Od pobrežia na západe k mostu Sinan.

Maják Yeşilköy je historický maják, ktorý sa nachádza na pobreží a slúži na navigáciu lodí prichádzajúcich z Marmarského mora a smerujúcich do Istanbulského prielivu. Podľa Wikipedie lode používajú tento maják na určovanie svojich trás do prielivu. Maják bol postavený v roku 1856 francúzskym inžinierom Mišelom Pašom ako kamenná veža. Kvôli tomu, že do roku 1926 sa táto oblasť nazývala Ayastefanos, maják bol pôvodne známy pod týmto názvom, neskôr získal názov podľa nového názvu štvrte. K 23 metrov vysokej veži patrí aj obytný komplex a táto budova bola v rokoch 1945-1988 trikrát rekonštruovaná. Článok o Yeşilköyi tiež uvádza, že počas Krymskej vojny sa tu usadili Francúzi, ktorí tu postavili jeden z troch majákov v Istanbule.

Maják sa nachádza na útese Yeşilköy a je to funkčná navigačná budova, takže ho môžete vidieť z vonku počas prechádzky pozdĺž pobrežia. Zastavte sa tu na chvíľu, pretože samotné Yeşilköy stojí za návštevu. Táto štvrť bola koncom 19. a začiatkom 20. storočia obľúbeným pobrežným a rekreačným miestom pre bohaté rodiny v Istanbule a z tejto doby sa tu stále nachádzajú pôsobivé drevené budovy v štýle secesie. V roku 1878 tu bola podpísaná aj Ayanosovská zmluva, ktorá zaznamenávala výsledky rusko-osmanskej vojny. Hovorí sa, že názov Yeşilköy bol štvrte navrhnutý spisovateľom Halitom Ziyom Uşaklıgilem.

V Yeşilköyi sa nachádza prístav, trajektový terminál, ktorý v lete zabezpečuje dopravu na ostrovy, a tiež piesočné pláže. Prejdite sa pozdĺž pobrežia a pozrite sa na maják z rôznych uhlov, a potom navštívte letecké múzeum, ktoré je odtiaľ veľmi blízko.

Zdroj: Wikipédia.

Letecké múzeum v Istanbulu sa nachádza v oblasti Yeşilköy, priľahujúcej k vojenskému letisku. Výber lokality je symbolický: prvé letisko v meste, známe ako letisko Yeşilköy, bolo tu otvorené už v roku 1912, a v histórii múzea sa Yeşilköy spomína ako miesto, kde bola založená prvá letecká jednotka. Prvé turecké letecké múzeum bolo otvorené 15. mája 1971 v oblasti Cumaovası v Izmire, ale kvôli nevhodnej lokalite bolo neskôr presťahované do Yeşilköyu. Stavba budovy tu začala v roku 1977 a bola dokončená v roku 1983. Múzeum bolo pre verejnosť otvorené 16. októbra 1985.

Múzeum sa rozprestiera na ploche 65 000 metrov štvorcových, z toho 2 365 metrov štvorcových je krytých a 12 000 metrov štvorcových je vonkajšie výstavisko. V hangári a na vonkajšom priestranstve sú vystavené rôzne lietadlá a vrtulníky používané tureckými vzdušnými silami. V sále spomienok sú vystavené predmety patriace osobnostiam, ktoré zanechali stopu v histórii letectva, v sekcii motorov sú motory z vrtuľových a prúdových lietadiel, a v sále s uniformami sú vystavené príklady pilotných uniforiem od osmanskej éry až po súčasnosť. Na vonkajšom priestranstve hľadajte nákladné lietadlo Skytrain, ktoré bolo vyrobené v USA v roku 1943; podľa Wikipedie bolo v rokoch 1946-1998 v službách vzdušných síl 110 takýchto lietadiel. Ďalším zaujímavým exponátom je nákladné lietadlo Dornier Do 28, ktoré bolo vyrobené v Nemecku v roku 1970 a jeho počet v Turecku je obmedzený.

Vzhľadom na rozsiahle vonkajšie priestory, hodina a pol tu preletí veľmi rýchlo. V slnečných dňoch si nezabudnite zobrať klobúk a vodu, a v veterných dňoch si vezmite vetrovku. Keďže múzeum patrí vzdušným silám a nachádza sa pri vojenskom letisku, pred návštevou si overte otváracie hodiny a podmienky vstupu. Ak prídete s deťmi, spolu si prečítajte informačné tabule pri lietadlách; porovnávanie toho, kedy bolo ktoré lietadlo používané, sa môže stať zábavnou hrou.

Zdroj: Wikipédia.

Florya Atatürk Deniz Köşkü sa stoji približne 70 metrov od pobrežia, na pilótoch zapustených do podmorského dna, a je spojený s pevninou dreveným prístavným mostom. Istanbulská mestská rada dala architektovi Seyfimu Arkanovi na základe záujmu Atatürka o túto oblasť vytvoriť projekt; vila bola dokončená v roku 1935 a 14. augusta bola odovzdaná Atatürkovi. Patrí medzi symbolické budovy raného obdobia tureckej republiky a jej anglická verzia na Wikipedii ju opisuje ako stavbu v štýle Bauhaus. Uvnitř sa nachádza sála na prijímania, spálne, kúpeľňa a knižnica.

Atatürk vilu tri roky využíval ako letnú pracovňu, pričom tu, najmä v júni a júli 1936, strávil dlhšie obdobia a jeho poslednú návštevu uskutočnil 28. mája 1938. Hovorí sa, že počas pobytu v Dolmabahçe často prichádzal do vily motorovým člnom a spolu s obyvateľmi sa kúpel v mori. V nasledujúcich rokoch bola vila využívaná aj inými prezidentmi. Dňa 6. septembra 1988 bola prevzatá oddelením Národných palácov pri Tureckom veľkom národnom zhromaždení, rekonštruovaná a premenená na múzeum.

Pred návštevou si overte, či je vila ako múzeum otvorená a aké sú dni návštev. Aj keď nie je otvorená, je možné pozorovať vzťah prístavného mostu a vily k moru z pobrežia; jednoduché horizontálne línie, ktoré navrhol Seyfi Arkan, sú z diaľky lepšie viditeľné. Park, ktorý bol pôvodne vytvorený ako záhrada pri vile, sa dnes nazýva Florya Atatürk Kent Ormanı a je to verejný park; krátka prechádzka medzi stromami po návšteve vily je príjemná. Stanica Marmaray Florya sa nachádza približne 500 metrov odtiaľ.

Zdroj: Wikipédia; Wikipedia.

Jezero Küçükçekmece je v skutočnosti lagúna. Je oddelené od mora úzkou pobrežnou pásom, ktorá vznikla nahromadením piesku a štrku. Kanál na východnom konci vypúšťa prebytočnú vodu z jazera do Marmarského mora, a keď voda v mori stúpne, morčina prúdi do jazera. Preto je voda v jazere mierne slaná. Podľa Wikipedie, názov pochádza z malých člnov, ktoré sa ťahali rukou, aby sa prekonala voda, keď tam nebola žiadna most.

Most sa nachádza na tomto kanáli, v mieste, kde prechádza hlavná cesta, ktorá spája Istanbul s Rumeliou. Podľa Islamskej encyklopédie TDV, v období Rímskej ríše tu pravdepodobne existoval drevený most; v 6. storočí cisár Iustinianos opravil poškodený most a postavil ho z kamenného oblúka. Fatih Sultan Mehmed nechal most opraviť v zime roku 1455. Podľa Evliya Čelebiho sa výstavba súčasného mostu začala v období vlády Kanuniho a dokončila sa za vlády Selima II. Ohľadom architekta existujú rôzne názory: most sa nevyskytuje v zozname diel architekta Sinana, a Orhan Bozkurt, ktorý študoval mosty Sinana, uvádza, že by mohol byť dielom Acem Aliho, ktorý bol hlavným architektom predtým, ako prišiel Sinan. Západné zdroje ho nazývajú "Ponte Piccolo", teda "malý most", v porovnaní s mostom v Büyükçekmece.

Most je dlhý 210 metrov, široký 7,60 metra a najväčší oblúk má rozpätie 10 metrov. Počas prvej svetovej vojny bol rozšírený a jeho sklon bol vyrovnaný, takže stratil väčšinu svojho pôvodného vzhľadu. Napriek tomu stojí za to zastaviť sa pri fontáne pri moste, pozrieť sa na okolité rybárske lode a na rozložitú plochu jazera. Predpokladá sa, že ruiny, ktoré sa nachádzajú na severozápadnom brehu jazera, môžu patriť mestu Bathonea, o ktorom sa spomína v archeologických zdrojoch.

Zdroj: Islamská encyklopédia TDV; Wikipédia.

Most Kanuniho Sultána Sulejmana v Büyükçekmece je, podľa encyklopédie islamu TDV, jedným z najvýznamnejších pamiatok osmanského inžinierstva. Podľa tohto zdroja starý rímsky most sa nachádzal v bažine, severnejšie, a bol poškodený povodňami. Mimar Sinan namiesto krátkeho mostu, ktorý by spájal oba brehy chodníkmi, navrhol dlhý most, ktorý sa tiahne cez celú bažinu a je postavený na stabilnej pôde, južnejšie. Pre každý pilier boli pripravené deblicové konštrukcie veľkosti galiónu, do ktorých boli vbité kliece a tieto boli spojené roztaveným olovom.

Konštrukcia bola zahájená na príkaz sultána Kanuniho, ale keďže sultán zahynul počas kampane v Zigetvare, most dokončil jeho syn, Selim II. Nápisy na moste uvádzajú dátum dokončenia ako rok 975 (1567-68). Most je postavený zo štyroch častí rôznej dĺžky, ktoré sú spojené umelými ostrovčekmi; celková dĺžka je približne 636 metrov, šírka je o niečo viac ako 7 metrov a má 28 oblúkov. Obec uvádza, že táto šírka umožňuje prechod dvoch karaván, ktoré idú oproti sebe vedľa seba. Medzi jednotlivými časťami mostu sú ponechané medzery bez zábradlia, aby voda pri povodni mohla pretekať a nepoškodila most.

Pri prehliadke mostu hľadajte dve veci. Na najširšom oblúku sú umiestnené sedadlá. V pavilónoch s nápismi na začiatku jednej z častí mostu sa nachádzajú arabské a turecké nápisy; podľa TDV, výraz "dielo Yusafe b. Abdullaha", ktorý sa nachádza vedľa tureckého nápisu, je jediným známym podpisom Sinana na jeho dielach. Dnes premáva hlavná doprava cez moderný most, ktorý sa nachádza o niečo ďalej, zatiaľ čo historický most je relatívne dobre zachovaný.

Zdroj: Encylopédia islamu TDV; Obec Büyükçekmece; Wikipédia.

Na malom historickom priestore pri vstupe na most stoja tri budovy vedľa seba. Veľký karavanseraj Büyükçekmece, známy aj ako Kurşunlu Han, dostal svoje meno podľa strechy pokrytej oloвом. Podľa stránky o historických miestach obecnej správy Büyükçekmece je tento karavanseraj, postavený v roku 1566, uzavretá budova bez nádvoja; steny sú postavené z jedného radu kamenných blokov a dvoch radov tehál. Stredná, rozsiahla plocha slúžila pre zvieratá a náklad, zatiaľ čo v bočných častiach, kde sa nachádzali pece a výklenky, cestujúci odpočívali a spali. Wikipédia uvádza, že na tomto mieste sa ešte v období Fatiha nachádzal karavanseraj a že súčasná budova je, podľa TDB, dielom Sinana a bola zrekonštruovaná v rokoch 1965-1966 generálnym riaditeľstvom nadácií. Evliya Čelebi tu v roku 1659 zastavil počas cesty do Bosny. Karavanseraj bol jednou z zastávok na ceste Rumeli a dnes tu prebiehajú kultúrne a umelecké podujatia.

Naproti karavanseraю sa nachádza mešita Sokullu Mehmet Paša, z ktorej sa dnes zachovala iba minaret, priechod a nízka stena. Minaret tejto mešity, postavený okolo roku 1567 pre Sokullu Mehmeta Pašu, prvého ministra sultána Kanuniho, je podľa obecnej správy a Wikipédie pozoruhodný tým, že je vyrezaný z jedného kusa kameňa. Susediaca fontána sultána Sulejmana je tiež z roku 1566; je vyrobená z bieleho mramoru, má výšku 6 metrov a pozostáva z troch oblúkových výklenkov, z ktorých každý nesie fontánu.

Program podujatí v karavanseraи si môžete pozrieť na stránke o kultúre a umení obecnej správy Büyükçekmece. Pred koncom dňa sa ešte raz vráťte k mostu a pozrite sa na jazero; karavany na ceste Rumeli tu po celé stáročia zastavovali.

Zdroj: Obecná správa Büyükçekmece; Wikipédia.