V Bornove, od vily k múzeu, od ulice Levanten k univerzitnému kampusu.

Začnite na stanici metra Rotaya Bornova a pokračujte na sever po ulici Mustafa Kemal. Počas prechádzky po tejto ulici uvidíte niekoľko viliek s vysokými záhradnými múrmi; vila Paterson je tou najväčšou a za jej múrmi sa nachádza záhrada s rozlohou viac ako 25 000 metrov štvorcových. Stavba vily sa začala v roku 1859 škótskym obchodníkom Johnom Patersonom, ktorý sa presťahoval do Leithu. Rodina sa zaoberala obchodom so zrnami, vývozom poľnohospodárskych produktov a ťažbou chrómovej rudy. Pokoje boli zariadené krbmi a nábytkom dovezeným z Anglicka, a v dome pracovalo približne šesťdesiat služobníkov. Budova mala 38 izieb, väčšina materiálu bola dovezená z kontinentálnej Európy a z Anglicka, a jej fasáda bola siedmkrát upravená majiteľmi. V tej dobe mala záhrada rozlohu 133 akrov a nachádzali sa v nej dostihové kone, farmárske zvieratá, skleníky a poľnohospodárske plochy. Dnes je plocha vily 25 400 metrov štvorcových, čo je menej ako jedna piatina pôvodnej výmery. Tieto čísla vám pomôžu pochopiť, aký malý fragment pôvodnej výmery vidíte, keď kráčate popri múre. Vila je už dlhú dobu v rekonštrukcii, preto si ju pozrite z vonku. Ak sa pozriete cez bránu, všimnete si trojposchodovú vežu a hlavnú budovu. Rekonštrukcia veže a jej vnútorného priestoru, vrátane kúpeľne, bola dokončená koncom roku 2016, zatiaľ čo rekonštrukcia hlavnej budovy bola odložená. V prvej fáze boli odstránené väčšiny neskôr pridaných, neoriginálnych častí budovy. V záhrade boli archeologickými výskumami objavené tri prístavné budovy, dva zdobené fontány a cisterna, ktoré boli zahrnuté do projektu. Pretože termín dokončenia rekonštrukcie bol niekoľkokrát odložený, pred návštevou sa uistite, či je možné vstúpiť do vnútra; aj keď je zatvorené, fasáda a záhradný múr vám poskytnú pekný pohľad. Pri prechádzke po ulici si uvedomte históriu tejto budovy. Vila bola používaná ako obytný dom až do roku 1960, v nasledujúcich rokoch prešla do vlastníctva rôznych spoločností, ktoré ju využívali ako kancelárie, byty a továrne, a vrstvy na fasáde sú odrazom týchto zmien. V roku 1963 sa rodina presťahovala do Anglicka, vila bola približne päť rokov používaná ako kancelárie pre personál NATO, v roku 1973 boli niektoré časti zbúrané a premenené na továreň na koberce. V roku 1978 bolo Väčšina ostatných záhradných múrov, ktoré vidíte po ceste, tiež pochádza z rovnakého obdobia a patrí k vilám. Takto sa dá vnímať charakteristická atmosféra oblasti Bornova na úrovni ulíc. Zdroj: Wikipédia, Patersonova vila; BirGün, rekonštrukcia Patersonovej vily.

Ullica Gençlik Caddesi vás privíta oblúkovým kamenným vchodom; kamenné lavice po oboch stranách sú tradičnými miestami na sedenie, nazývanými "pesulaki", a sú jednou z najstarších častí vily. Na jar oblohu nad vchodom pokrýva fialová hroznová réva; ak prídete skoro ráno, uvidíte kvety aj prázdnu záhradu. Predpokladá sa, že vila Mattheys bola postavená v roku 1780; niektoré zdroje uvádzajú rok 1860, pretože vila prešla rozsiahlymi úpravami v polovici 19. storočia. Dlho sa nazývala Wood-Paterson House; táto budova, ktorú John Maltas prestaval ako letnú chatu, bola v roku 1840 odovzdaná jeho dcére Eugenie Wood. Eugenieina dcéra Hortense Wood bola maliarka, poetka a hudobníčka; navštevovala hodiny klavíra u Franze Liszta a 16. septembra 1922 v tejto vile prijímala Mustafu Kemala Pašu. Medzi hosťami toho dňa boli aj pašovia Fevzi, Ismet a Asim, ako aj Halide Edip; počas návštevy sa údajne hrávala šachová hra medzi Hortense a jej synovcom Fernand de Cramer. Hovorí sa tiež, že Franz Liszt hral na klavíri v miestnosti vily, ktorá sa nazýva "Káhira". Tony Mattheys, ktorý dal vile jej súčasný názov, je otcom ďalších majiteľov, Renee Steinbüchel a Sonia Whittall; v roku 2018 bola budova zakúpená od ich detí a začala sa jej rekonštrukcia. Vďaka záhradnej stene z kamenných blokov a oblúkovému vchodu je vila jednou z mála viliek v Bornove, ktoré prežili až do 20. storočia. Kúpte si vstupenku a najprv sa prejdite po záhrade. Do vilek v Bornove sa vstupuje cez "prestížny vchod"; záhrada bola rovnako dôležitá ako samotná vila a symbolmi tejto záhrady sú cypruše. V záhrade bol v roku 1970 zriadený minigolf s deviatimi ihriskami, ktorý pripomína zanikajúci Bornova Golf Club; každé ihrisko má model vily v Bornove, vytvorený keramickou umelkyňou Verdou Sipahi, a symbol, ktorý túto vilu reprezentuje. Tu nájdete aj model vily Paterson, ktorú ste práve videli zvonku, takže tu uvidíte interiér tejto vily. Symbolom ihriska Mattheys je prirodzene jeho oblúkový vchod. Vnútri sa nachádza 16 perských kobercov z Anatólie, pochádzajúcich z 16. až 19. storočia, vybraných z kolekcie Arkas. Tieto kusy, tkané v západnej a strednej Anatólii, sú výsledkom viac ako tridsaťročného zbierania. Prejdite si postupne jednotlivé miestnosti; omietkové lišty a vysoké stropy si zaslú Po vystúpení sa otočte doprava na ulici Gençlik Caddesi a prejdite asi pár sto metrov. Keď sa dostanete oproti anglickej cirkvi, ste prišli k vile La Fontaine. Zdroj: Wikipédia, Mattheys Köşkü; Visit İzmir, Arkas Sanat Bornova.

Preveďte sa po La Fontaineovej vile spolu s jej dvoma susedmi: oproti nej sa nachádza anglikánsky kostol a vedľa nej stojí Muratova vila, ktorú v roku 1880 postavila anglická rodina Edwards. Táto trojica tvorila centrum štvrti, kde žili levantínci v Bornove, a o niečo ďalej sa nachádza Veľký dom, ktorý tiež patril týmto rodinám. Prvým vlastníkom vily, ako je zaznamenané v archívoch, bol James La Fontaine, ktorý bol vnúčom Charltona Whittalla, ktorý v roku 1836 kúpil Veľký dom. Podľa záznamov Egeho univerzity bola rodina La Fontaine britská rodina so švajčiarskymi koreňmi a vila bola v ich vlastníctve začiatkom 20. storočia. Anglikánsky kostol oproti vile sa nazýva Saint Mary Magdalene. Veľký dom bol pôvodne postavený začiatkom 18. storočia ako kláštor pre holandské mníšky; v roku 1948 prešiel do vlastníctva štátu a dnes slúži ako rektorát, pričom k nemu boli pridané nové budovy. Jeho pôvodný dátum výstavby a architekt sú neznáme; táto neistota sama o sebe niečo vypovedá o vile, pretože, ako aj mnohé iné vily v Bornove, ide o dom, ktorý bol postupne rozširovaný. Najprv sa pozrite na fasádu z chodníka oproti. Budova sa skladá z suterénu a dvoch poschodí, pričom obe poschodia sú od seba výrazne odlíšené a druhé poschodie má balkón z liateho železa, ktorý smeruje k hlavnej ulici. Hlavný vchod je zdôraznený oblúkovou bránou a fasáda je jednoduchá; pri porovnaní s vedľajšou Muratovou vilou si môžete všimnúť dva rôzne architektonické štýly tej istej štvrti. Fotografujte detailné prvky železnej konštrukcie balkóna za svetla poobedia; ráno je fasáda v tieni. Príbeh o výmene vlastníkov vily je krátky, ale sumarizuje 20. storočie v Bornove. Po smrti Jamesa La Fontainea vila prešla do vlastníctva jeho manželky Clary a detí. V roku 1941 ju kúpila Ruby Gladys Whittall, ktorá bola sesternicou Clary. V roku 1963 ju prevzala Egeho univerzita pre svoje budovacie potreby. Do roku 1975 tu pracovalo univerzitné stavebné oddelenie; neskôr bola postupne využívaná pre Škodu pre nevidomých, pre žandárov a delostrelnícke jednotky, a nakoniec pre Inštitút pre verejné zdravie. V roku 1996 bola opäť prevzatá univerzitou a po určitý čas slúžila ako Inštitút pre spoločenské vedy a dekanát Pedagogickej fakulty. Od rekonštrukcie v roku 2010 slúži ako Centrum a múzeum aplikovaného výskumu a histórie revolúcie a princíp Dom s bazénom, ktorý kedysi patril pozemkom Whittall, bol v minulosti sídlom anglickej komunity v Bornove a dnes je to výskumné centrum venované témam žien. Ak chcete pokračovať k ďalšej zastávke, vstúpte cez bránu areálu a sledujte cesty smerom na juhozápad; budovu Sirkehane s fasádou z kameňa a tehál nájdete približne o desať minút, uprostred zelenej plochy. Zdroj: Wikipédia, Villa La Fontaine; Visit İzmir, Villa La Fontaine; Vily Egeho univerzity.

Budova, ktorá nesie názov „Sirkehane“ (Ocetár), pochádza zo 60. rokov 20. storočia. V zadnej časti budovy, ktorá patrila Fakulte poľnohospodárstva, konkrétne kedy oddelenie technológií potravín a fermentácie, sa vyrábal ocot a nakladané potraviny, zatiaľ čo predná časť slúžila ako ubytovňa. Budova bola postavená koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia. Napriek rozsiahlym hľadaním sa nepodarilo zistiť informácie o jej prvých majiteľoch. V roku 1943 prešla do vlastníctva štátu a v roku 1990 bola vymenená za budovu, ktorá sa stala súčasťou Egeho univerzity. Budova bola používaná ako obytný priestor až do 90. rokov 20. storočia. Podľa záznamov univerzity bolo plánované spustenie reštauračného projektu už v roku 2007. Väčšina budovy bola v rozsiahlej ruine, keď bola rekonštruovaná. Rekonštrukcia bola dokončená 22. júna 2010 a v novembrov 2010 získala štatút súkromného múzea na základe schválenia Ministerstva kultúry. Po dokončení rekonštrukcie bola budova otvorená pod názvom „Múzeum balkánskych a anatólskych odevov Egeho univerzity“. Aktuálny názov, „Etnografické múzeum“, bol daný po tomto schválení. Názov, ktorý obsahuje slovo „odev“, stále odráža základnú časť zbierky; z celkovo 2 499 exponátov je 2 100 odevov. Fasáda z kameňa a tehál, spolu so záhradou, predstavuje príjemný kontrast k zdobeným fasádam levantských viliek a pôsobí ako upokojujúci prvok. Budova pôsobí ako vidiecky domík uprostred areálu univerzity. Pred návštevou si overte aktuálne informácie o dňoch, hodinách a podmienkach vstupu na webovej stránke múzea univerzity. Vnútri sú vystavené 2 100 kusov tradičných odevov z balkánskych krajín a tureckého sveta, 110 ľudových nástrojov, ako aj šperky, doplnky, zbrane, truhly a skrine. Odporúča sa začať prehliadku v časti venovanej odevom; sledovanie rozdielov medzi jednotlivými typmi odevov, usporiadaných podľa regiónov, vám bezmapovo ukáže migračné cesty z Balkánu do Egejského mora. Následne sa môžete presunúť k vitrínam s hudobnými nástrojmi; 110 kusov, od strunových nástrojov po perkusívne nástroje, predstavuje materiál pre štúdie ľudových tancov a ľudovej hudby, a múzeum bolo v tomto zmysle pôvodne založené. Tretia časť je zasvätená svadbe a je to obľúbené miesto mnohých návštevníkov. Jedna z viliek, ktorú univerzita rekonštruovala, bola postavená v roku 1880 francúzskou rodinou Pandespanian. Táto vila slúži študentom a zamestnancom ako kaviareň a reštaurácia; informácie o jej presnej lokalizácii si môžete vypýtať u personálu kampusu. Budova múzea je dnes známa najmä pod názvom "Sirkehane"; pri hľadaní cesty v areáli je vhodné tento názov používať. Ak chcete pokračovať ďalej, vyjdite západným vchodom kampusu a pokračujte smerom k stanici Bornova. Cesta k vstupu do rekreačnej zóny Aşık Veysel trvá približne dvadsať minút. Ak ste unavení, môžete sa k nej priblížiť aj autobusmi, ktoré odchádzajú zo zastávky pri rektoráte. Zdroj: Univerzita Ege, Etnografické múzeum; Visit İzmir, Sirkehane; Vily univerzity Ege.

Poslednou zastávkou tejto trasy nie je architektonická pamiatka, ale miesto na oddych. Rekreačná zóna Aşık Veysel je park s rozlohou 231 000 metrov štvorcových; výstavba sa začala v roku 2008 a 25. septembra 2010 ju otvorila mestská samospráva Izmiru. Odvtedy slúži ako najväčšia zelená plocha v Bornove. Park je pomenovaný po ľudovom básnikovi Aşıku Veyseli; tento básnik, ktorého pravé meno bolo Veysel Şatıroğlu, sa narodil v roku 1894 v dedinke Sivrialan, ktorá patrí okresu Şarkışla v provincii Sivas. V siedmich rokoch ochorel osýpkou a prišiel o obidve oči. Najprv hral na bağlamu, ktorý mu kúpil otec, aby sa zabával, a hrával piesne iných básnikov. V roku 1930 sa stal známym na básnickom večere, ktorý zorganizoval Ahmet Kutsi Tecer v Sivas, a neskôr pôsobil ako učiteľ hudby v dedinských inštitútoch. Medzi jeho najznámejšie diela patria "Uzun İnce Bir Yoldayım", "Dostlar Beni Hatırlasın" a "Kara Toprak". V roku 2023, v 50. výročie jeho smrti, bol v Turecku vyhlásený rok Aşıka Veysela. Po vysokých stenách vily sa tu náhle otvára výhľad; vstupte do parku hlavným vchodom a najprv sa vydajte po chodníku smerom doprava, kde sa nachádza umelá priehrada s rozlohou 1 500 metrov štvorcových. Amfiteáter okolo priehrady je najlepším miestom na posedenie v parku; popoludní slnečné lúče dopadajú na vodu a je to ideálne miesto na fotografovanie priehrady. Po priehrade sa vydajte smerom na juh parku; tu sa nachádza krytá hala pre zimné športy s rozlohou 12 000 metrov štvorcových a polovičná olympijská plaváreň. Plaváreň je najnovšou rozsiahlou prístavbou, ktorá bola uvedená do prevádzky v roku 2021, po začatí výstavby v roku 2019; obe zariadenia sú kryté a informácie o podmienkach používania a o prevádzkových hodinách nájdete na stránke mestskej samosprávy. Vedľa seba sa nachádzajú aj športoviská: tri basketbalové ihriská, dva tenisové kurty a jedno mini futbalové ihrisko; ak si prinesiete loptu, možno budete musieť čakať. Tri samostatné detské ihriská sú rozmiestnené v rôznych častiach parku; ak prídete s deťmi, vyberte si to, ktoré je najbližšie k priehrade. V severnej časti parku sa nachádza najväčšie otvorené divadlo v Izmire; amfiteáter s 5 000 miestami bol v lete 2026 zrekonštruovaný, vrátane nových sedadiel Pre tých, ktorí prichádzajú autom, je v parku k dispozícii parkovisko, ale vzhľadom na to, že trasa vedie metrom, ho pravdepodobne nebudete potrebovať. Pri západu slnka sa vráťte na schodiská amfiteátra, kde môžete zachytiť poslednú fotografiu dňa – jazero a stromy za ním. Na návrat opustite park južným vchodom a prejdite pešo na stanicu metra Bornova; cesta pokračuje bez prestávok linkou M1 do Konak a Üçyol. Zdroj: Wikipédia, Rekreačná oblasť Aşık Veysel; Wikipédia, Aşık Veysel; Karar, rekonštrukcia vonkajšieho divadla.