Od Akköpru k vrcholu Yumurtatepe: Osemsto rokov histórie Ankary (štvrte) Yenimahalle.

Po vystúpení z stanice Akköprü sa obráťte na sever; most sa vám po krátkej prechádzke ukáže. Najprv nevstupujte na most, nájdite si miesto pri pobreží, odkiaľ ho môžete pozorovať z boku. Toto je jediný spôsob, ako vidieť celú konštrukciu, pretože keď ste na moste, nevidíte oblúky. Zdroje uvádzajú, že most má sedem oblúkov, štyri veľké a tri menšie. Podľa tureckej Wikipédie sú dva oblúky na južnom konci zakryté zemou počas rozsiahlych úprav, takže dnes nemusíte vidieť všetky sedem oblúkov. Nájdite najvyšší oblúk v strede; v encyklopédii TDV sa uvádza, že jeho výška je desať metrov, a že ostatné oblúky sa smerom k obom koncom znižujú a zmenšujú. Dĺžka mostu je podľa toho istého zdroja sedemdesiatsedem metrov a šírka sedem metrov.

Potom prejdite na západnú stranu mostu, pretože tu sa nachádzajú dve nápisy. Uvádza sa, že jedna je tak poškodená, že je nečitateľná, a druhá je tiež poškodená; napriek tomu, že vidíte miesto, kde sa nápis nachádza, pomáha to pochopiť vek mostu. Podľa TDV bol most postavený v roku 1222 za vlády sultána I. Alaedдина Keykubada. Inventár kultúrneho dedičstva a Wikipédia uvádzajú, že štruktúru nechal postaviť Kızıl Bey, vtedajší guvernér Ankaru, na príkaz sultána; tieto dve vyhotovenia sa navzájom dopĺňajú. Pozorne sa pozrite na kamene a hľadajte bloky s ornamentmi alebo nápismi, ktoré pochádzajú z inej stavby. TDV tiež uvádza, že pri výstavbe boli použité kamene z antických stavieb. Zdroje sa rozchádzajú v názore na použitý materiál; TDV a turecká Wikipédia uvádzajú andezit, zatiaľ čo inventár kultúrneho dedičstva a anglická Wikipédia uvádzajú bazalt; sami môžete posúdiť, ktorému materiálu farba a štruktúra viac zodpovedajú.

Potom prejdite po moste na druhú stranu; táto štruktúra je dnes prístupná len pre peších. Všimnete si betón a kovové zábradlia na zemi; zdroje uvádzajú, že tieto boli neskôr pridané a že pri rekonštrukcii v 60. rokoch minulého storočia bol použitý betón. Tieto vrstvy sú dôkazom toho, že most bol po celé storočia používaný ako cesta. TDV uvádza, že most bol niekoľkokrát opravovaný a že pri rekonštrukcii v roku 1970 sa pokúsili obnoviť jeho pôvodný vzhľad. Štruktúra bola zapísaná do zoznamu kultúrneho dedičstva 8. augusta 1959. Inventár kultúrneho dedičstva uvádza, že most sa nachádza v mieste, kde sa spájajú ri

Múzeum sa nachádza v areáli hlavnej administratívy organizácie Makina ve Kimya Endüstrisi Kurumu (MKE) v Tandoğan. Dostanete sa sem asi za pár sto metrov pešo od stanice Ankaray Anadolu/Anıtkabir. Keďže sa jedná o areál organizácie, dodržujte pokyny zamestnancov pri vstupe. Portál Kultury uvádza, že múzeum bolo otvorené 22. mája 2013 a vstup je zdarma, no vždy si overte aktuálne otváracie hodiny na stránkach organizácie. Pred vstupom si chvíľu prezrite samotnú budovu. Podľa Wikipédia v tomto priestore v období vlády II. Abdülhamida existovala kasárňa pre jazdectvo a počas Národnej vojny boli tu ukryté vojenské zariadenia prevážané z Istanbulu. Budova v roku 1922 úplne zničil požiar. Ten istý zdroj uvádza, že Atatürk po požiari navštívil toto miesto a tu predniesol svoje preslávené slovo: "Turci, jedzte, pracujte, dôverujte". Dnesšia budova bola po požiari postavená nanovo a až do roku 2013 slúžila rôznym oddeleniam organizácie.

Prehliadku začnite portrétmi pri vstupe; podľa encyklopédie Küre tu sú vystavené portréty vedúcich organizácie. Pri pohľade na portréty si predstavte vývoj organizácie. Podľa Küre má organizácia svoje korene v Tophane-i Amire, ktorá bola založená v období vlády Fatih Sultana Mehmeta, v roku 1921 sa stala Hlavným riaditeľstvom vojenských závodov a v roku 1950 získala svoje súčasné meno. V sálach sú vystavené zbrane, munícia, sústruhy, vrtáky a lisovacie stroje z období Osmanskej ríše a Republiky. Pri pohľade na tieto stroje si dajte čas, pretože hlavnou témou múzea nie sú zbrane, ale samotná výroba. Porovnanie strojov na výrobu munície a civilných produktov organizácie, ako sú batérie, elektromery a plynové sporáky, ukazuje, ako sa továreň po vojne preorientovala na výrobu tovaru pre domácnosť.

Určite si všímajte Gazi Kovan, ktorý Wikipédia označuje ako najvýznamnejší exponát. Podľa zdroja bol tento delový kanón počas Národnej vojny naplnený osemkrát za jeden a pol roka a používaný na deviatich frontoch. Vráťte sa k fotografiám z Národnej vojny na stenách a k výstrižkom z novín organizácie. Potom prejdite k vonkajšej expozícii; Wikipédia uvádza, že táto plocha má desať tisíc metrov štvorcových. Tu nájdete námorné míny, lokomotívy a vozidlá určené pre baní, traktor, stavebné stroje a protilietadlovú delostreleckú vežu. Encylopedia Küre zdôrazňuje, že tu je vystavený úsek delovej hlavne z pancierovej lode Yavuz. Pozrite sa dovnú

Vystúpte na stanici Beşevler a prejdite peši do hlavnej budovy Univerzity Gazi; táto budova je najvýraznejšou stavbou areálu. Nie je to múzeum, ale funkčná budova, v ktorej sídlia rektorát, dekanát Fakulty pedagogických vied a laboratóriá. Preto si naplánujte, že väčšinu cesty strávite vonku a budete si všímať jej fasádu. Najprv sa presuňte na miesto, odkiaľ budete môcť vidieť budovu z diaľky, pozdĺž hlavnej osi. Encyklopédia Küre uvádza, že architekt Kemaleddin v moderných projektoch využíval prvky osmanskej architektúry, ako sú oblúky, keramické obklady, bohaté zábradlia a symetrické vstupy. Postupne hľadajte tieto prvky na fasáde: symetriu vchodu, oblúkové otvory a tieň zábradlia. Tento štýl, ktorý Kemaleddin používal, bol neskôr nazvaný Prvým národným architektonickým prúdom a táto budova je jedným z jeho posledných a najvýznamnejších príkladov.

Najzaujímavejším aspektom histórie tejto budovy je historická zhoda. Podľa článku o Univerzite Gazi bol základ budovy položený 8. augusta 1927; Kemaleddin však v júli toho istého roku v Ankare zomrel. To znamená, že architekt nebol prítomný pri položení základného kameňa svojej poslednej stavby. Anglická Wikipédia uvádza, že budova bola dokončená za dva a pol roka a bola navrhnutá pre päťsto interných študentov. Podľa toho istého zdroja bola pozemok získaný za symbolickú cenu a mal rozlohu 360 hektárov. Vtedy bol areál vzdialený asi štyri kilometre od Ulusu a okolie bolo pusté; pre zalesňovanie boli vykopané artézske studne. Keď si teraz pozriete zeleň okolo seba, spomeňte si na tieto informácie a predstavte si, ako sa táto škola vybudovala v púšti. Športovú halu, ktorá bola v areáli otvorená v roku 1930, navrhol Ernst Egli, a uvádza sa, že niektoré budovy, ktoré boli pridané neskôr, narušili charakter hlavnej budovy.

Táto budova je domom školy, ktorá bola pôvodne založená ako Stredná učiteľská škola, v roku 1929 získala názov Gazi a v roku 1976 sa stala Pedagogickým inštitútom Gazi. Anglická Wikipédia uvádza, že táto škola vychovala viac ako tridsaťtisíc učiteľov základných škôl. Medzi učiteľmi boli spisovateľ Ahmet Hamdi Tanpınar a hudobný pedagóg Eduard Zuckmayer, a medzi absolventmi sú Rıfat Ilgaz a Fakir Baykurt. V budove sa nachádza Galéria maliarstva a sochárstva, ktorá bola založená v roku 1979, a Múzeum Kemaleddina; pred návštevou si overte podmienky návštevy na univerzite. U

Atatürkov dom sa nachádza v areáli Atatürkovej lesnej farmy a je spravovaný jej vedením. Oficiálna stránka farmy uvádza, že vstup je bezplatný, no zároveň informuje o príležitostiach, kedy je dom zatvorený, napríklad počas sviatkov alebo v období údržby, preto si pred návštevou stránku overte. Odporúčame začať prehliadku vonku a postupne sa približovať k budove. Najprv sa zastavte a pozrite sa na fasádu: dom je trojpodlažný a má ružovú farbu. Podľa oficiálnej stránky je tento dom replikou domu, v ktorom sa Atatürk narodil v Solúne, a bol slávnostne otvorený pre verejnosť 10. novembra 1981. Stránka ministerstva kultúry a turistiky pre danú oblasť uvádza dátum 19. mája 1981, zatiaľ čo Wikipédia uvádza, že tento dátum bol dňom začatia výstavby. Tento detail naznačuje, že replika bola postavená v priebehu jedného roka pri príležitosti stého výročia narodenín.

Po vstupe cez kamenné schody sa v prízemí nachádza predsieň, komora a izba pre služobníkov. Zastavte sa tu a zamyslite sa nad tým, ako v dome fungoval každodenný život; toto je miesto, kde sa skladovali veci a vykonávali bežné práce. V druhom poschodí sa nachádza salón, kuchyňa, obývacia izba a hosťovská izba. Všimnite si, že salón funguje ako chodba, ktorá spája jednotlivé miestnosti. V treťom poschodí sa nachádza ďalší salón, Atatürkova izba a múzejná izba. Oficiálna stránka uvádza rozmery Atatürkovej izby ako 3,86 metra na 2,82 metra; keď vstúpite, sami pocítite, aká je táto izba malá. Na podlahe je koberec s červeným pozadím a bielymi, zelenými a čiernymi kvetmi. Vpravo od vchodu, pozdĺž steny, stojí na podstavci bronzová busta. Pozrite sa na podstavec v strede izby, na ktorý je položená mriežka z Solúna, na ratanové stoličky usporiadané pozdĺž steny a na mosadznú plynovú lampu visiacu zo stropu. V tejto izbe sa nachádza aj kniha, do ktorej môžu návštevníci písať svoje dojmy; ak chcete, môžete tam nechať aj vy svoj odkaz.

V múzejnej izbe sú vystavené osobné veci. Oficiálna stránka uvádza: sivý oblek, čiapku, frak, cylindre, maršalskú čiapku, šatku, šálku na kávu a palicu. Je zaujímavé vnímať tieto predmety ako súčasť každodenného života v rokoch, ktoré súvisia s budovou "Gazi" v predchádzajúcej zastávke. Po odchode z domu sa môžete chvíľu posadiť

Yumurtatepe je okrúhly, zelený kopec, ktorý sa nachádza medzi budovami v štvrti Çamlıca. Na prvý pohľad by sa mohol zdať ako parková vyvýšenina, ale v skutočnosti je to archeologická lokalita prvej kategórie. Podľa článku Aliho Cengizkana bol kopec v roku 1972 zapísaný a 5. marca 1991 bol oficiálne klasifikovaný ako archeologická lokalita prvej kategórie. Preto, predtým ako vystupíte na kopec, venujte pozornosť tabuľám a upozorneniam v okolí; ak je vstup zakázaný, môžete kopec obdivovať z chodníka. Najprv sa prejdite okolo kopec a pozorujte jeho tvar z rôznych uhlov. Porovnanie s vajíčkom, ktoré je v názve, je najlepšie vidieť z bočného pohľadu. Záznamy o kultúrnom dedičstve uvádzajú, že kopec bol v roku 1967 identifikovaný ako hrobka číslo 20 v rámci záchranného projektu frýgskej nekropoly, ktorý realizovala univerzita ODTÜ.

Príbeh tohto kopeca je príbehom opravy omylu, a radosť z návštevy pramení z možnosti zamyslieť sa nad tým na mieste. Podľa tureckej Wikipédie, v rokoch 1986 až 1987 realizovalo mesto archeologický výskum po tom, čo začalo stavebné práce na kopecu. Pri výskume boli nájdené pozostatky stavby oválnej podoby, uložené asi pol metra pod povrchom. Wikipédia uvádza, že táto štruktúra bola približne sedemdesiat centimetrov vysoká. Keď stojíte blízko vrcholu kopecu, predstavte si, že tieto pozostatky sú priamo pod vašimi nohami. Generálne riaditeľstvo pre prieskum a ťažbu nerastných surovín hľadalo hrobku pomocou elektromagnetických metód a zistilo, že v oblasti západne od centra by mohla byť vhodná dutina v hĺbke desať až pätnásť metrov, ale výskum nepriniesol žiadne výsledky. Podľa záznamov o kultúrnom dedičstve, výsledkom je, že kopec nie je frýgskou hrobkou, ale že sa tu nachádza strategické centrum datované do doby bronzovej. Wikipédia tiež uvádza, že toto miesto nebolo rozsiahlym sídlom, ale mohlo slúžiť ako stanovište. Cengizkan vo svojom článku pripisuje kopecu dobu frýgskej civilizácie, čo znamená, že datovanie je dodnes predmetom diskusií.

Kopec má aj pamätnú stránku. Podľa spomienok Münira Hayriho Egeliho, ktoré cituje Cengizkan, raz povedal o tomto malom kopecu pri hlavnej ceste vedúcej k farmárskemu statku: "Na tomto malom kopecu by mi mohli postaviť malú a krásnu hrobku." Z tohto dôvodu je kopec v spomienkach známy ako "Pamätný kopec". Podľa toho istého článku, v pláne farmy