V Ankare sa železnica mení: od parných lokomotív k rýchlovlakom.

Začnite v starej časti stanice, v budove riaditeľstva z roku 1892, ktorá sa dnes používa ako Atatürkova rezidencia a železničné múzeum. Táto dvojposchodová budova, postavená spoločnosťou Anadolu Demiryolu, slúžila po príchode Mustafu Kemala do Ankaru 27. decembra 1919 ako veliteľstvo a obytný priestor; miestnosti v hornom poschodí slúžili na prípravu rozhodnutí, ako napríklad Ankarská dohoda. Budova bola v roku 1964 otvorená ako múzeum a je to prvá inštitúcia s osobitným štatútom, ktorá je pod kontrolou ministerstva kultúry. V prízemí sa nachádza železničné múzeum, ktoré sa skladá z piatich častí: dokumenty od roku 1856, vzorky koľajníc, tabule lokomotív, telegrafy, strieborné sady riadov z lôžkových a jedálenských vozňov, miniatúrny vozňový model, ktorý bol darovaný sultánovi Abdülazizovi, a veľká maľba İbrahima Çallıho z roku 1920, ktorá zobrazuje ženy s povozy počas Národného boja. V hornom poschodí sa nachádza recepčná miestnosť, pracovňa, spálňa a miestnosť Fikriye Hanım, všetko zariadené nábytkom z danej doby. Vonku stojí špeciálny, biely nákladný vozeň, ktorý sa používal počas jeho ciest po krajine v rokoch 1935-1938.

Potom prejdite k budove z roku 1937. Táto stanica v štýle Art Deco, ktorej základ bol položený 4. marca 1935 a ktorú navrhol Şekip Akalın, bola otvorená 30. októbra 1937; je to komplex, ktorý zahŕňa vežu s hodinami, reštauráciu, byty a administratívne budovy. Všimnite si výšku a symetriu hlavnej haly, ako aj kamenné prvky fasády. Na nástupiskách stále nájdete diaľkové vlaky, ako je Orient Express, Van Gölü Express a İzmir Mavi Treni; tu sa nachádza aj stanica Başkentray. Pre informácie o dňoch a hodinách otváracích hodín múzea navštívte stránku TCDD venovanú múzeám; ráno je múzeum pokojnejšie.

Zdroj: Wikipédia (Ankara Garı; Atatürk Konutu ve Demiryolları Müzesi); Kultúrny portál.

Po odbočení z námestia Gar Meydanı na ulicu Hipodrom Caddesi, ocitnete sa oproti dlhej budove s kamennou fasádou, ktorá je sídlom hlavného riaditeľstva štátnych železníc. Budova, ktorú navrhol architekt Bedri Uçar z ministerstva výstavby, bola postavená v roku 1939. Hlavná časť budovy bola dokončená v roku 1941. Budova, ktorej betónová konštrukcia je obložená kameňom a ktorá obsahuje zjednodušené klasicistické prvky, patrí medzi prvé príklady štátneho architektonického štýlu. Pri pohľade na ňu v porovnaní s vlakovým nástupišťom, ktoré bolo postavené v rovnakom období a ktoré používa jazyk Art Deco, je možné vidieť, ako sa tieto dve obdobia od seba líšia. Pôvodný projekt predpokladal obdĺžnikové nádvorie v strede a dve krídla po stranách; kvôli nedostatku priestoru a požiadavke na konferenčnú sálu boli všetky časti postavené v štyroch podlažiach. Prvé dve krídla boli dokončené v roku 1958, tretie v roku 1974, štvrté v roku 1979 a konferenčná sála v roku 1986.

Toto je verejná budova, do ktorej sa nevstupuje; jej poloha na trase je určená na pozorovanie z vonku. Pozorne sledujte fasádu z chodníka, všímajte si opakujúci sa vzor okien, spoje kamenného obloženia a zdôraznenie vstupného portálu; na rozdiel od zaoblených línií vlakového nástupišťa, tu je všetko priamych línií a pôsobí monumentálne. Na druhej strane cesty sa nachádza veža THK (Turecká letecká asociácia), ktorá bola otvorená v roku 1937. Tieto tri budovy – hlavné riaditeľstvo železníc, veža a vlakové nástupište – reprezentujú tri rôzne architektonické štýly z rovnakého desaťročia a sú umiestnené na jednom námestí. Táto budova je sídlom štátnej správy železníc a prístavov, ktorá bola založená v roku 1927 a od roku 1953 nesie názov TCDD. Z tejto budovy sa riadila železničná sieť, ktorá v prvých dvadsiatich rokoch republiky takmer zdvojnásobila svoju dĺžku. Pre fotografovanie je ideálne ráno, keď slnko osvetľuje fasádu. Z tejto lokality sa dá pešo za niekoľko minút dostať na moderné vlakové nástupište YHT.

Zdroj: Wikipédia (Hlavné riaditeľstvo TCDD; Ankara veža).

Masívna budova zo skla a ocele, umiestnená priamo vedľa historickej stanice, je symbolom éry vysokorýchlostných vlakov v Ankare. Vysokorýchlostná železničná stanica v Ankare, postavená v rokoch 2014-2016 v rámci modelu "postav a prevádzkuj", bola otvorená 29. októbra 2016. Má podlahovú plochu 194 460 metrov štvorcových, osem poschodí, šesť nástupných koľají a tri nástupiská a je navrhnutá pre 50 000 cestujúcich denne. Pri výstavbe tejto budovy bola zrušené vonkajšie múzeum parných lokomotív, ktoré sa nachádzalo priamo vedľa stanice, teda pod nástupiskami sa nachádzalo múzeum železničnej éry.

História vysokorýchlostných vlakov v Ankare sa začala písať. Prvá trať, Ankara-Eskişehir, bola otvorená 13. marca 2009; vlaky typu HT65000, vyrobené v Španielsku, dosahovali rýchlosť 250 kilometrov za hodinu. Spojenie Ankara-Konya bolo spustených v auguste 2011, trať bola predĺžená do Pendiku 25. júla 2014 a do Halkalí 12. marca 2019; spojenie Ankara-Sivas bolo otvorených 26. apríla 2023. Dnes cesta medzi Ankarou a Istanbulom trvá približne päť hodín a v prevádzke sú aj vlaky typu HT80000, ktoré dosahujú rýchlosť 300 kilometrov za hodinu.

Navštívte poschodie pre cestujúcich a prejdite sa medzi pokladňami, čakárňami a obchodmi; na informačnom paneli uvidíte odchody vlakov do Istanbulu, Konye, Karamanu a Sivasu. Ak chcete vlaky vidieť zblízka, môžete sa pozrieť cez veľké okná na hornom poschodí, ktoré smerujú k stanici. Medzi starou a novou stanicou je prepojenie pre peších; cestujúci prichádzajúci z Başkentray sa za niekoľko minút môžu presunúť na vysokorýchlostný vlak. Informácie o cestovných rozvrhoch a lístkoch nájdete na stránke spoločnosti TCDD Taşımacılık. Z tejto lokality sa môžete dostať do CerModernu: prejdite po Celal Bayar Bulvarı a odbočte na Altınsoy Caddesi, cesta trvá približne desať minút.

Zdroj: Wikipédia (Ankara Yüksek Hızlı Tren Garı; Ankara-İstanbul yüksek hızlı demiryolu); Wikipedia (High-speed rail in Turkey).

Bezprostredne po nacionalizácii železníc, v rokoch 1926-1927, boli za stanicou postavené opravovne pre lokomotívy a vagóny. Štátne železnice tieto haly využívali s občasnými opravami až do roku 1995, kedy zostali opustené. Projekt Semry a Özcana Uygurových nespočíval v zbúraní stojacej budovy opravovne, ale v jej rekonštrukcii a obklopení priehľadnou, zakrivenou stenou. Nová stena sa pripája k starým halám ako obväz a vytvára v strede multifunkčné nádvorie. Rekonštrukcia, ktorá začala v roku 2008, bola dokončená v apríli 2010 a priestor bol otvorený ako umelecké centrum s názvom CerModern, s rozlohou 9 380 metrov štvorcových.

Tu sa vystavuje dedičstvo železníc. V výstavných sálach môžete obdivovať tehlové steny, vysokú oceľovú konštrukciu strechy a veľké vchodové otvory; umelecké diela sú umiestnené v tomto priestore. Nádvorie je upravené pre podujatia a na posedenie; môžete tu robiť prestávky počas obedov a využívať kaviareň centra. Program sa neustále mení, preto si aktuálnu výstavu a vstupné podmienky overte na stránke cermodern.org; niektoré výstavy sú spoplatnené, nádvorie a vstupná hala sú bezplatné.

Adresa: Altınsoy Caddesi No:3, Sıhhiye; ak prichádzate od stanice, odbočte z bulváru a ulica vás priamo privedie k vstupu. Na rozsiahlych priestranstvách pred budovou sa môžete naposledy pozrieť na budovy usporiadané pozdĺž železničnej trate: budovu riadenia z roku 1892, stanicu z roku 1937, hlavné sídlo z roku 1941, stanicu vysokorýchlostnej trate z roku 2016 a opravovňu z roku 1926, ktoré sú usporiadané v radoch na dĺžke jedného kilometra. Odtiaľ môžete ísť na stanicu Kızılay pre metro M2 pomocou Ankaray alebo ísť pešo cez Sıhhiye.

Zdroj: Wikipédia (CerModern); Archiv (projekt Cer Modern).

Ak chcete vidieť parné lokomotívy v Ankare, musíte sa dnes vybrať do kampusu ODTÜ. Vonkajšie múzeum parných lokomotív, ktoré štátna železničná spoločnosť TCDD otvorila v roku 1991 pri hlavnej stanici, pri ulici Celal Bayar, bolo koncom roku 2013 zrušené kvôli výstavbe vysokorýchlostnej trate a systému Başkentray. Približne desať parných lokomotív (výrobcov Henschel, Baldwin, NOHAB, Vulcan Foundry – nemeckých, amerických, švédskych a britských) a jeden drevený cestovný vagon z roku 1909 boli presunuté do areálu TCDD v Behiçbey. Niektoré z týchto exponátov sa dostali do vonkajšej expozície múzea vedy a techniky ODTÜ. Táto záhrada, ktorá je otvorená pre verejnosť, je zastávkou na trase, kde môžete vidieť lokomotívy.

Múzeum bolo založené v roku 2003 a jeho výstavba bola dokončená v rokoch 2001-2005. Má štyri časti: v budove Veľkého sila je expozícia histórie vedy a techniky, v hangári je expozícia histórie dopravy, v interaktívnom vedeckom centre UFO, kde sa nachádza viac ako päťdesiat interaktívnych experimentov, a vo vonkajšej expozícii. Okrem lokomotív sa vo vonkajšej expozícii nachádza aj lietadlo C-47 a F-104; kolekcia klasických automobilov a observatórium sú v samostatných častiach. Príďte sa pozrieť zblízka na lokomotívy, preskúmajte priemer ich kolies, veľkosť parného kotla a výrobné štítky; pre rodiny s deťmi sú experimenty v centre UFO skvelou aktivitou.

Vystúpte na stanici ODTÜ metra M2 a vstúpte do areálu cez bránu Metro A2; pre návštevníkov sú vstupy A1, A4, A7 a Metro A2, registrácia je povinná, nezabudnite si so sebou občiansky preukaz. Múzeum je počas týždňa otvorené počas dňa; informácie o víkendovom prevádzkovom režime a prípadných vstupných poplatkoch nájdete na stránke tbm.metu.edu.tr. Aby ste túto zastávku nezmeškali, naplánujte si návštevu počas týždňa.

Zdroj: Wikipédia (Múzeum vedy a techniky ODTÜ; Vonkajšie múzeum parných lokomotív TCDD); ODTÜ TBM; ODTÜ Vnútorné služby.

Poslednou zastávkou je miesto, kde sa začína história železničnej politiky Republiky Turecka v Ankare. Štát založil správu železníc Anadolu-Bagdat 24. mája 1924 a začal budovať vlastnú trať smerom na východ: trať Ankara-Yahşihan bola otvorená 17. apríla 1925, Yerköy 20. novembra 1925 a Kayseri 29. mája 1927 počas slávnostného otvorenia, na ktorom sa zúčastnil premiér İsmet İnönü; trať sa dostala do Sivasu 30. augusta 1930 a do Karsu 20. októbra 1939. Stanica Kayaş, ktorá sa nachádza na východnom okraji mesta, bola jednou z prvých staníc tejto trate v 20. rokoch a jej budova odráža prvky tureckého neoklasicizmu charakteristického pre obdobie Prvej národnej architektúry; ak sa pozriete na usporiadanie okien a na prvky pod strechou, uvidíte podobnosti s budovami v Ankare z rovnakého obdobia.

Dnes je stanica Kayaş východným koncom linky Başkentray. Predmestská linka Sincan-Kayaş, ktorá fungovala od roku 1972, bola 11. júla 2016 uzavretá s cieľom premeniť ju na metro a 12. apríla 2018 bola znovu otvorená ako 37,5 kilometrová linka s 24 stanicami; v Kayaši sú tri nástupiská a sedem koľají, z ktorých dve slúžia ako čakacie koľaje pre predmestské vlaky. Tu zastavujú aj vlaky Van Gölü Ekspresi a rýchlik Ankara-Sivas; je možné sledovať prejazd diaľkového vlaku z okraja nástupiska.

Na toto miesto sa dá dostať z ODTÜ linkou M2 do Kızılay, linkou Ankaray do Kurtuluş a následne prestúpiť na Başkentray, alebo priamo z hlavnej stanice (Gar); cesta z Sincan do Kayaş trvá 49 minút. Pri návrate je možné prestať na hlavnej stanici (Gar) rovnakým vlakom, čím sa uzavrie okruh. Do budovy stanice sa nevchádza, nástupiská a námestie sú prístupné; autobusy linky EGO, ktoré odtiaľ odchádzajú, smerujú do Mamak a Kızılay.

Zdroj: Wikipedia (Kayaş railway station; Ankara–Kars railway); Vikipedi (Başkentray; Türkiye Cumhuriyeti Devlet Demiryolları).