Na Hviezdnej ulici: Svet II. Abdula Hamida.

Údolie Ihlamur, ktoré sa nachádza medzi Beşiktaşom a Nişantaşı, bolo od 18. storočia až do začiatku 20. storočia obľúbeným miestom na oddych, kde pretekala potok Fulya a stromy poskytovali tieň. Za vlády sultána Ahmeda III. sa toto miesto premenilo na súkromnú záhradu pre sultána. Na svahu sa stále nachádzajú kamenné značky, ktoré pripomínajú strelecké súťaže, ktorých sa zúčastnili sultáni Selim III. a Mahmud II., pričom na nich sú uvedené vzdialenosti a dátumy streľby. Francúzsky básnik Lamartine tu v roku 1846 bol hosťom sultána Abdülmecida a vo svojich spomienkach uviedol, že sultán veľmi obľuboval túto malú záhradnú vilu. Abdülmecid v rokoch 1849-1855 postavil na mieste starej vily dve nové budovy, ktorým dal meno Nüzhetiye, čo znamená "miesto odpočinku a radosti".

Pred Merasim Köşkü, vilou slúžiacou na ceremoniály a prijímania diplomatov, sa nachádza schodisko s barokovými prvkami a bohatými ornamentami. Vnútri sa nachádzajú nábytky v európskom štýle a výzdoba s vplyvom Západu. Maiyet Köşkü, vila určená pre sultánov dvor a harém, je jednoduchšia: má tradičné usporiadanie s rohovými miestnosťami vedúcimi do centrálnej haly a steny sú zdobené štukom, ktorý pripomína mramor. Vily boli v roku 1951 premenené na múzeum Tanzimat, v roku 1966 prešli do správy organizácie Milli Saraylar a v roku 1985 boli otvorené ako múzeum-vila. Ak navštívite toto miesto od februára do júna, uvidíte magnólie v plnom kvete okolo bazéna s levmi. Podľa organizácie Milli Saraylar sa magnólie dostali do záhrad paláca za vlády Abdülaziza a počas vlády Abdülhamida II. sa ich počet výrazne zvýšil. Vila je zatvorená v pondelok; je tiež možnosť zakúpiť si samostatnú vstupenku na prehliadku záhrady.

Zdroj: Prezídium Milli Saraylar; Wikipédia.

Mešita pri vchode do paláca Yıldız, ktorá sa nachádza na vrchole ulice Barbaros Bulvarı, bola postavená sultánom II. Abdülhamidom ako piatková mešita priľahlá k palácu. Hoci jej pôvodný názov bol Hamidiye, je známejšia ako mešita Yıldız. Podľa Encyklopédie islamu (TDV) bola postavená v rokoch 1881-1885 a jej architektom bol majster menom Nikolaki Kalfa, ktorý pracoval v správnej rade paláca; niektoré zdroje uvádzajú meno Sarkis Balyan. Podľa popisu organizácie Milli Saraylar pokračuje táto mešita v turecko-islamskej tradícii palácov, pričom palác sa nachádza na východe a mešita na západe.

Konštrukcia spája orientálne a neogotické prvky, ktoré boli v danej dobe populárne. Malá, vysoká kupola v obdĺžnikovom modliteľskom priestore je umiestnená bližšie k vchodu ako k mihrábu (modlitbové miesto). Šesťnásť okien s neogotickými oknami umožňuje dostatok svetla do interiéru. Vnútri, ak zdvihnete hlavu a pozriete sa na kupolu, uvidíte hviezdy na tmavomodrom pozadí, čo je rovnaký motív ako názov paláca. Namiesto obvyklých dvoch minaretov, ako je to pri sultánskych mešitách, má táto jedna, s vertikálnym telom. Podľa záznamov sú mreže v húnkar mahfili (balkón pre sultána) vyrobené z cédrového dreva a údajne boli vyrezané rukami samotného II. Abdülhamida; stolárstvo bolo jednou z najznámejších záujmov sultána. Hodinová veža vedľa mešity pochádza z roku 1890 a je v rovnakom štýle. Počas vlády Abdülhamida sa tu konali piatkové modlitby. Pre návštevu si vyberte čas mimo modlitebných hodín, vyhýbajte sa piatkovým modlitbám. Oblečte sa tak, aby ste zakryli ramená a kolená; ženy by mali mať zakrytú hlavu. Topánky si vyzujte pri vstupe a vnútri sa snažte hovoriť potichu.

Zdroj: Encyklopédia islamu (TDV); Prezídium Národných palácov; Wikipédia.

Parky, v ktorých sa nachádza palác Yıldız, slúžili od čias sultána Kanuniho ako loviská, a v 17. a 18. storočí aj ako miesta na lov a odpočinok. Prvá vila v tejto oblasti bola postavená za vlády sultána Selima III. pre jeho matku, Mihrişah Sultan. Abdülmecid a Abdülaziz tu potom postavili ďalšie vily. Palác sa však najviac spája so sultánom Abdülhamidom II.: on tu sídlil, nazval toto miesto Yıldız Saray-ı Hümayunu (Yıldızský palác), a tu strávil 33 rokov svojej vlády. Podľa organizácie Milli Saraylar sa palác skladal z troch častí: hlavnej budovy, v ktorej sa nachádzali priestory pre správu štátu, súkromnej časti pre sultána a jeho harém, a vonkajšieho areálu, ktorý dnes tvorí park Yıldız. Budovy, ktoré po roku 1924 slúžili ako vojenské školy, boli v roku 2018 prevzaté organizáciou Milli Saraylar, prešli rozsiahlou rekonštrukciou a v roku 2024 bol palác otvorený pre verejnosť ako múzeum.

Počas návštevy múzea si vyhraďte čas aj na návštevu priestorov harému, Küçük Mabeyn a Hasbahçe. Organizácia Milli Saraylar upozorňuje, že tieto tri časti nie sú zahrnuté v základnom vstupenke, preto si vstupenku zakúpte podľa potreby. Bazén v Hasbahçe je upravený tak, aby pripomínal prírodnú riečku, a v jeho okolí sa nachádzajú malé odpočinkové pavilóny. Chalet Köşkü, jedna z troch budov, ktoré prežili od čias vonkajšieho areálu, bola rozšírená v rokoch 1877-1879 a 1889 architektom Sarkisom Balyanom, a v roku 1898 architektom Raimondom D'Aroncom. Medzi známe časti patrí perleťová sála, ktorá bola postavená pre návštevy nemeckého cisára Viliama II., a recepčná sála s jedným kusom koberca, ktorý má rozlohu viac ako 400 metrov štvorcových. Pred návštevou si u organizácie Milli Saraylar overte, či sú vnútorné priestory vily otvorené v deň vašej návštevy. Palác je zatvorený v stredu.

Zdroj: Prezídium Milli Saraylar; Kultúrny portál; Wikipédia.

Táto budova, ktorá sa nachádza na okraji parku Yıldız, na ulici Palanga, je súčasťou múzea, ale zároveň stále funguje ako továreň. V začiatku 1890. rokov dal sultán II. Abdülhamid v záhrade paláca založiť továreň Yıldız Çini Fabrika-i Hümayunu, s cieľom oživiť tradičné umenie mozaiky a porcelánu. Pri jej vzniku slúžili ako vzor porcelánové závody európskych palácov. V roku 1894 bola budova vážne poškodená a v tom istom roku bola prestavaná talianskym architektom Raimondom D'Aroncom. Cieľom bolo uspokojiť potreby palácov a zámkov v oblasti porcelánu a zároveň predstaviť Osmanskú ríšu svetu prostredníctvom svojich produktov; niektoré exkluzívne kusy boli venované zahraničným panovníckym rodinám.

Na každom výrobku tejto továrne je vyznačený symbol mesiaca a hviezdy, a pod ním je uvedený rok založenia továrne a rok výroby. Tanieriky a vázy, ktoré realisticky zobrazujú pavilóny, záhrady a architektúru tej doby, sú cenným zdrojom informácií o vzhľade budov, ktoré dnes už neexistujú. Po zvrhnutí Abdülhamida v roku 1909 výroba zastavila; v roku 1910, keď bola továreň previazaná s múzeom Müze-i Hümayun, výroba bola obnovená iniciatívou Osmana Hamdiho Beya a pokračovala až do roku 1920. V roku 1959 bola továreň prevzatá spoločnosťou Sümerbank a od roku 1995 patrí k organizácii Milli Saraylar. Dnes továreň vyrába nástenné dekorácie, vázy, cukornice, sady na kávu a čaj, ktoré vychádzajú z tradičných vzorov. Návšteva zahŕňa časť továrne, kde sa vykonáva ručná výzdoba, a vstupenky sa predávajú len pre túto časť. Továreň je zatvorená počas štátnych sviatkov a náboženských sviatkov; aktuálne podmienky návštevy si môžete overiť u organizácie Milli Saraylar.

Zdroj: Prezídium Milli Saraylar; Wikipédia.

Park Yıldız je vonkajšia záhrada paláca. Pôvodne bol táto oáza súčasťou zadnej záhrady paláca Çırağan, no po rozšírení v roku 1877 sa premenila na vonkajšiu časť paláca Yıldız. Táto oblasť, ktorá za čias monarchie patrila len palácu, je dnes prístupná pre všetkých a predstavuje mestský park s rozlohou viac ako 36 hektárov. Podľa záznamov organizácie Milli Saraylar sa z mnohých pavilónov, ktoré sa kedysi nachádzali v tejto záhrade, do súčasnosti zachovali len pavilóny Çadır, Malta a Şale. Ak vstúpite do parku z bočnej strany, priamo vedľa porcelánovej továrne, a pôjdete z kopca, najskôr sa dostanete k pavilónu Malta. Tento pavilón, postavený v období vlády Abdülaziza, je podľa anglickej Wikipédie dielom architekta Sarkisa Balyana a je postavený z kameňa dovezeného z Malty. Môžete sa pozrieť dovnútra, aby ste si prezreli dekorácie na strope, mramorové detaily a zrkadlo potiahnuté zlatom; v súčasnosti v pavilóne Malta prevádzkujú reštauráciu.

Pavilón Çadır, ktorý sa nachádza pred jedným z dvoch veľkých bazénov v parku, bol postavený v roku 1871 na základe požiadavky Abdülaziza. Jeho fasáda, postavená z opracovaného kameňa, s prevahou bielej a červenej farby, je jednoduchá, ale elegantná, s dvojramenným schodiskom a symetrickým pôdorysom. V parku sa nachádzajú jazierka, vodopády, drevené mosty a chodníky; nad umelou prieplavou, ktorá začína pri vstupe z ulice Çırağan, sa nachádza visutý most. Z jedného z vyhliadkových bodov, odkiaľ sa dá pozorovať Bospor, si môžete predstaviť, ako sa záhrada paláca kedysi tiahla až k moru. Trasa tu končí pri vstupe v ulici Çırağan; odtiaľ môžete pokračovať peši pozdĺž pobrežia do Beşiktaşu alebo Ortaköy.

Zdroj: Prezídium Milli Saraylar; Wikipédia.