Od budovy Ulus İşhanı k veži Atakule: Ankara a modernizmus.

Po vystúpení z metra Ulus sa nachádza nízka budova na juhozápadnej strane námestia a za ňou sa nachádza vysoká, hranatá budova, ktorá tvorí komplex Ulus İşhanı. Penziový fond vyhlásil v rokoch 1952 a 1953 súťaž na návrh budovy a úpravy námestia; prvé miesto získali Orhan Bozkurt, Orhan Bolak a Gazanfer Beken. Stavba začala v roku 1955; nízke budovy, ktoré sa otvárajú do vnútorných nádvorí, boli otvorené v roku 1960 a vysoká budova bola dokončená v roku 1963. Komplex sa skladá zo siedmich budov usporiadaných okolo dvoch nádvorí; hliníkové okná, rozsiahle sklenené plochy a výrazné, hranaté tvary sú považované za jedny z najskorších príkladov medzinárodného modernizmu v Turecku. V Kultúrnom inventári sa uvádza, že táto budova je ekvivalentom vplyvu hotela Istanbul Hilton v Ankare. Práve tento projekt súťaže skutočne premenil Ulus na námestie, spolu s pamätníkom Víťazstva z roku 1927.

Dnes sa v vysokej budove nachádza riaditeľstvo pre mládež a šport, zatiaľ čo nízke budovy slúžia ako obchodné priestory. Prejdite sa po nádvoriach a všimnite si, ako sa budovy otvárajú a pozrite sa na rad obchodov, ktoré sa tvária k námestiu. Ak chcete vidieť celú budovu, prejdite na druhú stranu námestia. Na druhej strane bulváru sa nachádzal obchodný komplex 100. Yıl Çarşısı, ktorý bol postavený v rokoch 1981 na základe návrhu Semry a Orhana Dikela, ktorý získali v súťaži v roku 1967; bol zatvorený v roku 2020 a zničený v rokoch 2022-2023. Jeden z troch moderných obchodných komplexov, ktoré obklopovali námestie Ulus, už neexistuje; preto je Ulus İşhanı nielen budovou, ale aj posledným svedkom modernej vrstvy námestia. Príďte skoro ráno, kedy sú nádvoria tiché, predtým ako sa otvoria obchody, a môžete si v pokoji prezerať architektonické prvky bez davov ľudí. Budova Sümerbank, ktorá sa nachádza na severovýchodnom rohu námestia, je z roku 1938 a jej štýl odráža predchádzajúcu generáciu; môžete tak porovnať dva odlišné architektonické štýly.

Zdroj: Kultúrny inventár; Wikipédia (Ulus İş Hanı, 100. Yıl Çarşısı, Sümerbank Genel Müdürlük Binası).

Dostanite sa metrom do oblasti Sıhhiye alebo prejdite po bulváre; Turecká historická inštitúcia sa nachádza v ulici Kızılay Caddesi číslo 1, v štvrti Hacettepe Mahallesi, hneď za bulvárom. Projekt budovy navrhli Turgut Cansever a Ertur Yener a začali s ním v roku 1951. Budova tlačiarne bola dokončená v roku 1955, projekt hlavnej budovy získal definitívnu podobu v roku 1961, výstavba začala v roku 1962 a bola dokončená v roku 1966, pričom inštitúcia sa do nej presťahovala v roku 1967. V roku 1980 získala budova ocenenie Aga Khan Award for Architecture v prvej sérii; porota ju označila za pozitívny krok smerom k architektonickému výrazu, ktorý spája moderné konštrukčné technológie s tradičnými konceptmi a princípmi. Ako uvádza archív ocenenia, srdcom budovy je vnútorný dvor, ktorý je tri poschodia vysoký a je osvetlený zhora; pripomína usporiadanie vnútorných dvorov osmanských medres a všetky hlavné funkcie sú usporiadané okolo tohto dvora. Hliníkové okná sú kombinované s drevenými mriežkami, ktoré regulujú svetlo a zdôrazňujú verejný charakter dvora a uzavretý charakter okolitých miestností. Vonkajší povrch z ankarского kameňa dodáva budove mohutný vzhľad.

V suteréne sa nachádza konferenčná sála a sklady kníh, v horných poschodiach sú umiestnené knižnica, čítacie sály a kancelárie. Knižnica bola založená v roku 1931 spolu s inštitúciou a je to špecializovaná knižnica v oblasti tureckých dejín; môžu ju využívať vysokoškolskí učitelia, študenti postgraduálneho štúdia a nezávislí výskumníci; od študentov bakalárskeho štúdia sa vyžaduje odporúčací list a knihy sa nepožičiavajú. Ak nie ste výskumník, môžete si budovu pozrieť z ulice Kızılay Caddesi a z verejného dvora medzi tlačiarňou a hlavnou budovou; všímajte si rytmu drevených mriežok a mohutnosti kameňa. Po zásahoch, ktoré nesúlad s charakterom budovy, bola v roku 2014 zapísaná do zoznamu kultúrneho dedičstva a prešla reštauráciou. Budova navrhnutá Canseverom predstavuje ďalšiu cestu modernizmu, ktorá sa odlišuje od okolitých budov z betónu a hliníka: cestu, ktorá spája nové technológie s miestnymi materiálmi a tradíciou vnútorných dvorov.

Zdroj: Aga Khan Award for Architecture; Inventár kultúrneho dedičstva; AYK (Knižnica Tureckej historickej inštitúcie); GZT; ttk.gov.

Po príchode na námestie Kızılay, na východnej strane bulváru, sa nachádza budova Emek İşhanı, ktorá sa týči na adrese Atatürk Bulvarı 117. Od roku 2015 má oficiálny názov Kahramanlar İş Merkezi. Projekt navrhli Enver Tokay a İlhan Tayman, statické výpočty zabezpečil Yusuf Berdan. Bola postavená ako príjemný majetok pre penzijný fond. Wikipédia uvádza, že bola postavená v rokoch 1959-65, zatiaľ čo projekt "Architekti, ktorí zanechali stopu v Ankare" bol zahájený v roku 1958. Táto 24-poschodová budova s výškou 76 metrov bola v čase jej dokončenia najvyššou budovou v meste a považuje sa za prvý mrakodrap v Turecku, ako aj prvú aplikáciu fasády z presklených panelov. Jej inšpiráciou boli budovy Lever House v New Yorku a sekretariát Organizácie Spojených národov, teda štíhla, obdĺžniková veža postavená na nízkom základe. Celý objekt, vrátane základu a úzkej fasády smerujúcej k bulváru, je možné vidieť z parku Güvenpark.

Budova bola 8. marca 2006 predaná v rámci procesu privatizácie a v roku 2015 bola jej názov zmenený. Kvôli tomu, že je to súkromný majetok, nie je možné vojsť dovnútra, ale fasádu je možné pozorovať z chodníka. Je to jedna z piatichdesiatich významných budov, ktoré Inžinierska komora uvádza v zozname. Ďalšie projekty Envera Tokaya v Ankare sú pokračovaním tohto štýlu: v roku 1955 prístavba Fakulty politických vied a v roku 1958 so spolupracovníkmi Behruzom Çinicim a Teomanom Dorukom budova hlavného riaditeľstva štátnych vodohospodárskych prác. Plán Jansen z 30. rokov minulého storočia pre Kızılay predpokladal nízku, záhradnú štvrť; Emek İşhanı priniesol na toto námestie prvý vysoký objekt a určil mierku všetkých nasledujúcich vysokých budov. Všimnite si, aká štíhla a usporiadaná je veža medzi dopravou a reklamnými tabuľami; najlepší pohľad je širokouhlý záber, ktorý zdôrazňuje stromy v parku Güvenpark.

Zdroj: Architekti, ktorí zanechali stopu v Ankare; Wikipédia (Kahramanlar İş Merkezi); Wikipedia (Kahramanlar Business Center).

Prejdite z bulváru smerom na juh, k budovám ministerstiev; priamo oproti parlamentu sa nachádza vysoká budova s výraznou, mnohouhelnou fasádou, ktorá sa nazýva Veľký Ankar Hotel. Tento hotel, postavený v rokoch 1960-1966 vďaka investícii dôchodkového fondu, bol navrhnutý Švajčiarom Marcom Josephom Saugeym a Yükselom Okanom. Projektom sa zaoberala spoločnosť S.E.H.E.G., zatiaľ čo výstavbu zabezpečila spoločnosť Emek İnşaat. Hotel má 22 poschodí a tri podzemné podlažia, výška 67,66 metra a 194 izieb. Od svojho otvorenia v roku 1966 až do roku 1986 bol jediným päťhviezdičkovým hotelom v Ankare. Wikipédia ho označuje za jeden z najvýznamnejších príkladov tureckej architektúry 60. rokov a za jednu z hlavných realizácií organického modernizmu v krajine. Pôvodnú fasádu charakterizovali hliníkové slnečné clony; vďaka systému obrácených trámov dosiahol priestor pod strechou čistý a bez trámovový vzhľad.

V roku 2005 bol hotel privatizovaný a prešiel rozsiahlou rekonštrukciou; profesijné organizácie protestovali proti zásadnej úprave interiéru a výmene slnečných clony za modrý kovový fasádny systém. Budova bola znovu otvorená v roku 2009 a v súčasnosti slúži ako hotel; ako ubytovacie zariadenie je viditeľná z vonku. Keď stojíte na chodníku, predstavujte si fotografie zo 60. rokov: fasáda, ktorú vidíte, je zrekonštruovaná, ale zlomená geometria a pôdorys sú dielom Saugeya a Okana. Na druhej strane bulváru, pri fasáde parlamentu z travertínu, je jediné miesto, kde môžete zachytiť do jedného záberu sklenenú a kovovú fasádu hotela; tento roh, kde vedľa seba stoja budova, ktorú v roku 1938 vyhrala súťaž, a budova navrhnutá v roku 1960, ukazuje, ako sa architektúra v Ankare za dvadsať rokov posunula vpred.

Zdroj: GZT Mimari; Wikipédia (Büyük Ankara Oteli, III. TBMM Binası).

Presuňte sa z stanice Kızılay na linke Ankaray do stanice Anadolu (Anıtkabir); odtiaľ sa k Anıtkabir dostanete peši, do kopca. Pre túto trasu je Anıtkabir východiskovým bodom: v medzinárodnej súťaži, ktorá sa konala v rokoch 1941-1942, sa zúčastnilo 49 projektov z rôznych krajín. Projekt od Emin Onat a Orhan Arda bol vybraný a po niekoľkých úpravách bol 9. októbra 1944 položený základný kameň. Stavba bola dokončená v októbri 1953 a 10. novembra 1953 bol Anıtkabir slávnostne otvorený. Je to monumentálne zhrnutie druhého národného architektonického hnutia: odkazuje na historické vrstvy Anatólie – Hititskú, Selčúcku a Osmanskú – a vyznačuje sa použitím kameňa, symetriou a vážnym štýlom. Po oboch stranách 262 metrov dlhej cesty s levmi sa nachádza 24 sôch levov, ktoré symbolizujú Oğuzské kmene; desať veží obklopuje slávnostné priestranstvo; v Sále cti sa nachádza symbolická hrobka, pod ktorou sa v osemhrannom hrobke nachádza telo Atatürka. Z 750 000 metrov štvorcových plochy je 630 000 metrov štvorcových parkom mieru.

Keď si prečítate túto trasu spolu s ostatnými zastávkami, uvidíte, aké rýchlo sa v 50. rokoch menil štýl: v roku 1953, keď bol Anıtkabir dokončený, už sa skončila súťaž pre budovu Ulus İşhanı a o dva roky sa začala výstavba s použitím hliníka a skla. Medzi monumentálnym kameňom a fasádami s oknami uplynuli len pár rokov. Prejdite sa pomaly po ceste s levmi; všímajte si spoľov medzi kamennými blokmi, proporcie veží a dlažbu slávnostného priestranstva, pretože na tejto trase je samotný monument a kamenárske práce prioritou. Keď vystúpíte na slávnostné priestranstvo, otočte sa a pozrite sa na mesto; umiestnenie Anıtkabiru na kopci je tiež súčasťou dizajnu. OTVÁRACIE HODINY sa líšia v závislosti od sezóny; skontrolujte si ich na stránke anitkabir.tsk.tr. Vyčleňte si čas aj na múzeum.

Zdroj: anitkabir.tsk.tr; Wikipédia (Anıtkabir).

Vychádzajte z liniek verejnej dopravy EGO, ktoré idú smerom k Čankaya, a vystúpte na ulici Čankaya. Veža sa nachádza na rohu ulíc Cinnah a Čankaya, hneď vedľa Botanickej záhrady. Vežu Atakule, ktorú navrhol Ragıp Buluç, postavili v rokoch 1986-89 a bola otvorená 13. októbra 1989, v deň 66. výročia založenia Ankary ako hlavného mesta. Jej názov je kombináciou slov "Ata" (otec) a "kule" (veža). Táto 125 metrov vysoká veža sa nachádzala nad prvým nákupným centrom v Ankare a v Turecku a na jej vrchole sa nachádzala otočná platforma a vyhliadka, ktorú navrhla Nergiz Arifoğlu. V krátkom čase sa stala symbolom mesta; na konci 80. rokov si Ankara vytvorila svoj typický obraz vďaka tejto veži. Táto trasa končí tu, pretože Atakule je posledným významným dielom modernizácie, ktorá trvala od 20. do 21. storočia: éry, v ktorej sa betón premenil na výšku a pozorovanie mesta z výšky sa stalo bežnou záležitosťou.

Nákupné centrum bolo po roku 2014 zbúrané a znovu postavené, zatiaľ čo veža zostala zachovaná. Nový komplex bol otvorený 29. októbra 2018 a získal terasu smerujúcu k Botanickej záhrade a námestie pri vstupe. Pre túto trasu sú najzaujímavejšie samotné veže a vyhliadka: k vyhliadke sa dostanete dvoma sklenenými výťahmi a z nej sa vám naskytne panoramatický výhľad na Ankaru a na bulváre, po ktorých ste sa počas dňa pohybovali. Vystúpte približne pol hodiny pred západom slnka; uvidíte tak denné aj večerné osvetlenie mesta. Pre otváracie hodiny a podmienky vstupu na vyhliadku navštívte stránku atakule.com.tr. Keď sa na vežu pozeráte, zamyslite sa aj nad otázkou, ktorú si v roku 2014 položila spoločnosť Arkitera, keď sa začala búrať: ako bude nová budova "komunikovať" so starou vežou? Odpoveď vidíte dnes z chodníka.

Zdroj: Arkitera; A Tasarım; atakule.com.tr; Wikipédia (Atakule).