Prechádzka z Taşköprü do Tepebağ: Stará Adana.

Príďte k mostu Taşköprü z brehu rieky Seyhan, z jeho západného konca. Najprv sa na chvíľu zastavte pri brehu, než prejdete po chodníku. Most je dnes uzavretý pre vozidlá; po rekonštrukcii v polovici 20. storočia je určený len pre peších a môžete sa po ňom voľne prechádzať. Najprv si uvedomte jeho veľkosť a prejdite až na druhý breh, do oblasti Yüreğir. Dĺžka mostu je v zdrojoch uvádzaná ako niečo viac ako tristo metrov. Pri prechádzaní si všímajte kamenných dlažobných kociek pod nohami. Podľa anglickej Wikipédie bola táto dlažba položená v rokoch 1899 až 1908 počas funkcie guvernéra Adany, Süleymana Bahri Pašu, a stala sa témou ľudových piesní.

Keď sa dostanete do stredu mostu, všimnete si, že cesta sa mierne zvedená z oboch strán. Portál Kultúry uvádza, že stred mostu je o približne dva a pol metra vyšší ako brehy. Zastavte sa tu a pozrite sa na tok rieky, smerom na juh. Dôvod, prečo most dnes vyzerá tak široko, je v neskoršej rozšírenej konštrukcii. Podľa zdrojov bola pôvodná cesta oveľa užšia a bola rozšírená začiatkom 20. storočia, počas čoho boli k spodnej časti pridané nové oblúky.

Potom zídite k brehu a pozrite sa na základne mostu zospodu. Uvidíte stúpanie s desiatkami schodov a trojuholníkové výbežky, ktoré sú odolné voči prúdu. Podľa anglickej Wikipédie je dnešný rovný trojuholníkový tvar výsledkom jednej z osmanských rekonštrukcií. Na spodnej strane východných základní je viditeľná technika hrubého opracovania kameňa, a východná časť mostu je najlepšie zachovaná a nesie najviac stôp pôvodnej konštrukcie. Rozmery všetkých oblúkov sa líšia, čo je dôsledok mnohých rekonštrukcií, ktoré prebehli počas stáročia. V záznamoch sa tiež uvádza, že na severnej strane jedenásteho oblúka je reliéf leva, ktorý stojí za to hľadať pomocou ďalekohľadu alebo objektívu s priblížením.

Zdroje neuvádzajú jedno meno, ktoré by bolo zodpovedné za výstavbu mostu. Oddelenie kultúry a turistiky provincie Adana, na základe nápisu v múzeu, hovorí o architektovi menom Auxentios. Anglickej Wikipédia však uvádza, že presný preklad nápisu môže byť relevantný nie pre most, ale pre vodný oblúk. Cestovateľ Victor Langlois pripojil most k cisárovi Hadriánovi, a byzantský historik Prokopios hovorí, že cisár Justinianus I. nariadil jeho obnovu. Pretože boli

Ramazanoğlu Konak je budova, ktorá sa nachádza na ulici Kızılay Caddesi, v areáli komplexu Ulu Cami. Ak vstúpite z ulice, konak nájdete na juhovýchodnej strane mešity. Pred vstupom si dôkladne prezrite exteriér budovy. Spodná časť je postavená z opracovaného kameňa, zatiaľ čo horné poschodia sú postavené z tehál, a miesto, kde sa tieto dva materiály stretávajú, je na fasáde jasne viditeľné. Podľa údajov na Wikipedii má budova obdĺžnikový pôdorys a jej rozmery sú 16 krát 10,5 metra. Jej nenápadný vzhľad odráža obmedzený architektonický štýl panstva.

Príďte bližšie k južnému vchodu, pretože historické informácie o konaku pochádzajú z nápisu umiestneného tam. Podľa nápisu bola vnútorná časť konaku dokončená v apríli roku 1495, v mesiacu Šaban roku 900 podľa islamského kalendára, za vlády Ramazanoğlu Halil Bey. Avšak zdroje zdôrazňujú, že toto dátum sa nevzťahuje na celú budovu. Encyklopédia KÜRE uvádza, že pôvodná stavba bola pravdepodobne postavená medzi rokmi 1360 a 1400 a že nápis z roku 1495 označuje rekonštrukciu. Informácie od bývalého správcu, zverejnené v denníku Hürriyet Daily News, tiež naznačujú, že výstavba sa začala v druhej polovici 14. storočia. Preto môžete považovať tento konak za jednu z najstarších civilných budov, ktoré sa v Anatólii zachovali.

Dnes sa konak používa ako kultúrne centrum Čukurova univerzity a slúži na konanie konferencií, stretnutí a koncertov. Ak máte možnosť vstúpiť, začnite na prízemí, v časti s kamennou podlahou, a odtiaľ sa pomocou schodov dostanete na horné poschodia. Potom sa pozrite na klenuté miestnosti v severnej časti, ktoré, podľa zdrojov, slúžili ako recepčná miestnosť. V hornom poschodí sa nachádza kuchyňa a dve izby, a v najvyššom poschodí sa nachádza rozsiahla miestnosť a kúpeľňa. Denník Hürriyet Daily News uvádza, že prítomnosť kúpeľa v hornom poschodí je v starších budovách vzácnou vlastnosťou.

Pri prehliadke si predstavte aj hostí, ktorí v minulosti konak navštívili. Podľa zdrojov tu počas svojej egyptskej kampane býval sultán Yavuz Sultan Selim a v roku 1535, keď sultán Kanuni Sultan Süleyman pricestoval do Adany, bol hosťom Ramazanoğlu Piri Bey. Encyklopédia KÜRE tiež uvádza, že počas svojej funkcie guvernéra tu básnik a guvernér Ziya Paša používal sálu v prízemí ako recepčnú miestnosť. Budova, ktorá utrp

Veľká hodinová veža sa nachádza v strede ulice Ali Münif Caddesi a z hotela sa k nej dostanete za pár minút. Prvý pohľad na vežu si vymeňte z trochu väčšej diaľky; až odtiaľ je viditeľné celé telo veže, ktoré má tvar štvorcového hranola. Zdroje uvádzajú výšku veže ako tridsaťdva metrov a tvrdia, že v tom období bola najvyššou hodinovou vežou na území Osmanskej ríše, pričom na druhom mieste bola hodinová veža Dolmabahçe v Istanbulu. Pri bližšom pohľade si všimnite murivo; veža je postavená z malých, tesaných kameňov, ktoré boli náročné na spracovanie.

Rôzne zdroje uvádzajú rôzne dátumy výstavby, preto je dobré si obidve poznať. Ministerstvo kultúry a turistiky a Kultúrny portál uvádzajú, že výstavba začala v roku 1881 za vládcu Ziya Paša a bola dokončená v roku 1882 za vládcu Abidin Paša. Anglická Wikipédia uvádza, že výstavba začala v roku 1879 a spomína mená Krikor Ağa Bezdikyan a Kaspar Ağa ako autorov návrhu veže; aj Kultúrny inventár spomína týchto dvoch majstrov. Obe zdroje tiež uvádzajú, že starosta Hacı Yunus významne prispel k výstavbe.

Encyklopédia KÜRE uvádza, že pôvodne sa veži hovorilo "Saathane" a názov "Veľká hodiny" sa používal, aby sa odlíšila od menšej hodiny "Küçüksaat" na rušnom námestí. Na štyroch stranách veže sú hodiny a uvádza sa, že súčasný mechanizmus bol dovezený z Nemecka v roku 1925. Rovnaký zdroj uvádza šírku veže ako osem metrov a spomína, že v nasledujúcich rokoch boli k veži pripojené ďalšie prvky, ako anténa a siréna. Pri pohľade na hornú časť veže sa pokúste odlíšiť tieto neskoršie doplnky od pôvodnej konštrukcie. Podľa zdrojov bol zvon, ktorý zvonil každú hodinu, počuteľný v celej časti mesta a pracovné hodiny vládnych úradov boli nastavené podľa tohto zvonu. Ministerstvo kultúry a turistiky zdôrazňuje, že veža bola postavená tak, aby odolala zemetraseniu v Adane v roku 1998.

Okolie veže ponúka skutočný zážitok z prehliadky. Encyklopédia KÜRE uvádza, že v roku 2013 začali práce na revitalizácii ulice Ali Münif Caddesi, vďaka čomu boli fasády obchodov zjednotené. Odtiaľ sa odbočte na trh Kazancılar Çarşısı; Kultúrny inventár uvádza, že trh je známy aj ako Adana Arastası a Ramazanoğlu Çarşısı a že má dlhú histó

Múzeum kinematografie v Adane sa nachádza v štvrti Kayalıbağ, na rohu ulíc Seyhan Caddesi a 26025 Sokak, pri západnom brehu rieky Seyhan. Pred návštevou múzea sa prejdite po okolných uliciach, pretože sa tu nachádza stará štvrť Adany, postavená na a okolo kopca Tepebağ. Podľa anglickej Wikipédie, väčšina týchto domov má dva alebo tri poschodia, s hrubými stenami a málo oknami v prízemí, zatiaľ čo horné poschodia majú rad okien a balkóny. Príručka mesta uvádza, že väčšina týchto domov bola postavená v 18. storočí; hoci zdroje uvádzajú rôzne dátumy, je vhodné vnímať tieto domy ako súčasť historickej urbanistickej štruktúry starého mesta. Príručka mesta tiež uvádza, že na kopci prebiehajú archeologické výkopové práce.

Budova múzea vznikla spojením dvoch pozemkov s radom domov, ktoré boli postavené pri rieke. Podľa encyklopédie KÜRE, rekonštrukciu budovy zabezpečila metropolitná samospráva Adany a múzeum bolo otvorené 23. septembra 2011. Podľa tureckej Wikipédie je toto druhé múzeum kinematografie v Turecku. Po vstupe sa najprv pozrite na plagáty v prízemí. Každý z týchto plagátov obsahuje aspoň jedno meno osoby pochádzajúcej z Adany, ktorá pôsobila ako režisér, herec alebo scenárista; hľadanie tohto mena pri prehliadaní plagátov sa môže stať malou a zábavnou hrou.

Po výstupe do horných poschodí zistíte, že miestnosti sú usporiadané podľa tém. Zdroje uvádzajú miestnosti ako "Nostalgická miestnosť", "Miestnosť umelcov z Adany", "Miestnosť nových umelcov", "Miestnosť producentov z Adany", "Kolekcia Mehmeta Baltacıho" a "Miestnosť Zlatej ruže". Jedna miestnosť je celá venovaná fotografiam, predmetom a plagátom herca a režiséra Yılmaz Güneya. V múzeu sa tiež nachádzajú diela maliara a filmového tvorcu Abidina Dina, a spisovateľov Yaşara Kemala a Orhana Kemala, ktorých romány boli často sfilmované. V miestnostiach sa nachádzajú aj fotografie hercov, ktorí mali silné väzby na mesto, ako napríklad Şener Şen a jeho otec Ali Şen.

Venujte zvláštnu pozornosť miestnosti Zlatej ruže. Tu sa rozpráva o histórii Medzinárodného filmového festivalu Zlatá ruža, ktorý organizuje metropolitná samospráva Adany; podľa anglickej Wikipédie bol festival založený v roku 1969. Voskové figúry v múzeu vytvorili Jale Kuşan a Tülay Aktaş. Ak máte záujem o históriu kinematografie, navštívte aj knižnicu. Knižnica obsahuje približne 3 500 kníh, ktoré daroval film

Atatürkov dom – múzeum sa nachádza na ulici Seyhan Caddesi, na severozápade radu domov, ktoré smerujú k rieke. Pred vstupom do budovy sa pozrite na jej fasádu. Podľa tureččiny (Türkçe Vikipedi), táto budova je dvojposchodový dom so strechou, ktorý je postavený z kameňa. Je to typický dom z 19. storočia, ktorý sa podobá na klasické domy v Adane. Krajský úrad pre kultúru a cestovný ruch uvádza, že budova je registrovaná ako kultúrna pamiatka a je jedným z najlepších príkladov civilnej architektúry svojej doby.

Navštívte dom s vedomím jeho histórie. Podľa Krajského úradu pre kultúru a cestovný ruch, Atatürk a jeho manželka Latife Hanım boli počas svojej návštevy Adany 15. marca 1923 ubytovaní v tomto dome, ktorý patril rodine Ramazanoğlu a ktorý vlastnil Suphi Bey; v tureččine (Türkçe Vikipedi) je táto osoba známa ako Suphi Paşa. Budova bola vyvlastnená združením, zrekonštruovaná a v roku 1981 bola otvorená ako súčasť múzejného odboru. Každoročne 15. marca sa v tejto budove koná pamätná ceremónia; ak v tento deň plánujete návštevu, počítajte s väčším počtom návštevníkov.

Počas návštevy sa zamerajte na jednotlivé poschodia. V prízemí sa nachádzajú pracovne a knižnica; podľa tureččiny (Türkçe Vikipedi) v knižnici sa nachádza približne dva tisíce kníh v osmanskej a tureččine, ktoré boli darované. V pracovni sú vystavené miestne noviny, ktoré vychádzali počas obdobia Národnej vojny za nezávislosť a v nasledujúcich rokoch. Po výstupe do horného poschodia uvidíte verandu; táto rozsiahla hala, ktorá je stredobodom života v tradičnom dome v Adane, je vstupom do jednotlivých izieb. Okolo verandy sa nachádzajú miestnosti, ako je spálňa, tlačová miestnosť, miestnosť pre bojovníkov, miestnosť s zbraňami, miestnosť pre pomocníkov a miestnosť Kuvayi Milliye.

Počas prehliadky jednotlivých miestností sa zamerajte viac na usporiadanie a dispozíciu domu ako na jednotlivé predmety. Podľa anglickej verzie (English Vikipedi), v tradičných domoch v Tepebağ sú horné poschodia hlavnou obytnou zónou a miestnosti sú usporiadané tak, aby sa na ne dalo prístup z haly. Pozrite sa z okien na rieku a ulicu; v niektorých zdrojoch sa uvádza, že tieto domy boli postavené tak, aby zachytávali chladný vzduch prichádzajúci z rieky. Predmety, ako je mosadná posteľ v spálni a kreslá v štýle Maraş, ilustrujú vkus a štýl obkladov v danej dobe. V múzeu sú okrem fotografií a dokumentov