Prechádzka z Galaty do Tophany v starej prístavnej štvrti.

V jednej z uličiek, ktoré vedú z úpätia Galatskej veže na ulicu Bankárskú, sa nachádza toto schodisko, ktoré sa v zákrutách znižuje a patrí medzi najfotografovanejšie miesta v Karakoji. Toto schodisko, ktoré postavila rodina Kamondo, jedna z významných bankárskych rodín Osmanskej ríše, konkrétne jej hlava Abraham Salomon Kamondo, bolo postavené v druhej polovici 19. storočia. Zdroje sa v dátume stavby líšia; niektoré uvádzajú 1850. roky, iné obdobie medzi rokmi 1870 a 1880.

Podľa zdrojov malo toto schodisko dvojaký účel. Skracovalo cestu z domu rodiny Kamondo na ulicu, kde sa nachádzali banky, a uľahčovalo deťom prístup k rakúskej škole v blízkosti. Takže táto honosná štruktúra bola v skutočnosti skratkou a dodnes plní túto funkciu; počas celého dňa ňou prechádzajú ľudia, ktorí cestujú medzi Karakojom a Galatskou vežou.

Jeho dizajn sa nachádza medzi neoklasicizmom a raným secesiou. Zakrivené línie dodávajú schodisku skulpturálny vzhľad, preto je jeho tvar najlepšie viditeľný z ulice dole alebo z horného poschodia. Všimnite si vzor pleteného zábradlia a šesťuholný tvar jednotlivých schodov; hovorí sa, že tento tvar bol zvolený, aby zabránil deťom v páde, ak by zakopli. Fotograf Henri Cartier-Bresson zachytil toto schodisko na svojom snímku v roku 1964 a odvtedy sa stalo jedným z ikonických symbolov mesta.

Ak chcete robiť fotografie, vyberte si skorú časť dňa, pretože počas dňa sa toto miesto stáva rušnejším. Kvôli úzkosti schodiska, počas fotenia povoľte ľuďom, ktorí idú nahor a dole, a nestojte príliš dlho na schodoch. Na konci schodiska sa dostanete priamo na ulicu Bankársku; o pár krokov ďalej sa nachádza SALT Galata.

Zdroj: Wikipédia (Kamondo Stairs; Camondo Stairs).

Ullica Bankalar Caddesi mala pôvodne názov Voyvoda Caddesi; v 17. storočí o nej Evliya Çelebi hovoril ako o ceste Voyvoda Yolu. V poslednej dobe existencie Osmanskej ríše bola táto ulica finančným centrom impéria a banky a poisťovne tu pôsobili až do 90. rokov. Burza s názvom Dersaadet Tahvilat Borsası, založená v roku 1866, sa tu nachádzala až do roku 1995, kedy bola presťahovaná do Istinye.

Najvýznamnejšou budovou na tejto ulici je hlavná budova Osmanskej banky, navrhnutá francúzskym architektom Alexandom Vallaurym a uvedená do prevádzky v roku 1892. Pokúste sa pozrieť na budovu z oboch strán. Fasáda orientovaná na ulicu je monumentálna, neoklasicistická, zdobená reliéfmi, typická pre banku. Zadná fasáda, orientovaná na Zlatý roh, je naopak zdobená balkónmi a má orientálny štýl. Tento rozdiel medzi oboma fasádami odráža pozíciu banky medzi Východom a Západom.

Budova slúžila ako hlavné sídlo banky od roku 1892 do roku 1999. Po rekonštrukcii, ktorú viedol tím Han Tümertekin, bola v novembri 2011 otvorená pod názvom SALT Galata. Vnútri by ste mali najprv navštíviť Múzeum Osmanskej banky, ktoré sa nachádza v suteréne. Toto múzeum, založené v roku 2002, je prvé múzeum, ktoré v Turecku založila súkromná banka, a nachádza sa v priestoroch, kde banka začala svoju činnosť v roku 1892. Múzeum rozpráva príbeh banky až do roku 1933 prostredníctvom bankoviek, účtovných kníh, akcií a fotografií zamestnancov. Priestor v prízemí popisuje proces výstavby hlavnej budovy; časť kolekcie je tiež dostupná online prostredníctvom Google Arts & Culture.

V horných poschodiach sa nachádza čítacia miestnosť SALT Araştırma, konferenčná sála a striedajúce sa výstavy. Vstup je zadarmo, pondelok je zatvorené; aktuálne otváracie hodiny si môžete overiť na oficiálnej stránke.

Zdroj: Oficiálna stránka SALT; Wikipédia (Bankalar Caddesi).

Keď pôjdete z ulice Bankalar Caddesi na západ, do ulice Galata Mahkemesi, medzi úzkymi uličkami sa vynára minaret s hranatým telom a štíhlou vežou. Nie je to minaret, ktorý by pripomínal žiadny iný v Istanbulu, pretože jeho história sa líši od väčšiny mešít v meste. Podľa Encyklopédie islamu (TDV) sa na tomto mieste v 14. storočí nachádzala rozsiahla kláštorná budova postavená dominikánskymi mníšmi. Po dobytí Istanbulu bola táto budova okolo roku 1475 premenená na mešitu v rámci nadácie sultána Fatiha Mehmeda a v dokumentoch sa uvádza pod názvom Galata Camii. Po páde štátu Beni Nasr v roku 1492 sa do tejto oblasti presťahovali moslimovia z Andalúzie zo Španielska a mešita začala byť známa ako Arap Camii.

Minaret je prestavaná stará zvonica. Jeho hranatý pôdorys a trojité okná pripomínajú minarety z obdobia Umayyovcov v Sýrii. Vo vnútri sú gotické klenby smerujúce k Mekke, čo je najvýraznejší prvok stredovekej architektúry, ktorý tu zostal. V budove sa prejavujú vrstvy architektúry z rôznych období: stredoveku, 18. storočie a 20. storočie; pokúste sa ich od seba odlíšiť. V 18. storočí sultánka Saliha rozšírila a opravila budovu a v rokoch 1734-35 nechala postaviť fontánu. V rokoch 1868-69 sultánka Adile nechala postaviť v nádvorí nádrž a fontánu. V rozsiahlej rekonštrukcii, ktorú v rokoch 1913-1919 viedol Giritli Hasan Bey, bola obnovená strecha, k vchodu bol pridaný portikus v arabskom štýle a talianske náhrobky, ktoré sa našli v podlaží, boli presunuté do Istanbulského archeologického múzea.

Arap Camii je dnes miestom modlitby v tejto štvrti. Navštívte ho mimo času modlitieb, vnútri si vyzujte topánky. Ženy by mali mať zakrytú hlavu, a všetci by mali nosiť oblečenie, ktoré zakrýva ramená a kolená. Vnútri buďte tichí, neprechádzajte pred ľuďmi, ktorí sa modlia, a fotografujte bez blesku a tak, aby to nikoho nerušilo.

Zdroj: Encyklopédia islamu (TDV); Wikipédia (Arap Camii).

Po prejdení od Karaköy smerom na východ a po príchode na námestie Tophane, veľká budova s kupolou, ktorá sa vám ukáže, je mešita komplexu postaveného na príkaz Kaptan-ı Derya Kılıç Ali Paşa architektom Mimar Sinanom. Podľa inštruktívneho nápisu bola mešita dokončená v roku 1580. Sinan prevzal tento projekt v poslednom období svojho života, keď mal už deväťdesiat rokov. Komplex bol postavený na pobreží, na začiatku prístavu; dnes, keďže pobrežie bolo zasypané, sa pred mešitou nachádzajú budovy Galataportu.

Plán mešity je zmenšenou verziou Hagia Sofie. Hlavnú kupolu s priemerom približne 12,70 metra podporujú dve polkupoly v smere k kible (modlitbovéj nízkej steny). Po vstupe dovnútra môžete túto štruktúru pozorovať pri pohľade na strop; namiesto monumentálnosti Süleymanie tu nájdete viac kompaktný a vyvážený vnútorný priestor. Mihrab (výklenok pre imáma) sa nachádza v presklenej časti, ktorá presahuje von z múra, a je obložený dlaždicami z najlepších období iznických manufaktúr. Nápisy pri vstupe a texty v mihrabe napísal kaligraf Demircikulu Yusuf Efendi, ktorý patril k poslednej generácii školy Karahisari.

Okrem mešity komplex zahŕňa aj medresu (islamskú školu) s 17 celami, kúpele, vonkajšiu osemhrannú hrobku Kılıç Ali Paşa, školu pre deti (sıbyan mektebi) a studňu (sebil). Mešita a hrobka boli zrekonštruované v roku 2011, zatiaľ čo zvyšok komplexu, vrátane medresy, bol dokončený v roku 2015. V areáli sa nachádzajú hroby, medzi ktorými sú aj tie admirála Ateš Mehmed Paşa. Najlepším spôsobom, ako pochopiť polohu komplexu pri pobreží, je postaviť sa v nádvorí a pozrieť sa, ako mešita, hrobka a kúpele navzájom priliehajú.

Dávajte pozor na modlitebné časy, najmä v piatok počas obeda, keď je mešita veľmi preplnená. Topánky sa vyzú pri vstupe, ženy si nasadia šatky. Oblečenie, ktoré zakrýva ramená a kolená, tiché správanie a fotenie bez blesku sú dostačujúce; neprechádzajte pred ľuďmi, ktorí sa modlia.

Zdroj: TDV Islamic Encyclopedia; Wikipedia (Kılıç Ali Paşa Mosque; Kılıç Ali Pasha Complex).

Koupelna, ktorá sa nachádzala priamo vedľa cesty, bola súčasťou komplexu a predstavovala jeho zdroj príjmu. Podľa Encyklopédie islamu (TDV) bola dokončená vo februári roku 1583. Táto časť komplexu, postavená v prístavnej oblasti, slúžila námorníkom a zároveň prinášala príjem nadácii. Bola navrhnutá ako jedno kúpeľné priestor, bez oddelených častí pre ženy a mužov.

Najvýraznejším prvkom tohto priestoru je jeho vnútorný priestor. V tejto časti s šesťuholníkovým pôdorysom sú štyri výklenky s oblúkmi, ktoré slúžia ako umývacie priestory, a ďalšie dva vedú do chladných priestorov. V strede sa nachádza kamenná plošina a v strede stropu je jedna kupola, ktorá prepúšťa svetlo. Steny sú postavené technikou murovania, kde sa kombinujú kameň a tehly. Počas stáčí boli budove spôsobené zemetrasenia, najmä kupola, a budova zostala dlhé roky bez údržby.

Rodina İren, ktorá budovu kúpila v roku 2005, začala rozsiahlu rekonštrukciu. Práce, ktoré viedol architekt Cafer Bozkurt a trvali približne sedem rokov, boli dokončené v roku 2012. Počas rekonštrukcie boli odstránené drevené šatne, ktoré boli neskôr pridané do chladných priestorov, a tak sa znovu objavil pôvodný, otvorený priestor. Kupola bola opravená tradičnými technikami. Táto práca získala v roku 2016 Národnú architektonickú cenu a v roku 2017 cenu Europa Nostra.

Koupelna dnes opäť funguje. Pôvodne slúžila len mužom, ale teraz je otvorená pre ženy a mužov v rôznych časoch. Ak chcete vidieť interiér, zistite si časy a podmienky na webovej stránke kúpeľne. Ak len prechádzate, môžete sa pozrieť na kupolu a zistiť, ako Sinan vedľa mešity navrhol túto kúpeľňu.

Zdroj: Encyklopédia islamu (TDV); Europa Nostra; Wikipédia (Kılıç Ali Paşa Hamamı).

Po odchode z hamamu sa najprv zastavte pred fontánou Tophane. Táto námestná fontána, ktorú nechal postaviť sultán Mahmud I. v roku 1732, má štvorcový pôdorys, jej štyri strany sú identické a rohy sú zaoblené do výšky dvoch tretín jej celkovej výšky. Pozorne si všímajte kamenné reliéfy na fasáde; vázach vyrastajú ovocné stromy a v kvetináčoch sú kvetinové aranžmány, všetky usporiadané v obdĺžnikových rámoch. Spoločne s vlnitými ornamentami vytvára fontána typický príklad prechodu od klasickej osmanskej estetiky k západnej výzdobe a patrí medzi najväčšie námestné fontány v Istanbulu. Text na fontáne pochádza od básnika Nafihiho. Fontána kedysi stála pri pobreží, ale vďaka spevneniu terénu sa nachádza vo vnútri. V roku 2006 bola rozsiahle zrekonštruovaná.

Severne od fontány, smerom k prielivu Bospor, sa nachádza budova s kupolou, známa ako Tophane-i Amire. Po dobytí mesta tu Fatih Sultan Mehmed založil odlievač, kde sa odlievali dela pre armádu a flotu. Budova bola prestavaná v období vlády Kanuniho a v 18. storočí prešla ďalšími úpravami; podľa zdrojov bola v súčasnej podobe postavená v roku 1743. Po založení železiarne v Zeytinburnu v roku 1843 a jej spustení v plnej prevádzke v roku 1850, sa výroba del sa postupne presunula sem.

V roku 1992 bola budova prevzatá Univerzitou Mimar Sinan pre krásne umenia a dnes slúži ako Kultúrny a umelecký stredisko Tophane-i Amire. Má tri výstavné priestory: Beş Kubbe (Piati kupoly), Tek Kubbe (Jedna kupola) a Sarnıçlar (Nádrže). Ak je tam výstava, vstúpte do sály Beş Kubbe a pokúste sa vnímať rozsah budovy pod kupolami, ktoré jej dali meno. Pred návštevou si overte aktuálny program výstav na stránkach univerzity, pretože sa môže meniť. Aj keď tam žiadna výstava nie je, pohľad na fontánu a odlievač v jednom pohľade ukazuje, ako blízko bol priemysel, ktorý dal tejto štvrti meno, k pobrežiu.

Zdroj: Univerzita Mimar Sinan pre krásne umenia; Kultúrny inventár; Wikipédia (Tophane-i Amire; Tophane Çeşmesi).

Poslednou zastávkou trasy je mešita Nusretiye, ktorá sa nachádza hneď vedľa zastávky električky Tophane. Bola postavená s úplne iným štýlom ako predchádzajúce stavby, približne o dva a pol storočia neskôr. Podľa encyklopédie islamu TDV, výstavba mešity, ktorú nariadil sultán II. Mahmud, sa začala v júni 1823 po rozsiahlej požiarnej pohrome a bola dokončená 8. apríla 1826. Jej architektom bol Krikor Amira Kalfa z rodiny Balyan. Názov znamená "víťazstvo" a je spojený s tým, že II. Mahmud zrušil jednotku Janissárov.

Keď sa na ňu pozriete zvonku, prvé, čo upúta vašu pozornosť, sú dve neobvykle štíhle minarety. Mešita je monumentálna stavba, ktorá spája prvky európskeho baroka a klasicizmu. Porovnajte si jej zdobenie s jednoduchou fasádou mešity Kılıç Ali Paşa, ktorá sa nachádza približne sto metrov ďalej; takto môžete za pár minút pochopiť prechod od klasického osmanského štýlu architektúry z 16. storočia k západnejšiemu štýlu z 19. storočia. Súčasťou komplexu je aj *hünkar kasrı*, miestnosť, ktorú používal sultán pri návšteve mešity.

Interiérové dekorácie využívajú skôr západnú ornamentálnu štýl namiesto tradičných tureckých motívov. Všimnite si kupolu; namiesto obvyklého pásu s nápismi tu nájdete rastlinné ornamenty, čo je pre danú dobu inovatívny detail. V písaní sa podpísal slávny kaligraf Mustafa Rakım. Naproti mešite sa nachádzala budova *muvakkithane* (hodinová veža) a *sebil* (fontána); v priebehu 20. storočia urbanizácia zmenila okolie a tieto budovy boli neskôr presunuté.

Dnes je mešita otvorená pre návštevy. Ak chcete navštíviť, choďte mimo času modlitieb, zujte si topánky, ženy by mali nosiť šatku, zakryté ramená a kolená, a vnútri by ste mali byť tichí. Po návšteve sa môžete ľahko dostať električkou do Kabataš alebo Eminönü.

Zdroj: Encylopedia of Islam TDV; Wikipédia (Nusretiye Mosque).