Kızia veža – „Ramadánsky vietor, ktorý plní priania“

Rozprávač (s jemným, teplým tónom):
“Uprostred Bosporu stála veža, ktorá vyzerala osamelo, ale v skutočnosti skrývala tisíce príbehov vo svojom srdci… Dievčenská veža. Keď sa blížil prvý večer Ramadánu, aj vody obklopujúce vežu vyzerali pokojnejšie.”

Rozprávač:
“Na veži žila malá dievčina menom Leyla. Jej otec pracoval na veži, a preto každý Ramadán, počas času iftaru, ako prví videli svetlo, ktoré sa vznášalo nad morom. Leyla bola tento večer veľmi vzrušená. Pretože si pamätala príbeh, ktorý počula už roky:
‘Na prvú noc Ramadánu sa na vrchole veže objaví svetlo, ktoré počuje prianie dieťaťa s čistým srdcom.’”

Rozprávač:
“Leyla rýchlo vybehla po schodoch veže. Keď sa dostala na vrchol, slnko sa naposledy dotýkalo vody. Malá dievčina si položila ruky na srdce a zatvorila oči.”

Leyla (detinský hlas, takmer šepotom):
“Bože… V tomto Ramadáne sa modlím, aby nikto nebol osamelý, nielen pre seba.”

Rozprávač:
“V tom momente sa na vrchole veže objavilo tenké svetlo. Aj vietor na chvíľu zastal. Svetlo sa otočilo okolo Leyly a potom sa vznieslo nad morom.”

Leyla (s úžasom):
“Otec! Otec! Svetlo počulo moje prianie!”

Rozprávač:
“Keď sa začal ozývať ezán na iftar, okolo veže sa stalo niečo mimoriadne. Rybárske člny na mori, ľudia na druhej strane… všetci naraz videli to svetlo žiariace na oblohe. Akoby celé Istanbul na chvíľu zastalo, akoby sedeli pri jednom stole.”

Rozprávač:
“Toho večera prišla na vežu nečakaná návšteva. Staršia teta zaklopala na dvere s malým košíkom v ruke.”

Teta (jemným, babičkovským tónom):
“Dievčatko Leyla, je tu? Každý rok sa modlím na iftar osamote… Ale dnes ma moje srdce priviedlo sem.”

Rozprávač:
“Leyla sa s radosťou rozbehla k dverám. Jej otec rozšíril stôl, vietor z mora priniesol vôňu datlí. Tú noc sa traja spoločne modlili na iftar… A Leyla si všimla niečo:
Svetlo jej priania osvetlilo nielen oblohu, ale aj ďalšie srdce.”

Rozprávač (pokojne, s jemným záverečným tónom):
“Takto vyzeral Ramadán v Istanbule… Jedno svetlo, jedna modlitba, jeden stôl… a srdcia, ktoré sa spojili v nečakanej chvíli.
Odvtedy, keď príde Ramadán, z vrcholu Dievčenskej veže sa vždy zdvihne to isté svetlo. Hovorí sa, že…
To svetlo je svetlom zdieľania.
A každý, kto má čisté srdce, to svetlo určite uvidí.”