Pasáže a kiná na ulici İstiklal.

Vstúpte do ulice İstiklal z námestia Taksim a prejdite prvých niekoľko sto metrov, pričom sa venujte len poschodiam vyššie. Aj keď výklady v suterénoch sa menia, vyššie sa stále nachádzajú fasády z tehly z konca 19. storočia, balkóny a okná s ornamentmi. Tento vzhľad ulice je výsledkom transformácie, ktorá sa po reformách (Tanzimat) a najmä v období sultána Abdülaziza výrazne zintenzívnila.

Keď sa dostanete k mešite Ağa Camii, zastavte sa; veľká budova priamo vedľa mešity je Rumeli Han. Tento obchodný dom, ktorý nechal postaviť Sarıcazade Ragıp Paša, hlavný minister sultána II. Abdülhamida, bol otvorený v roku 1894; rok otvorenia je vyznačený rímskymi číslicami nad vchodom na strane ulice İstiklal. Jeho architektom je presne neznámy, ale predpokladá sa, že ho navrhol August Jasmund alebo Konstantinos Pappas, ktorí navrhovali aj ďalšie budovy Ragıp Pašu. Celkový štýl je neoklasicistický, ale hlavný vchod, ktorý smeruje k ulici, je eklektický a tu sa nachádzajú barokové a empire prvky. Traja obchodní domy, ktoré nechal postaviť Ragıp Paša, boli pomenované podľa regiónov, kam sa rozprestierala ríša: Rumeli, Anadolu a Afrika.

V rokoch, keď bol obchodný dom otvorený, v ňom sídlili predajcovia textilu, bicyklov a kobercov. Po 90. rokoch sa sem presťahovali divadlá, koncertné sály a umelecké ateliéry, a v roku 2012 bol objekt zatvorený. Počas reštauračných prác sa pod budovou objavil priechod, ktorý údajne spájal susedné obchodné domy, a tento priechod je od roku 1978 chránený ako pamiatka. Vzhľadom na to, že reštauračné práce prebiehajú, neočakávajte, že budete môcť vstúpiť dovnútra; obdivujte ornamenty hlavného vchodu a celkovú fasádu z chodníka na druhej strane ulice, a potom pokračujte v ceste smerom k Galatasaray.

Zdroj: Smart Beyoğlu; Inventár kultúrneho dedičstva; TRT Haber; Wikipédia (ulica İstiklal).

O niekoľko minút sa dostanete k jednej z budov s najväčším prielastom na ulici. Táto budova, navrhnutá Alexandrom Vallaury pre Abrahama Pašu ako obytný dom, bola otvorená v roku 1883 a krátko na to v nej začal pôsobiť jeden z prvých spoločenských klubov v impériu, Cercle d'Orient. V čase svojej výstavby bola táto budova najväčšou budovou na ulici.

Sála na strane ulice Yeşilçam bola predtým, než sa v nej začalo promieňať kino, využívaná ako telocvičňa, cirkus a korčuliarske ihrisko. Sála, ktorá bola koncom roku 1924 otvorená pod názvom Melek Sineması (Kino Melek), dostala svoje meno od art deco anjelov, ktoré stáli po oboch stranách plátna; súčasný prevádzkovateľ názov odkazuje na budovu Melek Apartmanı, ktorá sa nachádza pri vstupe. Sála, s pozlátenými stropmi a barokovými a rokoko ornamentami, má kapacitu približne 875 miest. V nasledujúcich desaťročiach bolo kino známe pod názvom Emek a bolo jednou z kín na ulici Yeşilçam.

Kino bolo zatvorené v roku 2009. V roku 2013 bola budova zbúraná a znovu postavená, a sála bola v máji 2016 znovu otvorená v piatom poschodí budovy pod názvom Emek Sahnesi. V novej sále boli zachované prvky barokovej a rokoko výzdoby z pôvodnej sály, zatiaľ čo usporiadanie sedadiel bolo zmenené z horizontálneho na vertikálne a sála pojme približne 500 ľudí. Dnes v nej okrem filmových premiér prebiehajú aj koncerty, divadelné predstavenia a galaparty.

Do sály môžete vstúpiť len s lístkom na danú udalosť; ak chcete navštíviť premiéru, skontrolujte si program vopred. Ak sa žiadna udalosť nekoná, môžete si pozrieť fasádu budovy z chodníka a prejsť až na koniec ulice Yeşilçam; nasledujúca zastávka, Atlas Pasajı, je len pár krokov.

Zdroj: Kültür Envanteri; Grand Pera Emek Sahnesi; Vikipedi (Emek Sineması).

Atlas Pasáž je príbeh o tom, ako sa sídlo premenilo na kino, a kino na múzeum. Budova bola v 1870. rokoch postavená ako zimné sídlo pre Agopa Köçeyana, ktorý bol príbuzným sultána Abdülaziza a kráľovským menovcom. Podľa zdrojov bola výstavba dokončená v roku 1870 alebo 1877. Ako uvádza AKM, budova, ktorá nesie prvky neoklasicizmu, bola v rokoch 1918-1922 využívaná britskými okupačnými silami ako súd, neskôr prešla k Generálnemu riaditeľstvu pošty, telekomunikácií a pošty a v roku 1932 bola premenená na zábavné centrum. Kino Atlas, otvorené v roku 1948, bolo jedným z najväčších kín v Beyoğlu s kapacitou 1860 miest.

V roku 1992 bola budova prevzatá Ministerstvom kultúry a turistiky, v roku 2019 prešla rozsiahlou rekonštrukciou a v roku 2021 bolo otvorené Istanbulské filmové múzeum. Múzeum sa skladá z troch poschodí a je možné ho navštíviť s jednou vstupenkou. Prvé dve poschodia sú venované stálym výstavám, zatiaľ čo tretie poschodie je určené pre dočasné výstavy. Čaká vás zbierka voskových figurín hercov z Yeşilçam, predmety od známych režisérov, filmové plagáty a interaktívna sekcia s názvom digitálna pamäťová banka. V rekonštruovanej časti sídla si môžete pozrieť aj fresky na strope a stenách; zdroje tieto dekorácie pripisujú francúzskemu maliarovi Hippolytovi Berteauxovi.

Kino Atlas opäť uvádza filmy a v jeho programe sú klasiky aj nové snímky. Návšteva predstavenia po návšteve múzea je najlepší spôsob, ako ukončiť prehliadku filmovou časťou. Časť pasáže, ktorá sa nachádza na ulici, je stále preplnená obchodmi. Pred návštevou si overte aktuálne informácie o otváracích hodinách, dňoch a cenách vstupeniek na oficiálnych stránkach múzea a kina.

Zdroj: AKM Istanbul; oficiálna stránka Atlas 1948; Wikipédia (Atlas Pasajı).

Keď pôjdete smerom k Galatasaray a dorazíte k rohu ulice Sahne, ocitnete sa oproti trojposchodovej fasáde, ktorá sa pôvodne volala Cité de Péra a dnes sa nazýva Çiçek Pasajı. Grécky bankár Hristaki Zografos kúpil pozemok, na ktorom sa nachádzalo divadlo Naum, ktoré utrpelo rozsiahle škody počas požiaru v roku 1870. Stavbu navrhol architekt Kleanthis Zannos. Budova, ktorá bola otvorená v roku 1876, bola komplexom pozostávajúcim z 24 obchodov v arkádach a bytov v horných podlažiach a v prvých rokoch sa nazývala Hristaki Pasajı.

Názov "Çiçek" (Kvetinový) pochádza od obchodov s kvetinami, ktoré sa v pasáži nachádzali. Zdrojov ho spájajú s rôznymi obdobiami; niektoré hovoria o ruských imigrantkách, ktoré prišli do Istanbulu po revolúcii v roku 1917, zatiaľ čo iné spomínajú obdobie Sadrazama Küçük Said Paša, ktorý bol vlastníkom pasáže v roku 1908. Počas 20. storočia bola pasáž známa ako miesto, kde sa stretávali spisovatelia a umelci.

Osud budovy sa zmenil 10. mája 1978, keď došlo k náhlemu zrúteniu. Zanedbaná budova sa v tú noc zrútila a zostala v tomto stave desať rokov. V roku 1988 bola znovu postavená a znovu otvorená, a v roku 2005 bola opäť zrekonštruovaná. Dnes je pasáž postavená z betónu; strechu strednej časti trojposchodovej arkády tvorí sklenená strecha a kupola.

V tejto zastávke je hlavnou atrakciou samotná fasáda. Všimnite si sochy, karyatidy a nefunkčné hodiny s rímskymi číslicami nad vchodom. Potom prejdite pod sklenenou strechou strednej časti a vyjdite bočným vchodom na Rybí trh; vchod do pasáže Avrupa je len pár krokov odtiaľ.

Zdroj: Pamäťové miesta; Wikipédia (Çiçek Pasajı).

Po niekoľkých krokoch od trhoviska s rybami sa dostanete do Európskej pasáže, ktorá spája ulicu Sahne s ulicou Meşrutiyet. Táto pasáž bola postavená na mieste, kde v roku 1870 zhoreli budovy; zdroje uvádzajú, že na tomto mieste sa predtým nachádzala hotel Jardin des Fleurs. Pasáž, ktorú dal postaviť arménsky obchodník Onnik Düz a navrhol architekt Domenico Pulgher, bola dokončená v roku 1874.

Pasáž je neoklasicistická chodba dlhá približne 56 metrov, s troma poschodiami a 22 obchodmi. Na fasáde boli použité kamene z Malty, a na podlahe kameň Trieste z Talianska. Pozrite sa nahor; na vnútornej strane stropu sa nachádzajú veľké sochy žien a časť stropu je pokrytá sklom. Zdroje uvádzajú, že tieto sochy majú rôzne interpretácie, niektoré predstavujú rôzne remeslá, zatiaľ čo iné sú figúry z gréckej mytológie. V prvých rokoch bola pasáž osvetľovaná plynovými lampami umiestnenými pred slávnymi zrkadlami, a preto sa jej niekedy hovorilo "Zrkadlová pasáž".

V prvých rokoch tu boli obchody s obuvou, kaderníctva, krajčírske dielne, potraviny, galantéria, mydlárne a predajne kobercov; postupne sa pridali hodinárske dielne, výrobcovia klavírov a módne domy. V roku 1929 bola pasáž prevzatá štátom, a v roku 1936 bola predaná banke Emlak ve Eytam. Dnes v obchodoch nájdete pohľadnice, keramiku, suveníry, koberce a starožitnosti.

Najlepšie si môžete vychutnať jej neoklasicistickú štruktúru, ak sa zastavíte v strede a pozriete sa na oba konce. Pri fotografovaní sa snažte neprekážať vchodom do obchodov. Ak odídete z výstupu na ulici Meşrutiyet a otočíte sa doľava, smerom k ulici Tünel, dostanete sa k zadnému vchodu do pasáže Hazzopulo.

Zdroj: Wikipédia (Európska pasáž; v tureččine a angličtine).

Hazzopulo Pasáž je dvor, ktorý spája ulice Meşrutiyet Caddesi a İstiklal Caddesi. Po vstupe doň sa náhle zníži hluk z ulíc. Táto pasáž, postavená gréckym obchodníkom Hacopulom, bola otvorená 15. apríla 1871; zdroje uvádzajú rôzne mená zakladateľa z rodiny. Je tiež známa pod názvami Danışman Geçidi alebo Han Geçidi.

Je to murovaná budova v neoklasicistickom štýle. Čiastočne dvojposchodové a čiastočne štvorposchodové budovy sa nachádzajú okolo dvora. Vstup zo strany İstiklal je úzkou chodbou zakrytou šiestimi krížovými klenbami, zatiaľ čo zo strany Meşrutiyet sú tri klenby. Všimnite si kamene pod nohami; podlaha je vyložená kameňmi z Yalıköy, ktorá kedysi niesla názov Podima.

Jednou z najzaujímavejších detailov v histórii tejto pasáže je jej spojenie s tlačou. Tu sa nachádzala tlačiareň Ahmeta Mithata Efendiho, kde vychádzala noviny Namık Kemala Ibret. V pasáži sa nachádzali kaderníctva, krajčírske dielne a predajne kobercov; v určitom období slúžila ako jedno z miest stretnutí Mladoturkov.

Dnes sú nižšie poschodia plné čajovní a malých obchodov. Zdroje uvádzajú, že horné poschodia sú už dlhú dobu opustené a že pasáž čaká na rekonštrukciu z dôvodu problémov s vlastníctvom. Keď sú stoly umiestnené v dvore, dávajte pozor, aby ste neblokovali cestu, pretože toto miesto stále slúži ako prechod medzi dvoma ulicami. Vypitie šálky čaju v dvore a pozorovanie usporiadania okien a pomeru poschodí je najjednoduchší spôsob, ako sa presunúť do 19. storočia, ktoré sa skrýva za výkladnými pultami ulice İstiklal. Odvtedy môžete odísť úzkou chodbou na stranu İstiklal a pokračovať v ceste smerom k Tünel.

Zdroj: Kulturní inventář; Wikipédia (Hazzopulo Pasajı).

Poslednou zastávkou trasy je budova Botter, ktorá sa nachádza na ulici İstiklal číslo 235 a je známa ako prvá stavba v štýle secesie v Istanbulu. Budova, ktorú navrhol taliansky architekt Raimondo D'Aronco v rokoch 1900-1901, bola postavená pre Holanďana Jeana Bottera, ktorý bol v období vlády Abdülhamida II. oficiálnym krajčírom a módnym návrhárom pre palác. Podľa stránky Istanbul Metropolitan Municipality (İBB) je to prvá budova v Osmanskej ríši, ktorá slúžila ako módny dom; dielňa Bottera vyrábala odevy pre členov paláca a osamelú osamelú elitu až do konca prvej svetovej vojny. V suteréne sa nachádzala predajňa, v prvom poschodí dielňa a sklad, a v horných poschodiach byty.

Pozrite si fasádu z chodníka. Vlnité línie, rastlinné motívy, kvetinové ohraničenia a reliéfy ľudských hláv zdobené kvetmi sú charakteristické pre štýl D'Aranca. Podľa Wikipedie sú reliéfy žien s vlnistými vlasmi a úsmevom na západnej fasáde interpretované ako Demeter. Budova je jednou z prvých bytových budov, v ktorých bola použitá oceľová konštrukcia, a uvádza sa, že je druhou budovou v Istanbule, ktorá mala výťah, po hoteli Pera Palas.

Kvôli nepokojom počas Balkánskych vojen a prvej svetovej vojny rodina Botterovcov v roku 1917 predala budovu a presťahovala sa do Paríža. Po dlhých rokoch bola budova obnovená tímom Istanbul Metropolitan Municipality (İBB) a v apríli 2023 bola znovu otvorená ako Centrum umenia a dizajnu Casa Botter. V sálach v suteréne sa pravidelne konajú výstavy. Podľa stránky İBB je centrum v pondelok zatvorené; pred návštevou si overte aktuálnu výstavu a otváracie hodiny.

Od tejto miesta sa k námestiu Tünel dá prejsť pešo za pár minút. Pri návrate sa môžete vrátiť do Karaköy pomocou lanovky F2 alebo sa vrátiť na začiatok ulice pomocou historickej električky T2.

Zdroj: Knihovňa Atatürk, Istanbul Metropolitan Municipality (İBB), Casa Botter; Wikipédia (Botter Apartmanı).