Palác a nemocnica pri rieke Tundža.

Začnite pri západnom vstupe mešity Üç Şerefeli Cami, pretože vzťah budovy s trhom je odtiaľ najlepšie viditeľný. Kvôli svahovitému terénu sa k tomuto vchodu vystupuje schodmi a jeho masívna štruktúra sa na fronte presúva smerom dopredu. Pozorne si všímajte stĺpov, ktoré obklopujú vchod; nesú motívy pieskových hodín a ornamentálne vzory. Červené a biele palmetové ornamenty, ktoré zdobia oblúk vchodu, sú ďalším detailom, ktorý ho odlišuje od ostatných vchodov do nádvoria. Po vstupe do nádvoria sa zastavte a obzrite sa okolo seba, pretože kryté nádvorie bolo prvýkrát použité v tejto budove v osmanskej architektúre. Stĺpy, ktoré nesú kryté časti, sú vyrobené z rôznych druhov kameňa; väčšina z nich je z mramoru, zatiaľ čo na severnej strane sú stĺpy z granitu a zeleného kameňa z oblasti Eğriboz. Zdvihnite hlavu a pozrite sa na ornamenty vo vnútri kupol krytých častí. Tieto ornamenty boli obnovené v 18. storočí, pričom sa zachovali pôvodné vzory. Dve okná na nádvorí majú modré a biele keramické panely, a portál Kulturu uvádza, že na týchto paneloch sa spomína meno II. Murada. Potom sa pokúste rozoznať štyri minarety, ktoré sa nachádzajú v rohoch nádvoria, pretože každý z nich má odlišnú výzdobu. Minaret, ktorý dal mešite jej meno, je trojposchodový a je vyrobený z červeného kameňa s cikcakmi. S výškou takmer 70 metrov bol v svojej dobe najvyšším minaretom. Každé poschodie tohto minaretu je dostupné samostatným schodiskom, čo je jeden z najznámejších architektonických detailov budovy. Encyklopédia islamu TDV pripisuje výzdobu mramorového minaretu, ktorý je zdobený červenými a bielymi štvorcami, obdobiu Fatiha Sultana Mehmeda. Sponový minaret, ktorý je obklopený hrubými vertikálnymi pruhmi, ktoré sa vinú ako špirála, bol postavený po zemetrasení v roku 1762. Ak vstúpite do modliteľne, nezabudnite zakryť ramená a kolená; návštevníčky by mali mať zakrytú hlavu a vyhýbajte sa modlitebným časom. Vo vnútri vás čaká obdĺžniková priestor, ktorý sa tiahne pozdĺžne. Hlavná kupola má priemer približne 24 metrov a po oboch stranách sa nachádzajú dve menšie kupoly. Zdroje uvádzajú, že tento pôvodný plán bol v nasledujúcom storočí rozsiahlejšie použitý v istanbulských mešitách architektom Sinanom. Všimnite si malé kupoly s ornamentálnymi výklenkami, ktoré sú umiestnené v trojuholníkových priest

Keď dorazíte k mostu Kanuni, nevystupujte hneď naň, najprv sa pozrite naň z pobrežia na strane mesta, aby ste si ho mohli celkom prezrieť. Tento most je v ľuďoch známy aj ako Palácový most, pretože po celé stáročia bol hlavnou cestou z mesta do Sarayiçi. Most, postavený z tesaného kameňa, má štyri oblúky a prechádza cez vetvu rieky Tundža. V pokojných dňoch sa oblúky odrážajú v hladine rieky. V historických zdrojoch sa o mosti uvádzajú dve rôzne verzie. Niektoré zdroje uvádzajú roky 1553-1554, zatiaľ čo portál Kultúra uvádza, že sa predpokladá, že most bol postavený v roku 1560 spolu s palácovými budovami Spravodlivosti a Váhy. Je zaujímavá aj informácia, že sa pripisuje architektovi Sinanovi, pretože podľa Turkish Archaeological News sa most v osmanských zoznamoch diel Sinana nevyskytuje. Odkaz pochádza z diela Ahmeda Badího Efendiho s názvom Riyaz-ı Belde-i Edirne. Zdrojov sa tiež rozchádzajú v dĺžke mostu; uvádzajú sa rôzne miery, od šesťdesiatich do osemdesiatich metrov. Šírka je uvedená ako štyri a pol metra, čo znamená úzky priechod, kde môžu dve osoby pohodlne ísť vedľa seba. Podľa Wikipedie je most dnes historickou pamiatkou patriacej pod Generálne riaditeľstvo ciest. Turkish Archaeological News zdôrazňuje, že hoci samotný palác zmizol, tri historické kamenné mosty, ktoré spájali ostrov s pevninou, prežili a sú stále používané. Teraz vystúpte na most a prejdite sa až do stredu. Z tohto miesta uvidíte, ako rieka obopína ostrov, pretože Tundža sa o niečo južnejšie rozdeľuje na dve vetvy a vytvára tak ostrov Sarayiçi. Dlhý most, ktorý vidíte v juhozápadnom smere, je most postavený v roku 1451 vizierom Šahabeddin Pašom a známy aj ako most Saraçhane. Tento most bol opravený v roku 1706 za vlády II. Mustafu a nápis o tejto rekonštrukcii je stále prítomný. Most Fatih s tromi oblúkmi, ktorý sa nachádza na severnej vetve, uvidíte na nasledujúcej zastávke, zvnútra areálu paláca. Podľa portálu Kultúra, Kanuni umiestnil tento most na rovnakú os ako most Fatih, čím znovu definoval hlavný vchod do paláca. Takže cesta, po ktorej kráčate, je súčasťou slávnostnej cesty, ktorou sultáni a vyslanci vstupovali do paláca. Voda, ktorá smerovala do paláca, tiež pretekala cez tento most, prostredníctvom obložených potrubí. Jedna vetva vodného toku Taşlımüsellim,

Po vstupe do Sarayiçi sauny sa, najprv sa zastavte uprostred rozsiahlej lúky a pokúste sa vnímať rozsah tohto priestoru. Kultúrny portál uvádza, že táto pevnosť zaberá plochu viac ako 300 000 metrov štvorcových a že Edirne je po Topkapi druhou najväčšou osmanskou pevnosťou. Jej výstavba sa začala v roku 1450 za vlády Murada II. a bola dokončená v roku 1475 sultánom Mehmetom Fatih. Vzhľadom na to, že ju obklopila rieka, nebolo potrebné budovať obranné hradby, postačila len nízka a jednoduchá stena. Začnite svoju prehliadku pri Adalet Kasrı (paláca spravodlivosti), ktorý je ľahko rozpoznateľný vďaka svojmu štvorcovému pôdorysu, murovaným stenám a pyramídovej veži. Podľa informácií z Wikipedie ju v roku 1561 navrhol a postavil Mimar Sinan a v jej najvyššom poschodí sa nachádza mramorový fontán. Zdroje uvádzajú, že v tejto budove sa v minulosti konali divánové stretnutia a súdne prípady. Od paláca sa prejdite k Fatih Köprüsü (most Fatiha), ktorý prechádza severným ramenom rieky Tundža a je tvorený tromi oblúkmi. Tento most pochádza z roku 1452, teda o rok pred dobytím Istanbulu, a spájal Hasbahçe s nádvorím pevnosti. Po prechode mostom sa na západnej strane objaví dlhá budova s kupolami: toto je Matbah-ı Amire, kuchyňa pevnosti. Všimnite si kamenné komíny na streche, pretože ukazujú, kde sa vnútri nachádzajú pece. Severovýchodne od nádvoria sa nachádza Kasrı Hamamı (kúpele paláca), ktoré sú jednou z mála budov, ktoré prežili od polovice pätnásteho storočia. Hlavná budova pevnosti, Cihannüma Kasrı, sa však zachovala len ako ruiny kamenných stien. Pri pohľade na ruiny si uvedomte, ako sa pevnosť dostala do tohto stavu. V devätnástom storočí sa pevnosť používala ako sklad munície a počas rusko-tureckej vojny v rokoch 1877-1878 došlo k rozsiahlym výbuchom, ktoré trvali tri dni, a pevnosť bola do značnej miery zničená. Zostávajúce časti boli neskôr použité pri výstavbe iných budov. V súčasnosti prebiehajú na mieste archeologické výkopové a reštauračné práce; niektoré časti môžu byť uzavreté, preto dodržiavajte označené cesty. Sarayiçi je tiež dejiskom tradičného zápasnického festivalu Kırkpınar, ktorý sa tu koná od roku 1924. Aj keď sú tribúny prázdne, toto otvorené priestranstvo odráža súčasný život ostrova. Zelený pás medzi dvoma ramenami rieky T

Po príchode do komplexu sa najprv zastavte na vonkajšom nádvorí a preštudujte si jeho usporiadanie, pretože nejde o jednu budovu, ale o súbor budov rozprestretých pozdĺž brehu rieky Tundža. Podľa Encyklopédie islamu (TDV) sa na jednej strane nádvoria nachádza nemocnica (darüşšifa) a medresa, na druhej strane obytné priestory (imaret) a kuchyne, a na konci, smerom k rieke, sa nachádza mešita. SULTÁN II. BAYEZID položil základy v roku 1484 počas svojej kampane do Akkermanu, a komplex bol dokončený v roku 1488. Múzeum vo svojej prezentácii uvádza, že architektom bol pravdepodobne Mimar Hayreddin, ale neexistuje žiadny dokument, ktorý by to potvrdil. Nezabudnite sa pozrieť na štvorbokú fontánu s pyramídovými kupolami, ktorá sa nachádza pred vstupom do nádvoria; podľa nápisu bola pridaná v rokoch 1669-1670. Po vstupe do múzea sa dostanete do nemocnice (darüşšifa) a na prvom nádvorí uvidíte malé miestnosti s kupolami, ktoré sa nachádzajú za stĺpovými arkádami. Múzeum túto časť zrekonštruovalo ako ambulancie a tu sa nachádza aj výstava hudobných nástrojov. Pozorne si prezrite steny, pretože múzeum uvádza, že na kameňoch boli objavené dvadsaťosem kresieb. Medzi nimi sú obrázky lodí, hradu, jeleňov a vtákov, ktoré pravdepodobne nakreslili pacienti, ktorí tu boli hospitalizovaní. Prejdite cez oblúkový vchod do druhého nádvoria; rohy nádvoria sú obsadené kupolovými miestnosťami a po stranách sa nachádzajú arkády, ktoré slúžili ako administratívna časť nemocnice. Skutočne pôsobivým miestom je tretia časť, lekáreň (şifane), ktorú si nechajte na posledné a vstúpte do nej pomaly. Šesťuholný priestor obklopený arkádami a miestnosťami, s vysokou kupolou v strede a svetlíkom na vrchole, vás privíta. Zastavte sa pri fontáne v strede a chvíľu len počúvajte. Podľa záznamov Evliyáho Čelebiho tu pacientom trikrát týždenne hrávali hudobníci. Múzeum túto tradíciu oživuje tým, že v jednej miestnosti spája zvuk vody a hudbu pod jednou kupolou. Predpokladá sa, že výstupok s piatimi oknami oproti vchodu slúžil hudobníkom, ale TDV uvádza, že existujú aj iné názory na túto časť. Všimnite si, že okná miestností smerujú do záhrady aj k fontáne, pretože svetlo, vzduch a zvuk boli tu premyslené. Múzeum oživuje pätnástostoročnú medicínsku výchovu v medrese, ktorá sa nachádza vedľa nemoc