Od jazera Karagöl po Karabel, od archeologického náleziska po reliefy z obdobia Hetitov – východná časť İzmiru.

Začnite svoju cestu pri Karagölu, jazere na vrchole hory Yamanlar. Táto časť trasy je najchladnejšia a najkľukatejšia, takže si môžete vychutnať pokoj a krásu prírody. Jazero sa nachádza v blízkosti vrcholu hory, približne 850 metrov nad morom. Jeho okolie bolo v lete 2011 vyhlásené za prírodnú rezerváciu, ktorá zaberá približne 19 hektárov. Kvôli nedostupnosti verejnou dopravou sa sem dostanete autom, pričom z mesta Karşıyaka budete musieť vystúpiť a pokračovať po horskej ceste. Nezabudnite, že pri vstupe sa vyberá poplatok; aktuálnu výšku poplatku a otváracie hodiny si overte na oficiálnych stránkach pred odchodom.

Po zaparkovaní je prvým krokom prejsť sa po chodníku, ktorý obkružuje malé, okrúhle jazero. Brehy jazera obklopujú vŕby, pričom niektoré z nich sú obrastené plaziacimi sa rastlinami. Od konca vŕb začínajú rásť borovice, smreky a cypruše; túto zmenu si ľahko všimnete počas prechádzky. Ak sa pozriete bližšie k vode, môžete pozorovať rastliny, ktoré rastú priamo vo vode, ako sú napríklad sukulentné rastliny a lilie. V jazere žijú kapor a ráno je voda najkľukatejšia. V okolitom lese boli zaznamenané rôzne druhy vtákov, ako sú ďatle, sýkorky, sliepky a slávky, takže si nezabudnite pribaliť ďalekohľad.

Pôvod jazera je v rôznych zdrojoch opísaný odlišne; niektoré zdroje ho označujú ako kráterové jazero, zatiaľ čo iné hovoria o jazere vytvorenom zosuvom pôdy. O tom, že hora je zložená prevažne z vulkanických hornín, sa môžete sami presvedčiť, keď si všimnete tmavé kamene na chodníku. Karagöl je v starodávnej mytológii spojený s postavou Tantala a jeho legendou, čo je najznámejší príbeh spojený s týmto jazerom. Táto trasa vám dá možnosť porovnať legendu s reálnymi archeologickými nálezmi, čo je skvelý spôsob, ako začať deň.

V areáli prírodnej rezervácie sa nachádzajú piknikové stoly, fontány, detské ihrisko a kemping, ale pre túto trasu odporúčame skôr krátku prechádzku ako piknik. Víkendy sú tu obvykle rušnejšie; ak túžite po pokojnom mieste pri jazere, prídite ráno. Najlepšie časy na fotografovanie sú tiež ráno, keď sa odraz stromov v pokoji vody najlepšie prejavuje. V lete je tu výrazne chladnejšie ako v meste, ale nezabudnite si vziať ľahkú bundu, pretože počasie v horách sa môže rýchlo meniť. V lese používajte len vyznačené cesty a nezabudnite si odv

Yeşilova Höyüğü, Bornova údolí, je najstaršie známe osídlenie v Izmire a začiatok tejto trasy sa nachádza práve tu. Návštevnícke centrum sa nachádza v Karacaoğlan Mahallesi, priamo vedľa archeologickej výkopovej lokality. Budova bola postavená na základe projektu, ktorý vyhral národnú architektonickú súťaž v roku 2010, a pre verejnosť bola otvorená začiatkom roku 2015. Kvôli možnému zmeneniu otváracích dní a hodín je potrebné kontaktovať obec Bornova, ktorá je prevádzkovateľom, a získať aktuálne informácie. Pri vstupe si všimnite dve odlišné fasády dlhej, nízkej budovy. Juhozápadná fasáda, ktorá sa obracia k prichádzajúcim návštevníkom, je nepriehľadná, zatiaľ čo severovýchodná fasáda, ktorá smeruje k výkopu, je čiastočne priehľadná a naznačuje okolie. Po vstupnej hale vás dlhá rampa vyvedie do výstavnej sály v prvom poschodí, kde sa nachádza hlavná časť prehliadky. Výstava obsahuje repliky nálezov z výkopov a sekcie, ktoré popisujú každodenný život komunity, ktorá na tomto vrchu žila. V vitrínach hľadajte nástroje vyrobené z čadiča, šípové hlavy a predmety vyrobené z obsidiánu. Podľa vedúceho výkopu, Zafera Derina, obsidián v tejto oblasti nevznikal a bol privezený z ostrova Melos a z Kapadokie. Medzi nálezy, ktoré naznačujú organizovanú výrobu, patria pečate symbolizujúce slnko a závažia na tkáčske rámy. Na úlomkoch keramiky boli nájdené odtlačky prstov detí a žien, ktoré sú datované približne 8 500 rokov dozadu. Výkopový tím uvádza, že obyvatelia tohto vrchu veľmi milovali mušle a ryby a lovili ich pomocou sietí. Terasa, ktorá je pokračovaním výstavnej sály, sa tiahne smerom k výkopovej lokalite a na konci prehliadky vás privedie do priameho kontaktu s reálnymi nálezmi. Z terasy si všimnite, prečo tento vrch nevyzerá ako kopec z vonku, pretože osídlenie sa nachádza pod nánosmi sedimentov v údolí, niekoľko metrov pod dnešným povrchom. Tento vrch bol objavený v roku 2003 náhodne, keď boli počas presunu zeminy do parku nájdené artefakty. Pri výkopoch boli identifikované tri kultúrne vrstvy: najnižšia vrstva patrí neolitu, nad ňou je chalcolitická vrstva a najvyššia vrstva obsahuje stopy z doby bronzovej, železnej a rímskej. V poslednej fáze neolitu ľudia žili v domoch postavených na kamenných základoch, ktoré smerovali dovnútra nádvoria a boli od seba oddelené. Vonku, vedľa nádvoria, sa nachádza malá us Zdroj: Wikipédia, archeologické nálezisko Yeşilova Höyüğü; Studio Evren Başbuğ, návštevnické centrum archeologického náleziska Yeşilova Höyüğü; VOA Türkçe, archeologické nálezisko Yeşilova Höyüğü.

Z oblasti Yeşilova sa vydajte smerom na Ankaru, prejdite cez priesmyk Belkahve a ocitnete sa v oblasti Kemalpaša. Pri vstupe do okresu vás na okraji cesty privíta mohutná, pruhovaná štruktúra. Spoločnosť Visit İzmir túto pamiatku predstavuje ako symbol okresu, ktorý návštevníkov privíta hneď po príchode do Kemalpaša. Táto stavba, známa medzi miestnymi obyvateľmi ako "Dievčenská veža", je v skutočnosti hlavná časť paláca, ktorý tu nechali postaviť byzantskí cisári. Podľa štúdie, ktorú v roku 1961 zverejnil historik umenia Semavi Eyice v časopise Belleten, staré meno Kemalpaša bolo Nymphaion. Mesto sa nachádzalo približne 30 kilometrov východne od Izmiru a ležalo na starodávnej ceste, ktorá spájala Izmir so Sardes. Zaparkujte vozidlo na vhodnom mieste v centre okresu a k pamiatke sa prejdite pešo, pretože sa nachádza hneď pri hlavnej ceste. Príbeh paláca sa začína v roku 1204. Armáda Štvrtého krížovej výpravy v tom roku dobyla Istanbul a na byzantskom území vzniklo niekoľko malých štátov. Najsilnejším z nich bol štát, ktorý vládla dynastia Laskarisovcov a jeho hlavným mestom bol Iznik; existoval až do roku 1261, kedy bol Istanbul opätovne získaný. Podľa webovej stránky Byzantine World, v tomto období cisári neobývali jediný palác, ale dvorníci sa presúvali medzi mestami v závislosti od ročných období a Nymphaion sa stal obľúbeným zimným sídlom. Nie je presne známe, kto palác postavil; Eyice uvádza, že všeobecne sa predpokladá, že ho dal postaviť prvý vládca štátu Laskarisovcov, Teodor I., zatiaľ čo článok publikovaný na Univerzite Strednej Európy uvádza, že väčšina výskumníkov pripisuje stavbu Ioannesovi Vatatzesovi. Ioannes III. zomrel 3. novembra 1254 v stane, ktorý bol postavený v záhrade paláca. Dňa 13. marca 1261 bol v Nymphaion podpísaný Nymphaionský pakt s Genouvskými, ktorý poskytol byzantskej armáde námornú podporu pri opätovnom získaní Istanbulu v tom istom roku. Mesto prešlo do tureckých rúk v roku 1315. Začnite prehliadku z miesta, odkiaľ je možné vidieť celú stavbu. Budova je obdĺžnikový blok, ktorý sa tiahne od severu na juh, má približne 25 metrov na dĺžku a 11,5 metra na šírku a podľa Eyiceho by nad suterénom mali byť ďalšie tri poschodia. Najprv sa pozrite na spodnú časť: suterén je postavený z veľkých, otesaných kame Podľa Eyiceho je toto zdobenie obmedzené len na túto malú oblasť; majstri začali s aplikáciou zdobenia na fasádu, ale neskôr s tým prestali, možno preto, že nemali dostatok materiálu, alebo preto, že museli prácu rýchlo dokončiť. Na stene stále môžete sledovať stopy vnútorného rampy, ktorý spája poschodia a je zakrytý tehlovou klenbou. Výskumníci porovnávajú tento pôvodný plán s Tekfur Palácom v Istanbulu, pretože obe stavby sú viacposchodové, majú rozsiahle suterény a farebné fasády. Pre fotografovanie je vhodné zvoliť si čas, kedy slnko ide na západnú fasádu, pretože vtedy sú rozdiely medzi farbami tehál a kameňa najvýraznejšie. Nad ruinami je umiestnená oceľová strecha, ktorá ich chráni pred dažďom; pri fotografovaní zvoľte kompozíciu, ktorá ju bude zahŕňať. Podľa tureckej Wikipédie začali v decembri 2011 reštauračné práce na tomto objekte. Kvôli ochranným opatreniam môže byť okolie ohradené a interiér môže byť pre verejnosť uzavretý; aktuálny stav si môžete overiť na obecnom úrade v Kemalpaša. Nelezte na steny a nedotýkajte sa uvoľnených kameňov. Ak chcete, môžete sa pozrieť aj na ruiny byzantského hradu, ktorý sa nachádza na kopci na juhu; podľa Jedamského sa tam nachádzajú ruiny veže, hradby a brány. Existuje aj malá historická súvislosť medzi týmito miestami. Ako uvádza Eyice, Edwin Freshfield sa počas pobytu v Izmire okolo roku 1883 chcel pozrieť na hititskú reliéfnu výzdobu v Karabeli, zaujal ho tento komplex pri prejazde cez Nif a označil ho ako palác iznických cisárov. Sledujte jeho stopy: po prehliadke paláca sa vráťte z Kemalpaša na cestu smerom k Torbalı, krátkou jazdou prejdete južným svahom Nif Dağı a dostanete sa do Karabel Geçidi. Zdroj: Belleten, Semavi Eyice, Laskarisler Sarayı; Central European University, Jedamski, Nymphaion; Byzantine World, Palace of Nymphaion; Visit İzmir, Kemalpaşa.

Karabel priechod je úzký priechod, ktorý sa nachádza na ceste medzi mestami Kemalpaşa a Torbalı, medzi horami Nif a Bozdağ. Reliéf na úpätí priechodu je jedným z najstarších historických nálezov v regióne Ege a predstavuje poslednú, a zároveň najzaujímavejšiu zastávku na tejto trase. Reliéf sa nachádza v nikách, ktoré sú umiestnené na južnom svahu kopca a sú dostupné po schodoch vedúcich z cesty. Kvôli premávke je potrebné byť opatrný, preto je vhodné zaparkovať auto na bezpečnom mieste a prejsť k schodom. Postava vyrytá v nikách je približne 2,5 metra vysoká a 1,5 metra široká. Zobrazuje vojaka, ktorý ide doprava, v jednej ruke drží luk a v druhej oštep. Medzi hlavou vojaka a oštepom sa nachádza trojriadkový luviánsky hieroglyfický nápis. Nápis je veľmi poškodený a je ťažké ho rozoznať voľným okom. V závislosti od uhla dopadu svetla sa poškodené čiary čítajú rôzne, preto sa oplatí pozrieť sa na ne z rôznych uhlov niekoľko minút. Podľa prekladu Davida Hawkinsa z roku 1998, nápis identifikuje postavu ako kráľa Tarkasnawu z krajiny Mira. Mira bola západnoanatólska kráľovstvo, ktorá bola v 13. storočí pred naším letopočtom podriadená Impériu Hittitov. V nápise sa spomína Alantalli ako otec Tarkasnawu; meno jeho otca nie je možné prečítať, ale iné dokumenty naznačujú, že mohol byť Kupanta-Kurunta. Staroveký historik Herodotos pripojil podobné skalné reliéfy v Iónii k egyptskému faraónovi Sesostrisovi, a preto sa predpokladá, že Karabel mohol byť jedným z pamiatok spomínaných v jeho príbehu. Reliéf bol prvýkrát videný francúzskym cestovateľom Charlesom Texierom v roku 1839, a následní cestovatelia ho dlho považovali za egyptský artefakt. Heinrich Kiepert ho v roku 1843 porovnal s reliéfmi Yazılıkaya a ukázal jeho spojenie so svetom Hittitov. Miestni obyvatelia reliéf nazývajú "Eti Baba". Približne sto metrov severne od tohto reliéfu sa nachádzali ďalšie dva reliéfy s dvoma nápismi, ktoré boli zničené počas prác na ceste v rokoch 1977 až 1982. Dnes viditeľný reliéf nie je v dobrom stave, pretože bol v priebehu rokov viackrát poškodený hľadačmi pokladov. Podľa správ v médiách, v roku 2016 naň bola vyliatá kyselina a v roku 2019 bol poškodený nástrojmi na vŕtanie. Záznam v štátnom inventári uvádza, že spodná polovica postavy je takmer Na ceste späť sa môžete zísť pri Torbalı a napojiť sa na diaľnicu, alebo sa môžete vrátiť do İzmiru pôvodnou cestou cez Kemalpaşa. Zdroj: Inventár kultúrneho dedičstva, Pamätník Karabel; Wikipédia, Prielom Karabel; Hürriyet, Reliéf Karabel; Visit İzmir, Rekreačná oblasť Karabel.