Údolia Kapadokie medzi mestami Uçhisar a Paşabağları.

Začnite svoju návštevu na námestí v Uçhisare a prejdite sa úzkymi uličkami stare dediny smerom k hradu. Stará dedina sa skladá z kamenných domov, ktoré sa zhromažďujú pod obrovskou skalnou konštrukciou, zatiaľ čo novšia oblasť je bližšie k ceste vedúcej z Nevšehiru do Göreme. Počas výstupu si všimnite, že skalná konštrukcia nie je jediný vrchol. Podľa informácií od obecnej správy v Uçhisare sa hrad skladá z dvoch veľkých skalných útvarov, ktoré miestni obyvatelia nazývajú "Hrad Aga" a "Hrad Čavuş". Dnes sa k vrcholu hradu dostanete po chodníku; podľa informácií z tureckej Wikipédie boli v minulosti používané vnútorné cesty, ale z dôvodu bezpečnosti boli uzavreté. Anglická Wikipédia tiež uvádza, že mnohé priechody a miestnosti vo vnútri skaly sú dnes buď výrazne uzavreté, alebo neprechodné. Preto si naplánujte výstup po otvorenej ceste, namiesto toho, aby ste sa pokúšali nájsť cestu vo vnútri. Počas výstupu si všimnite otvory a okná v skalných stenách; podľa informácií od obecnej správy je vnútro hradu vytesané do skaly a obsahuje sklady potravín, nádrže na zber dažďovej vody a tunely, ktoré slúžili na odolávanie dlhým obliežaniam. Niektoré z týchto vytesaných štruktúr pochádzajú z byzantskej éry a sú súčasťou osídlenia. Existujú dve verzie o pôvode názvu. Obecná správa vysvetľuje názov v súvislosti s funkciou pohraničného úradu počas období Selčukov a Karamanoğullari. Podľa miestnej verzie, ktorá sa objavuje na Wikipédii, bol región monitorovaný tromi hradmi: najvzdialenejší bol Uçhisar, v strede bol Ortahisar a administratívne centrum, známe ako Başhisar, sa nachádzalo v Ürgüpe. Rôzne zdroje uvádzajú rôzne výšky hradu, ale všetky sa zhodujú v tom, že je to najvyšší bod v tejto oblasti. Na vrchole si nerobte príliš veľa starostí a obdivujte okolie zo všetkých strán. Hneď pod vami sa rozprestiera údolie Güvercinlik, ktorým sa budete neskôr prechádzať, a za ním sa nachádzajú skalné útvary v Göreme. Pozrite sa aj smerom k Avanosu a na horizonte sa nachádza hora Erciyes; bulletin MTA uvádza výšku tejto stratovulkány na 3916 metrov. Erciyes je jedným z zdrojov tufov, ktoré formovali túto krajinu, čo znamená, že hora na horizonte a skala pod vašimi nohami sú súčasťou tej istej príbehu. Uçhisar sa nachádza na okraji Národného parku Göreme a skalnatých oblastí Kappadócie, ktoré boli v roku 1985 zaradené na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Pre fotografovanie sú najlepšie r

Vstupte do údolia Güvercinlik pri vstupe do Uçhisar, priamo pod hradom. Podľa informácií obecného úradu v Uçhisar, pri vstupe stojí strom, na ktorom visia stovky modrých amuletov. Toto miesto je jedným z najfotografovanejších v údolí. Z tohto miesta sa otočte chrbtom k hradu a pozrite sa do údolia; v jednom zábere uvidíte jeho hĺbku a sochársky vzhľad skalných útvarov. Cesta vedie po dne údolia a vinie sa až do Göreme, pričom má dĺžku približne štyri kilometre. Obecný úrad označuje túto prechádzku ako stredne náročnú a jej dĺžka je približne jeden a pol až dve hodiny. Keďže Uçhisar je vyššie ako Göreme, väčšina cesty vedie z kopca, čo je pohodlnejšie. Počas prechádzky venujte pozornosť malým, pravidelne rozmiestneným otvormám v svahoch; údolie je pomenované po týchto holubničkách, ktoré sú vytesané do skál a skalných útvarov. Podľa informácií obecného úradu sú tieto holubničky vytesané do výšok, kam sa nedostanú dravce, a sú umiestnené na strmých skalách. Všimnite si červené pruhy a vzory pri vstupe do mnohých holubníc. Tieto ozdoby sú vyrobené z farieb na báze vápna alebo z koreňových farbív získaných z miestnych rastlín, a predpokladá sa, že pomáhajú holubom nájsť svoje hniezda z diaľky. Pôvodnou funkciou týchto holubníc bola poľnohospodárska činnosť. Holubí trus obsahuje vysoké množstvo dusíka a fosforu, a podľa obecného úradu bol tento hnojivo najväčšou podporou pre vinice v tejto oblasti. Podľa anglickej Wikipédie sa tento hnojivo používal v tejto oblasti až do 70. rokov 20. storočia. Zdroje uvádzajú, že tradícia chovu holubov sa začala už v 9. storočí. Vinice a záhrady, ktoré sú dnes stále viditeľné na svahoch, sú dôkazom tohto prepojenia. Na dne údolia nájdete stromy s višňami, broskyňami, slivkami a jablkami, a na jar tu rastú aj divé kvety. Túto vegetáciu udržiava potok Vasıl, ktorý preteká údolím a v závislosti od ročného obdobia môže vyschnúť. Cesta vedie cez krátke tunely vytesané do skál, staré obytné priestory a opustené jaskynné domy. Obecný úrad v Göreme tiež uvádza, že v údolí sa nachádza vodopád, ktorý je vysoký približne pätnásť metrov; tok vody závisí od ročného obdobia. Pôda môže byť prašná, klzká a nerovná, preto buďte opatrní, najmä pri zostupoch. Snažte sa vyhnúť sa horúcim letným popoludním a

Údolie Lásky, oficiálne nazývané Údolie Bağlıdere, je podľa obecnej radnice Göreme jedným z najznámejších a najnavštevovanejších údolí v tejto oblasti. Prechádzku môžete začať v obci Örencik, ktorá sa nachádza na ceste medzi Göreme a Uçhisar. Obecná radnica uvádza, že údolie začína v tomto bode a končí na ceste medzi Göreme a Avanos, pričom jeho dĺžka je 4900 metrov; na tej istej stránke sa uvádza, že vzdialenosť je približne päť kilometrov. Preto sa pripravte na približne päť kilometrov chôdze a vyhradzujte si dva a pol hodiny, vrátane zastávok na fotografovanie. Keď klesáte do údolia, krajina sa mení; strmé svahy plné holubích domov, typické pre Údolie Holubov, ustupujú skalám s neobvyklými tvarmi. Údolie je preslávené svojimi vysokými, štíhlymi skalnými útvarmi, nazývanými "pery bacaları" (skalné komíny), ktoré sa vztyčujú od zeme až do neba. Obecná radnica uvádza, že niektoré z týchto skalných útvarov dosahujú výšku až päťdesiat metrov. Pri bližšom preskúmaní týchto stĺpov si všímajte rozdiel medzi základňou a vrcholom. Zdroje, ktoré opisujú Národný park Göreme, uvádzajú, že mäkký vulkanický popol je prekrytý vrstvou tvrdšieho kameňa a že pod touto ochrannou vrstvou sa základňa pomaly eroduje. Farebné odtiene na týchto skalách pochádzajú z rôznych minerálnych vrstiev. Wikipédia uvádza dve vysvetlenia názvu údolia: starobylý ľudový príbeh o láske medzi deťmi dvoch rodín, ktoré boli v nepriateľstve, a novšia interpretácia, ktorá vychádza z tvarov niektorých skál. Zoznámiť sa s príbehom je zaujímavé, ale počas návštevy údolia venujte hlavnú pozornosť samotným skalám. Obecná radnica tiež zdôrazňuje, že vegetácia v údolí stojí za to vidieť. V tejto oblasti je nízke množstvo zrážok a, podľa Wikipédie, vegetácia je okrem brehov potokov skromná; preto je zelený pás na dne údolia obzvlášť výrazný. Občas prejdete popri vinohradníkoch a ovocných stromoch a v niektorých miestach uvidíte, že cesta sa zužuje. Obecná radnica tiež uvádza, že údolie je jedným z najpopulárnejších miest v Kapadócii na sledovanie východov a západov slnka. Za vhodných podmienok prelietajú nad údolím ráno balóny. Pre fotografovanie sú najlepšie snímky vysokých skalných útvarov z nízkeho uhla, s oblohou v pozadí, pretože takto sa najlepšie ukáže ich výška. Pretože ide o dlhú prechádzku, rozdeľte si vodu a občerstvenie a vyberte si miesto v

Paşabağları sa nachádza po pravej strane cesty medzi Göreme a Avanos, približne kilometer od cesty, podľa informácií z múzejného sprievodcu Ministerstva kultúry a turizmu. Táto oblasť je súčasťou archeologickej lokality Zelve-Paşabağları, ktorá je pod správou ministerstva, takže vstup je spoplatnený. Karta Museum Pass Cappadocia zahŕňa aj túto oblasť spolu s ďalšími múzejmi a archeologickými lokalitami; aktuálne podmienky vstupu a ceny si môžete overiť na oficiálnej stránke. Po vstupe postupujte po chodníku a vchádzajte medzi skalné útvarmi, známe ako "perobáče". Podľa stránky ministerstva sa táto oblasť kedysi nazývala "Údolie kňazov" a v niektorých perobáčoch boli vytesané kaplnky a sedenia. Dnes vás sem priťahuje samotná krajina. Paşabağları je jednou z oblastí, kde sa najčastejšie nachádzajú perobáče s dvoma a troma hlavami, ktoré sú symbolom Kapadócie. Uvidíte, že niektoré z týchto útvarov majú viacero "hláv", zatiaľ čo iné sa delia na niekoľko "tiel" na jednom základe. Aby ste porozumeli týmto "hubovitým" formám, všímajte si hranice medzi "hlavou" a "telom". "Hlava" perobáča je tvorená tvrdým, odolným kameňom, zatiaľ čo "telo" je tvorené mäkkým tufom. Tvrdá "hlava" chráni spodné "telo" pred dažďom a povodňami. Keď "hlava" spadne, odhalené "telo" sa rýchlo eroduje a zaniká. Preto hľadajte aj perobáče, ktoré stratili svoju "hlavu" a majú tvar špičatých kužeľov. Podľa nevšehírskej župy perobáče vznikli prirodzenou eróziou, najmä vplyvom dažďa a vetra, a tento proces pokračuje aj dnes. To znamená, že krajina, ktorú vidíte, nie je statický obraz, ale postupne sa meniaci proces. Z tohto dôvodu župa definuje perobáče ako krehké dedičstvo, ktoré je citlivé na zmeny klímy a ľudské aktivity. Nedotýkajte sa "tiel" perobáčov a nevychádzajte mimo chodníka, aby ste sa nevyšplhali na svahy. Pre fotografovanie sa posaďte o niekoľko krokov späť a pokúste sa zachytiť viacero "hláv" na jednom snímku. Podľa informácií z denníka Vatan, Kapadócka správa vytvorila systém osvetlenia, ktorý nepoškodzuje prírodu, a perobáče majú po západu slnka iný vzhľad. Zistite si z oficiálnych zdrojov, či je večerná návšteva možná a aké sú jej časy. Hneď vedľa Paşabağları sa nachádza archeologická lokalita Zelve, ktorá sa skladá z troch údolí. Osídlenie tejto oblasti trvalo do roku 1952,