreň a rokovacia miestnosť, a v druhom poschodí sú dve menšie izby. Podľa správy na Haber7 v múzeu sú vystavené 344 artefaktov, vrátane nábytku, porcelánu, kobercov a obrazov z konca 19. a začiatku 20. storočia.

Zistenie, ako sa vila premenila na múzeum, obohatí vašu prehliadku. Budova, ktorá prešla do vlastníctva štátu v roku 1923 po výmene obyvateľstva, bola v roku 1930 zakúpená provinčnou správou a v roku 1931 bola odovzdaná na počesť Atatürka. Atatürk tu bol prijatý počas svojej prvej návštevy v roku 1924, opätovne v novembri 1930 a počas svojej poslednej návštevy v júni 1937 tu strávil dve noci. Podľa Kultúrneho portálu tu 11. júna 1937 rozhodol o darovaní svojho majetku národu. Po smrti Atatürka vila bola zakúpená mestskou radnicou a v roku 1943 bola otvorená ako múzeum.

Na konci prehliadky sa vráťte do záhrady a pozrite sa na dvojkrídlov

Po prejazde Maçkou a začatí stúpania po ceste k Zigana, si všimnete, ako sa údolie zužuje a vzduch ochladzuje. Kultúrny portál uvádza, že Hamsiköy sa nachádza na severnom svahu hory Zigana, na severnej trase Cestnej hedvábnej cesty, 19 kilometrov od Maçky, a je to starobylé miesto. Výskum v Belleten tiež uvádza, že cesta Zigana vedie cez Hamsiköy a Maçku až do Boztepe a je využívaná počas celého roka. To znamená, že náklad, ktorý ráno vidíte z vrcholu a smeruje do prístavu, prechádza priamo okolo tejto dediny. Po príchode do dediny zaparkujte auto a najprv sa prejdite údolím.

Kultúrny portál uvádza, že názov dediny pochádza z arabského slova "hamse", čo znamená päť, a že osídlenie sa skladá z piatich oddelených častí. Záznam o geografickej značke od TÜRKPATENT uvádza tieto päť dedín: Hamsiköy, Çıralı, Güzelyayla, Dikkaya a Başar. Wikipédia uvádza, že pôvodný názov osídlenia bol Ciharlı a že v roku 1959 bol názov zmenený na Hamsiköy prostredníctvom zákona. Počas prechádzky si všimnite staré domy a kamenné fontány pri potoku; Kultúrny portál ich označuje ako súčasť prírodnej krásy dediny. Na jar sa na svahoch rozkvitajú lesné ruže s fialovými kvetmi, ktoré farbia údolie. Hmla je tu bežným javom; keď sa usadí na úpätí hôr, výhľad sa môže za pár minút zmeniť.

Potom prichádza na rad sladkosť, vďaka ktorej je dedina preslávená. Hamsiköy Sütlacı (ryžový puding) bol v roku 2017 registrovaný ako geografická značka a vlastníkom registrácie je Obchodná a remeselná komora Maçka. Certifikát uvádza, že sladkosť sa vyrába iba z mlieka, ryže, cukru a štipky soli. Podľa dokumentu sa dedina nachádza v nadmorskej výške medzi 1200 a 1600 metrov a svah Zigana, ktorý smeruje k moru, je bohatý na zrážky, takže lúky sú zelené väčšinu roka. Uvádza sa, že chuť mlieka pochádza z rôznych rastlín na týchto pasienkoch a že výroba, vrátane získavania mlieka, musí prebiehať v rámci geografického územia. Varenie prebieha v dvoch hrncoch a konzistencia sa dá posúdiť tým, že puding steká z lyžice ako med. Sladkosť sa môže podávať čerstvá alebo s vrchnou vrstvou zahustenej v rúre, a to s škoricou a orechmi.

Kultúrny portál uvádza, že v dedine sa okrem toho vyrába aj kašar (tradičný syr),