Cesta z Hasankale do Oltu, smer východ a sever od Erzurumu.

Začnite v Pasinler, východne od Erzurumu, v oblasti Hasankale, ktorá sa nachádza na strmých skalách nad obcou. Podľa sprievodcu Kultúrneho a turistického odboru, hrad sa nachádza tridsaťšesť kilometrov východne od centra mesta, na strmom kopci pred horou Hasan Dede. Hrad dal meno aj obci; obec Pasinler bola v osmanských záznamoch a medzi ľuďmi dlho známa ako Hasankale. K hradu sa vybrať zo západnej strany, pretože pôdna cesta vedúca k bráne vnútorného hradu je práve odtiaľto. Podľa sprievodcu sa hrad nachádza na veľmi strmých skalách, takže v minulosti sa sem nedalo dostať ani na koni. Dnesšia cesta vznikla, keď sa hrad začal používať ako kameňolom; teda cesta, po ktorej kráčate, je súčasťou cesty, ktorou chodili ľudia k hradu. Vystúpte pomaly, pretože povrch je kamenistý a miestami nestály. Vyznačte si plán hradu. Podľa anglickej Wikipédie sa na kopci nachádzajú tri rady hradieb, pričom vonkajšie dve hradby netvoria úplný kruh a končia na strmých skalách. Vstup je na západnej strane. Sprievodca uvádza, že stĺpy, oblúky a nápisy, ktoré kedysi zdobili bránu vnútorného hradu, už nie sú prítomné, a že aj brány vonkajšieho hradu sú zničené a zmizli. Na stránke Castles.nl sa píše, že vo vnútri vnútorného hradu nezostala žiadna štruktúra; to, čo tu vidíte, nie je súbor budov, ale obranná línia, ktorá sa opiera o skalu. História hradu sa nedá zredukovať na jedno obdobie. Medzi ruinami sa nachádzajú nápisy a kamenné práce z obdobia urartskej ríše za kráľa Minua, a je známe, že tento kopec slúžil ako obranné miesto od doby železnej. Na stránke Castles.nl sa uvádza, že počas vojny medzi Selčukmi a Byzantíncami v roku 1048 bol tento hrad obsadený selčukským veliteľom Ibrahimom Yinalom. O zakladateľovi dnešného hradu existujú rôzne legendy. Historik Naima pripisuje hrad vládcovi Akkoyunlu, Uzun Hasanovi; Ibrahim Hakkı Konyalı ho pripisuje synovi Emira Hacı Togaya, Hasan Beyovi, a datuje ho do rokov 1336 až 1339. V období Osmanskej ríše je známe, že sultán Sulejman Veľký nechal hrad opraviť a posilniť. Potom sa postavte na pevnom mieste a pozrite sa na rovinu. Toto je miesto, odkiaľ je výhľad na celú rovinu Pasinler, a po stáročia tu slúžilo dôležité vojenské základňu, ktorá strážila cestu z východu do Erzurumu. Široká rovina, ktorá sa rozprestiera pod vami, je horný Zdroj: Krajská organizácia kultúry a turizmu v Erzurume, turistický sprievodca; Castles.nl, hrad Hasankale; Wikipédia, hrad Pasinler.

Druhá zastávka je most Čobandede, ktorý sa nachádza priamo na rieke Aras, neďaleko centra okresu Köprüköy. Dnes je most uzavretý pre premávku; cesta vedie cez paralelny most, ktorý sa nachádza približne päťsto metrov ďalej. Preto môžete historickú stavbu vidieť pešo a v pokojnom prostredí. Najprv sa pozrite na most z pobrežia, z boku, pretože celú štruktúru je možné dobre vidieť len z diaľky. Portál kultúry uvádza, že most je dlhý 128 metrov a široký 8,5 metra, s najväčším rozpätím oblúka 13 metrov a najvyšším bodom 30 metrov. Most má sedem oblúkov; prvý oblúk bol počas rekonštrukcie uzavretý, takže dnes vidíte šesť oblúkov. Encyklopédia islamu TDV uvádza, že tento oblúk bol pravdepodobne zničený povodňou a počas rekonštrukcie v roku 1872 bol uzavretý. Potom sa priblížte k mostu a všímajte si farieb kameňov. Oblúky sú postavené z čiernych, červených a šedých tešaných kameňov a farby sa počas dňa menia v závislosti od svetla. Podľa miestnej legendy boli tieto kamene privezené z dediny vzdialenej asi šesť kilometrov. Portál kultúry uvádza, že pod pilíre boli umiestnené borovicové drevá, čím sa zabránilo zaplaveniu mostu, a medzi stenami boli ponechané medzery, aby sa odľahčila váha. Výrazné brány a polguľaté oporné piliere pred piliermi sú najvýraznejšími detailmi mostu. Na týchto výstupkoch sú postavené malé, štvorcové vežičky, ktoré sú prekryté polpyramidovými strechami. Účel týchto vežičiek je diskutabilný; niektorí výskumníci si myslia, že mohli slúžiť ako útočiská pre strážnych, zatiaľ čo iní tvrdia, že sú to len ozdobné prvky, ktoré zdobia vzhľad mostu. Na východnej strane, nad piliermi, hľadajte reliéfy zložené z geometrických vzorov a reťazí. Na kamenných zábradliach sa údajne nachádzajú značky kamenárov; ak sa dobre pozriete, môžete vidieť značku v tvare luku s šípkou. História mostu nie je presná. Portál kultúry a sprievodca regiónom uvádzajú, že most bol postavený v roku 1298 na príkaz Čoban Noyana, emira vládcu Ilkhanátu, Gazan Hana. Encyklopédia islamu TDV však uvádza, že nápis o rekonštrukcii je veľmi poškodený, existujú len špekulácie o jeho zakladateľovi a že na základe architektúry a dekorácie stavby mohol byť postavený v 14. storočí. Názov mostu pochádza z legendy o emirovi Čobane, zatiaľ čo názov okres Odporúčame vrátiť sa späť do Pasinler a pokračovať na sever, smerom na cestu do Narman. Zdroj: Kultúrny portál, most Çobandede; Islamská encyklopédia TDV, most Çoban; Krajská organizácia kultúry a turizmu v Erzurume, sprievodca; Wikipédia, most Çobandede.

Tretia zastávka sa nachádza sedem kilometrov južne od centra okresu Narman, pri ceste Narman-Pasinler. Kultúrny portál uvádza, že sa nachádza v siedmom kilometri tejto cesty; ak teda pôjdete severnou cestou od Pasinler, dostanete sa k zastávke ešte predtým, ako dorazíte do centra okresu. Najprv sa zastavte pri vyhliadke pri ceste a pozrite sa na údolie z výšky. V oznámení guvernorátu z roku 2020 sa uvádza, že pri ceste bola postavená dvojposchodová budova pre návštevníkov a že k tejto oblasti sa dostanete po ceste dlhej približne triapol kilometra. Z tohto miesta sa pred vami otvára pohľad na červené útesy, špicaté kopce a úzke údolia. Pohľad sa mení, keď viete, odkiaľ pochádzajú farby a tvary. Zdrojom červenej farby je oxidácia železa v sedimentárnych horninách. Tvary vznikli dlhodobým eróznym pôsobením vetra a vody na piesčitú pôdu; najprv voda vytvorila priehlbiny, ktoré vietor následne vyryl do rôznych vzorov. Ohľadom veku tohto útvaru sa v zdrojoch uvádzajú rôzne údaje. Kultúrny portál a sprievodca uvádzajú, že tieto skalné útvary vznikli eróziou materiálu, ktorý sa hromadil v sedimentačnej pánvi pred 2,5 až 3 miliónmi rokov, zatiaľ čo v oznámení guvernorátu sa uvádza oveľa starší dátum. V ľudových kruhoch je toto miesto známe ako "Krajina červených víl" a Kultúrny portál porovnáva toto údolie s Grand Canyonom, ktorý vytvorila rieka Colorado. Cesta, ktorá vedie do údolia, je najlepším spôsobom, ako si túto oblasť prezrieť zblízka, a väčšinu času, ktorý tu strávite, venujete preskúmavaniu tejto cesty. V oznámení guvernorátu sa hovorí o približne hodinovej túre. Pri zostupe je povrch piesčitý a klzký, a aj za sucha môže byť priľnavosť slabá; noste pevnú obuv. Po daždi sa piesčitá pôda premení na blato, preto pred vstupom na túru skontrolujte predpoveď počasia. Počas túry nevystupujte na vrcholy skalných útvarov ani na okraje útesov, pretože erózia môže spôsobiť, že sa pôda ľahko odtrhne. Cesta späť je strmá; prispôsobte si tempo a vezmite si so sebou dostatok vody. Táto oblasť je chránená. Kultúrny portál uvádza, že skalné útvary boli v roku 2018 vyhlásené za prírodnú pamiatku a že sú chránené podľa zásad národného parku. Podľa oznámenia guvernorátu bola táto oblasť zaradená do dočasného zoznamu svetového dedičstva organizáciou UNESCO v Turecku. V tom Zdroj: Kultúrny portál, Narman – skalné útvary; Úrad guvernéra Erzurum, Erzurum sa stane geologickým parkom „Kraj červených víl“; Oddelenie kultúry a turizmu v Erzurume, Sprievodca, Wikipédia, Narman – skalné útvary.

Poslednou zastávkou trasy je hrad v centre okresu Oltu. Hrad sa nachádza na skalnatom útvore, ktorý nie je príliš vysoký, ale je členitý, a nachádza sa v mieste, kde sa spájajú vody prúdiace z Narman a z potoka Sivri Deresi a vytvárajú rieku Oltu Çayı. Ako uvádza miestny sprievodca, hrad sa nachádza v oblúku, ktorý vytvára rieka Oltu Çayı, a pri vstupe do mesta ho uvidíte na vrchole skalnatého útvaru. Vstup do vnútorného hradu je na južnej strane a k bráne sa vystupuje schodmi. Postupne vystupujte po schodoch a keď sa dostanete nahor, najprv si prejdite celú obvod hradu.

Dnes stojaca časť je vnútorný hrad; vonkajšie hradby, ktoré obklopovali mestské štvrte, sa nedopracovali do súčasnosti. Vnútorný hrad má architektúru, ktorá sa prispôsobuje tvaru prirodzenej skaly, a je obklopený vysokými, hrubými múrmi a vežami. Portál Kultúry uvádza, že hrad zaberá plochu tri tisíc metrov štvorcových a je postavený z opracovaných kameňov. Všimnite si veže a hrady na severozápade; zdroje uvádzajú, že táto časť bola kedysi oveľa monumentálnejšia. Vo vnútri hradu hľadajte stopy po nádržiach a priestoroch, ktoré slúžili strážcom.

Pôvod hradu je sporný. Niektoré zdroje tvrdia, že architektonické prvky hradu siahajú až k Urarťanom, zatiaľ čo Wikipédia uvádza rôzne legendy a poznamenáva, že v 19. storočí boli na hrade nájdené nápisy v gruzínskom jazyku. Portál Kultúry uvádza, že hrad bol opravovaný v byzantskej, seldžuckej, akkoyunlu, karakoyunlu a osmanskej ére a v osmanskej ére bol na určitý čas používaný ako karavanseraj. Podľa Wikipédie sa hrad dostal do osmanských rúk v polovici 16. storočia a neskôr sa stal administratívnym centrom okresu Oltu. Po vojne v rokoch 1877-1878 bol okres Oltu na určitý čas pod ruskou správou. Hrad bol naposledy zrekonštruovaný a posilnený v rokoch 1998 a 1999.

Jednou z najzaujímavejších detailov hradu je jeho spojenie s vodou. Miestny sprievodca uvádza, že brána a tunel hradu smerujú k rieke Oltu Çayı; Portál Kultúry hovorí o skrytej vodnej ceste, ktorá vedie zo skaly k rieke. Na východnom úpätí vnútorného hradu sa nachádza kúpeľ, ktorý pochádza zo seldžuckej éry a je spojený s vnútorným hradom prostredníctvom priech