Z továrne na kultúrne centrum: Priemyselné dedičstvo Istanbulu.

Hasanpaşa Plynová stanica bola v roku 1892 spustená s cieľom zabezpečiť dodávku plynu do časti Anatólie. Podľa vlastnej definície stanice bola druhou plynovou stanicou na strane Anatólie a zároveň poslednou v Istanbulu. Plyn, ktorý sa získaval z uhlia, sa používal na osvetlenie a vykurovanie v oblasti siahajúcej od Kadıköy a Üsküdar až po hranice Beykoz. Záznamy uvádzajú, že uhlie sa dopravovalo cez Kurbağalıdere a následne sa do stanice dostávalo prostredníctvom železničného systému. Počas rokov prvej svetovej vojny, keď nebolo možné získať uhlie, sa plyn začal vyrábať z jadrovín oliv. Stanica fungovala 101 rokov a v roku 1993 bola zatvorená. Neskôr sa v nej dočasne nachádzali garáže spoločnosti İETT, sklad starého materiálu a sklad uhlia. V roku 1994, keď sa začala diskusia o demolácii zostávajúcich budov, obyvatelia a dobrovoľníci sa postavili proti tomuto plánu a táto oblasť bola vyhlásená za chránenú zónu.

Renovácia prebiehala pod vedením odborníčky na dejiny architektúry Afife Batur; práce, ktoré začali v roku 2014, boli dokončené a 9. júla 2021 bola stanica znovu otvorená pod názvom Múzeum plynová stanica. V súčasnosti táto prevádzka, ktorú spravuje spoločnosť İBB Kültür A.Ş., zahŕňa Múzeum klímy, Múzeum karikatúry a humoru, detské vedecké centrum, knižnicu Afife Batur, kníhkupectvo Istanbul Kitapçısı a dve pódia Mestských divadiel. Vašu návštevu môžete začať na Gazhane Meydan, námestí medzi tehlovými budovami, a prejsť sa okolo fasád starých výrobných budov a vysokých okien. Múzeum klímy je najvýznamnejšou expozíciou tejto trasy, pretože v priestoroch bývalého zariadenia, ktoré fungovalo na uhlie, sa vysvetľuje klimatická zmena. Všeobecne platí, že múzeá sú zatvorené v pondelok; aktuálny stav je potrebné overiť na oficiálnej webovej stránke, pretože niektoré časti môžu byť dočasne zatvorené z dôvodu údržby alebo prípravy nových výstav.

Zdroj: Oficiálna webová stránka Múzea plynová stanica; Wikipédia.

Výroba barbuky v Istanbulu sa dlho uskutočňovala v rámci mestských hradieb. Po výbuchu v muničnej továrni v Šehremini v septembri 1698 bolo rozhodnuté postaviť novú továrňu mimo mesta, v oblasti známej ako Iskender Çelebi Bahçesi, v dnešnej štvrti Ataköy. Muničná továreň, známa ako Baruthane-i Amire, začala s výrobou v roku 1701 po dvojročnej výstavbe. V priebehu 18. storočia bola táto prevádzka opakovane opravovaná kvôli nehodám a požiarom; po požiare v roku 1791 bola úplne prestavaná z kameňa. Pôvodne poháňaná zvieratami, v 19. storočí bola továreň modernizovaná pomocou strojov dovezených z Anglicka a v roku 1896 začala s výrobou bezdymnej barbuky. Počas prvej svetovej vojny bola k nej pridaná liehovarná prevádzka na výrobu liehu potrebného na čistenie bezdymnej barbuky.

Po vzniku republiky bola prevádzka preložená pod správu Vojenských tovární, a v roku 1955 pod správu Inštitútu pre strojníctvo a chemický priemysel. V druhej polovici 50. rokov bola rozsiahla oblasť prevádzky premenená na obytnú zónu. Hlavná budova bola v roku 1993 premenená na Kultúrny center Yunus Emre, ktoré spravuje obec Bakırköy. Skladovacie priestory pri pobreží, strážna veža, fontána a veža Baruthane, postavená v období sultána Selima III. ako miesto na pozorovanie a oddych, boli v roku 2018 prevzaté mestskou samosprávou Istanbulu (İBB) a po rekonštrukcii boli 9. januára 2024 otvorené ako verejný priestor, ktorý zahŕňa knižnicu, múzeum a vyhliadkovú terasu. V tomto priestore si všimnite robustné murované skladovacie priestory; ich pevnosť odráža nároky na bezpečné skladovanie barbuky. Z veže sa môžete pozrieť na more a potom si prezrieť aktuálnu výstavu v múzeu, ktorý má rozlohu približne 250 metrov štvorcových. Priestor je zatvorený v pondelok.

Zdroj: Knižnice a múzeá İBB, Múzeum Baruthane; Wikipédia.

Na južnom brehu Zlatého rohu, priamo oproti zastávke tramvaje T5 Cibali, sa nachádza rozsiahla murovaná budova, ktorá podľa archívnych záznamov bola v roku 1884 postavená pre správu Reji, a to na základe projektu architekta Alexandera Vallauryho. V období Osmanskej ríše boli príjmy z tabaku, ako súčasť zahraničných dlhov, odovzdané spoločnosti Reji s zahraničným kapitálom, a továreň fungovala pod touto správou až do roku 1925, kedy bola znárodnená. Vyrábali sa nielen cigarety, ale aj cigary, tabak na fajky a iné tabakové výrobky. Podľa výskumu, ktorý zverejnila Univerzita Kadir Has, továreň poskytovala zamestnanie viac ako 2000 ľuďom; balenie vykonávali ženy, zatiaľ čo muži sa starali o miešanie tabaku. Továreň fungovala ako malé mesto, s vlastnou bezpečnostnou jednotkou, zdravotníckym oddelením, detskou škôlkou, hasičským zborom a jedálňami.

Výroba pokračovala aj v období monopolu, ale v roku 1994 bola zastavená, pretože stroje začali zastarávať. V roku 1997 bola budova prenajatá Nadácii Kadir Has a po rozsiahlej rekonštrukcii v roku 2002 začala slúžiť ako univerzita. Rekonštrukcia bola v roku 2003 ocenená cenou Europa Nostra. Okrem toho si vyhraďte čas na návštevu múzea Rezan Has, ktoré sa nachádza v budove: v suteréne sa nachádza byzantská cisterna z konca 11. storočia, ktorá sa skladá z 48 oblúkov, 15 stĺpov a 20 stĺpov, a tiež pozostatky budov z obdobia Osmanskej ríše. Továreň používala túto cisternu ako sklad tabaku a počas druhej svetovej vojny ako sklad potravín. Výstava "Miesto práce" v múzeu zobrazuje každodenný život pracovníkov prostredníctvom dokumentov a artefaktov, ktoré zostali po továrni. Pri odchode sa ešte raz pozrite na celú fasádu budovy z pobrežia. Múzeum je spoplatnené a je otvorené každý deň v týždni.

Zdroj: Múzeum Rezan Has; Panorama KHAS; Obec Fatih.

Príbeh Feshane začína s výrobou čiapok. V prvej polovici 19. storočia boli čiapky súčasťou vojenských aj civilných odevov. Sultán II. Mahmud nariadil založenie továrne v Kadırga, aby sa vyrábali miestne čiapky namiesto drahých čiapok importovaných z Tuniska, Egypta a Európy. Keďže priestor a voda boli nedostatočné, továreň bola presunutá do Eyüp, na breh rieky Defterdar. Rôzne zdroje uvádzajú, že založenie a presťahovanie sa odohrali medzi koncom 20. rokov a 30. rokmi 19. storočia. Podľa Islamskej encyklopédie TDV, náklady na výrobu čiapok výrazne klesli vďaka parným strojom dovezeným z Anglicka a Belgicka. V roku 1842 boli pridané tkáčsky stroje a továreň získala medzinárodné uznanie na Svetovej výstave v Chicagu v roku 1893. Po veľkom požiari v roku 1866, ktorý zničil všetky budovy okrem parného stroja, bola továreň v roku 1868 znovu postavená.

V roku 1925, keď bolo nosenie čiapok zakázané, výroba sa presunula na textílie. Od roku 1937 fungovala pod názvom Feshane Defterdar Textilní továreň, v správe spoločnosti Sümerbank. V polovici 80. rokov 20. storočia, počas rekonštrukcie pobrežia Zlatého rohu, prešla budova do vlastníctva obce. Veľká výrobná hala bola zachovaná, zatiaľ čo ostatné časti boli v roku 1986 zbúrané. Hala, ktorá dlhé roky slúžila ako výstaviská, bola po rekonštrukcii mestskou samosprávou otvorená 22. júna 2023 pod názvom Artİstanbul Feshane. Po vstupe si najprv všimnite rozsiahlosť haly; jej šírka najlepšie vystihuje rozsiahly výrobný priestor. Okrem výstav tu nájdete aj knižnicu Naile Akıncı. Na druhej strane, v Sütlüce, sa nachádza Kongresové centrum Zlatého rohu; budovy bývalého masokombinátu, ktorý bol otvorený v roku 1923, boli v roku 1998 zbúrané a na ich mieste začala výstavba kongresového centra, čo znamená, že sa rozhodlo pre novú výstavbu namiesto zachovania pôvodnej štruktúry. V pondelok je zatvorené.

Zdroj: Islamská encyklopédia TDV; Knižnice a múzeá Istanbul Metropolitan Municipality; Wikipédia.

Elektráreň Silahtarağa, nachádzajúca sa na najvzdialenejšom konci Zlatého rohu, bola prvou elektrárňou v Osmanskej ríši, ktorá zásobovala mesto elektrinou prostredníctvom rozsiahlej distribučnej siete, a bola spustená v roku 1914. Používala uhlie, ktoré prichádzalo po mori zo Zonguldaku, a chladiacu vodu čerpanú zo Zlatého rohu. Spálila viac ako tisíc ton uhlia denne a v areáli pracovalo viac ako 480 inžinierov, technikov a lekárov. Pôvodne zásobovala elektrinou paláce, verejné budovy a električkové trate, ale jej pôsobivosť sa postupne rozšírila až do oblastí Bakırköy a Sarıyer. Do roku 1952 bola jediným zdrojom elektrickej energie v Istanbulu; podľa informácií z Energetického múzea, v roku 1968 stále pokrývala 92 % spotreby elektrickej energie v meste. V roku 1983 elektráreň zastavila výrobu a krátko bola využívaná ako sklad pre energetickú spoločnosť.

Vďaka premenárnemu projektu, ktorý realizovala Univerzita Istanbul Bilgi v rokoch 2004-2007, bol areál otvorený 8. septembra 2007 pod názvom "santralistanbul". Hlavnou atrakciou tohto miesta je Energetické múzeum, ktoré sa nachádza v bývalých strojovniach: Toto múzeum, ktoré sa prezentuje ako prvé priemyselné archeologické múzeum v Turecku, obsahuje turbíny a generátory od výrobcov ako AEG, Siemens a Brown Boveri. Predstavte si veľkosť týchto strojov a rozsah tejto haly, ktorá kedysi zásobovala celé mesto svetlom. Vonku sa nachádzajú moderné budovy, postavené na základoch dvoch zničených kotolní, pričom sa zachováva pôvodná veľkosť. Spôsob, akým staré a nové budovy susedia, je veľmi odlišný od prístupu, ktorý sa používal pri začiatku tejto trasy, v oblasti Gazhane. Trasa tu končí: Z autobusovej zastávky Silahtarağa Mahallesi linky T5 sa môžete vrátiť do Eminönü jednou linkou.

Zdroj: Energetické múzeum (Univerzita Istanbul Bilgi); Anadolu Ajansı; Wikipédia.