Od Kaleiçi k Karaağaç, smerom k rieke Meriç.

Začnite svoju prehliadku pri Macedónskej veži, ktorá sa nachádza na severe časti Kaleiçi. Veža je jednou z nárožných veží, ktoré obklopovali mesto Hadrianopolis, založené rímskym cisárom Hadriánom, a je to jediná z týchto obraných múrov, ktorá sa zachovala dodnes. Kultúrny portál ju označuje ako "Edirnská pevnosť, Macedónska veža, Hodinová veža"; v meste je tiež známa ako Stará hodinová veža. Podľa zdrojov bola veža postavená v období Hadriána, v druhom storočí po Kristovi. Najprv sa prejdite okolo veže, pretože záhrada bola upravená ako archeologický park. Pri vykopávkach tu boli nájdené keramické pece z rímskej doby a hlinená stavba, ktorá sa pravdepodobne používala ako sklad obilia. Ďalšie vykopávky odhalili aj prístavby kaplnky datovanej desiatym storočím a keramickú pec z byzantskej doby. V záhrade hľadajte aj pozostatky osmanskej ľadovne z roku 1908 a základy obytných budov z neskorej osmanskej doby. Pri pohľade na vežu si všimnite murivo z kameňov a tehál v spodnej časti steny; tu môžete čítať o opravách, ktoré boli v priebehu rôznych období vykonané. V roku 1867 guvernér Edirnu, Hacı İzzet Paşa, nariadil pridať drevené poschodia na vežu a umiestniť tam hodiny. Odvtedy bola veža dlhé roky známa ako Hodinová veža alebo Veža národných hodín. Horná časť veže, ktorá utrpela rozsiahle škody pri zemetrasení v roku 1953, bola neskôr zničená, takže silueta, ktorú vidíte dnes, nemá hodiny. Ministerstvo kultúry a cestovného ruchu začalo v decembri 2021 rekonštrukciu veže a po dlhej práci bola v lete 2026 otvorená ako Macedónske vežné múzeum. Vnútri sa môžete pomocou výťahu dostať na horné poschodia a prehliadnuť si jednotlivé výstavy. V expozícii sú vystavené keramické výrobky, sklenené predmety, lampy, mince a bežné predmety z období Rímskej ríše, Východnej Rímskej ríše, Osmanskej ríše a Republiky. Jednou z najvýznamnejších častí zbierky je socha hlavy, ktorá zobrazuje Odysea a bola nájdená počas vykopávok v Kaleiçi v roku 1977. V múzeu je tiež hasiaci had, ktorý pripomína obdobie, keď bola veža používaná ako hasičská veža. Na najvyššej vyhliadkovej plošine môžete vidieť strechy Kaleiçi a minarety Selimiye v jednom zábere. Pre fotografovanie sa presuňte na južnú stranu terasy; odtiaľ môžete odhadnúť smer cesty Karaağaç, po ktore

Vstúpte do trhoviska Ali Paša Çarşısı z východnej strany veže, cez vchod, ktorý sa kedysi nazýval Veža Kapısı (Vežové brány). Toto trhovisko nepoužívajte ako miesto na nakupovanie, ale ako prechod medzi starým mestom (Kaleiçi) a novým mestom. Podľa Encyklopédie islamu (TDV), na oboch koncoch trhoviska sa nachádzajú Vežové brány (Veža Kapısı) a Rybárske brány (Balıkhane Kapısı), a medzi nimi sú ďalšie štyri vstupy vedúce do vedľajších uličiek. Pri prechádzaní dlhou chodbou si spočítajte tieto vedľajšie vstupy a pozrite sa, kam vedú. Encyklopédia uvádza, že Vežové brány a vedľajšie vstupy nie sú presne v jednej línii, ale sú umiestnené v mierne posunutých priestoroch. Táto nepravidelnosť naznačuje, že trhovisko bolo postavené tak, aby sa prispôsobilo usporiadaniu ulíc v danej dobe, čo je typický znak starej osmanskej urbanistiky. Vchod smerom na západ sa nachádzal v rovine strednej brány hradieb; teda trhovisko spájalo mesto obklopené hradbami s obchodným svetom mimo neho. Evliya Čelebi hovorí o uliciach v Kaleiçi, ktoré sa krížili ako šachovnica. Vyjdite jedným z vedľajších vchodov a sami sa presvedčte, koľko z tohto usporiadania je dnes ešte viditeľné. Kaleiçi bolo kedysi známe svojimi dvojposchodovými drevenými domami v záhradách; po požiaroch a zemetraseniach sa však väčšina tejto štruktúry zmenila. Napriek tomu môžete v úzkych uličkách nájsť fasády, ktoré evokujú staré časy. Keď sa vráтите na trhovisko, pokračujte v prechádzke až do strednej časti. Tu sa nachádza modlitebňa, ktorú podopierajú štyri stĺpy, a encyklopédia ju opisuje ako výsledok umiestnenia trhoviska v priamke. Zastavte sa na tomto mieste a pozrite sa do oboch smerov chodby; rytmus oblúkov, ktoré delia strop, je z tohto miesta najlepšie viditeľný. Znovu si všimnite farebné kamenné obklady a rámové prvky v oblúkoch hlavných vchodov. Predpokladá sa, že toto je trhovisko, ktoré opisovala Lady Mary Wortley Montagu vo svojom liste z Edirne na začiatku 18. storočia, ako kryté a dokonale čisté. Trhovisko stratilo svoj lesk v 19. storočí, v roku 1947 prešlo rozsiahlou rekonštrukciou a ožilo opäť po 60. rokoch. Dnes je tu veľa ľudí, takže namiesto toho, aby ste stáli v strede chodby, zostaňte bližšie k obchodom, na okraji. Ak ste prišli na bicykli, pre

Po návšteve trhoviska sa vydajte po ceste smerom na Karaağaç a pokračujte južným smerom. Cesta sa spočiatku vedie popri rieke Tunca a prechádza cez most Tunca Köprüsü; tento most, postavený začiatkom 17. storočia, je konštrukcia s dvanástimi oblúkmi, v strede ktorej sa nachádza malá veža. Krátko po prechode rieky Tunca sa dostanete k mostu Meriç Köprüsü. Obe rieky sa spájajú len o niečo južnejšie od týchto mostov, takže za niekoľko krokov prejdete oboma významnými vodnými tokmi. Stavba mostu Meriç Köprüsü bola zahájená za vlády sultána Abdülmecida v roku 1842 a podľa portálu Kültür Portalı bola dokončená v roku 1847. Najlepšie je najprv vidieť most z pobrežia, z bočnej strany; len tak je možné vnímať celistvosť dvanástich oblúkov, ktoré sa vzopínajú na trinástich pilónoch. Stred mostu je vyšší, konce nízke; tento profil, ktorý zdroje opisujú ako mierne naklonený, je z pobrežia veľmi dobre viditeľný. Všimnite si priestory medzi pilónmi; boli vytvorené, aby znížili tlak vody na most počas povodní. Potom vystúpte na most a prejdite až k mramorovej pavilónu v strede. V pavilóne sa nachádza nápis, ktorý dokumentuje výstavbu mostu. Vnútri kupoly sa nachádzajú nástenné maľby zobrazujúce výhľad na Edirne a je známe, že na vrchole kupoly sa kedysi nachádzal železný zvodič s motívom slnka. Zastavte sa v pavilóne a otočte sa na sever; minarety Selimiye sa týčia nad vodou a stromami. Po oboch stranách mostu boli postavené prístavy z opracovaného kameňa, kde mohli pristávať lode, člany a malé plavidlá. Tieto prístavy sú pripomienkou riečnej dopravy, ktorá viedla z rieky Meriç hlboko do Balkánu. Meriç pramení v Bulharsku, vchádza do Turecka v Edirne a tvorí časť hranice s Gréckom. Po pobreží sa nachádzajú rekreačné zóny, ktoré vedú k rieke a ponúkajú krásne miesta na posedenie a oddych. Brožúra Ministerstva kultúry a turistiky uvádza, že po rieke Meriç je možné plaviť sa na tradičných članoch Kancabaş, ktoré sú natreté v edirnsko červenej farbe. Brožúra tiež odporúča sledovať západ slnka pri rieke Meriç a toto miesto je na to ideálne. Keď slnko zapadá na západe, nad Karaağaç, odraz oblúkov vo vode dosahuje svoj najkrajší tvar. Kvôli tomu, že most je úzký a premáva po ňom doprava, pri fotografovaní zostaňte pri zábradlí. Ak chcete fotiť z pobrežia, roviny na západ

Po odbočke od Meriç sa cesta v priamke vedie do Karaağaç a privedie vás pred starú budovu železničnej stanice. Najprv sa zoznámte s týmto miestom, pretože jeho história je ukrytá v jeho príbehu. Karaağaç sa v písomných prameňoch spomína len zriedka pred šestnástym storočím; vďaka svojej vysokej polohe, obklopenia lesmi a riekami, sa postupne stala obľúbeným letným útočiskom obyvateľov Edirnu. V devätnástom storočí, keď tu bola postavená železničná stanica, sa mesto rýchlo rozvíjalo, v okolí morušníkov sa rozvíjal priemysel pestovania moriek a výroby kokónov. Na začiatku dvadsiateho storočia bolo Karaağaç známe ako "Malé Paríž" vďaka svojim kinám a divadlám. Teraz sa presuňte k fasáde budovy stanice. Budova, navrhnutá architektom Kemaleddin, bola postavená v neoklasicistickom štýle, inšpirovaná stanicou Sirkeci. Táto trojposchodová, obdĺžniková budova, dlhá približne osemdesiat metrov, bola v podstate dokončená v roku 1914. Kvôli prvej svetovej vojne sa však trasa zmenila a stanica nebola uvedená do prevádzky, až kým vlaky ju začali obsluhovať v roku 1930. Kvôli tomu, že časť trate sa nachádzala za hranicami, vlaky prichádzajúce z Istanbulu museli po mnoho rokov prechádzať územím susednej krajiny, aby sa sem dostali. V roku 1971, keď bola otvorená nová stanica v Edirne, stanica v Karaağaç bola zatvorená. Neskôr bola budova odovzdaná Trakijskej univerzite, kde bola dôkladne zrekonštruovaná a dlhé roky slúžila ako rektorát. Dnes v tejto budove sídli Fakulta výtvarných umení univerzity, preto sa zamerajte na jej fasádu a záhradu, nie na interiér. V záhrade sa nachádza pamätník Lozan, ktorý bol postavený na počesť podpisu Lozanského mierového zmluvy v roku 1923 a bol otvorený v roku 1998. Pre lepšiu perspektívu pamätníka prejdite na stred námestia. Tri betónové konzoly, ktoré sa vzďahujú od zeme pod uhlom päťdesiatich piat stupňov, nesú tri stĺpy. Najvyšší stĺp symbolizuje Anatóliu, druhý symbolizuje Tráciu a tretí, menší stĺp medzi nimi, symbolizuje Karaağaç. Betónový oblúk, ktorý spája stĺpy, predstavuje jednotu. Pred oblúkom sa nachádza socha mladého dievčaťa, ktoré v jednej ruke drží holubicu a v druhej dokument. Polkruhový bazén pri úpätí pamätníka symbolizuje more, ktoré obklopuje tri strany Turecka.