Od jazera Sera po Kadıralak: Jazero, horské oblasti a jaskyne západného Trabzonu.

Príďte k jazeru Sera skoro ráno, pretože toto jazero je najkrajšie vtedy, keď vietor ešte neruší jeho hladinu. Ako zdôrazňuje inventúra kultúrneho dedičstva Čiernomorského regiónu, hlavnou atrakciou tohto jazera je odraz stromov v okolí, ktoré sa pokojne zrkadlia vo vode. Po zaparkovaní auta sa najprv zastavte pri brehu a pozrite sa na oba svahy údolia. Tento pohľad je dôležitý na pochopenie toho, ako vzniklo jazero. Podľa zdrojov, v februári 1950, po silných dažďoch, sa rozsiahle skalné masy z údolných svahov odtrhli a zablokovali dno údolia, čím prerušili tok potoka Sera. Podľa údajov z Wikipedie, odtrhnutá masa mala objem približne pätnásť miliónov kubických metrov a jazero dosiahlo svoju plnú veľkosť za osemnásť dní. V historických záznamoch sa uvádza rozdiel jedného dňa; Úrad pre kultúru a cestovný ruch uvádza 20. februára, zatiaľ čo iné zdroje uvádzajú 21. februára. Uvádza sa, že stopy po odtrhnutí sa ešte dnes dajú pozorovať; dobrým východiskom je hľadať strmé a odhalené svahy. Názov jazera pochádza od starého názvu obce Yıldızlı, kde sa nachádza – Sera. Vstúpte do údolia a prejdite sa po ceste, ktorá sa tiahne pozdĺž brehu. Keď jazero vzniklo, bolo dlhé približne štyri kilometre, ale s časom, keď sa hrádza erodovala, sa hladina vody zmenšila. Dnes, podľa Úradu pre kultúru a cestovný ruch, jeho šírka sa pohybuje medzi sto päťdesiatimi a dvoma stovkami metrov. Počas prechádzky si všímajte farbu vody a usadeniny pri brehu, pretože od roku 1990, keď došlo k rozsiahlym zosuvom pôdy, sa do jazera pomaly dostáva pôda z potoka. Preto nevstupujte do vody z brehu; Wikipédia uvádza, že nahromadená pôda na dne jazera sťažuje únik prekážok a môže viesť k obetiam. V jazere žijú kapor, sumec a potočná pstruha, a tiež sa rozmnožili sladkovodné krevety, ktoré boli do jazera neskôr vypustené. Táto oblasť bola v roku 2005 vyhlásená za prírodnú pamiatku a v roku 2010 za prírodný park. Podľa Wikipedie sa v blízkosti jazera, približne tristo metrov pod jeho hladinou, nachádza malá vodná elektráreň. V rámci prírodného parku je možné využívať ho na celodenné výlety, turistiku a cyklistiku. Najlepšie miesta na fotografovanie sú miesta, kde sa odraz v jazere spája s lesným svahom na jeho užšom konci. V zamračenom ráne sa horná časť údolia môže nachádzať v

Tu sú pokyny, ako sa dostať do Hıdırnebi, podľa informácií od provinčného úradu pre kultúru a cestovný ruch: Odbočte z cesty medzi Akçaabat a Düzköy v 12. kilometri a pokračujte na západ smerom k horskej pasienke. Táto cesta je, podľa oficiálnych zdrojov, otvorená počas celého roka, no v zamračených dňoch je potrebné jazdiť opatrne. Počas jazdy si všimnete, ako sa mení krajina a údolia sa nachádzajú nižšie. Výška pasienky sa v rôznych zdrojoch uvádza odlišne; Wikipédia uvádza údaje o výške 1600 metrov, zatiaľ čo provinčný úrad pre kultúru a cestovný ruch uvádza vyššiu hodnotu. Bez ohľadu na to, ktorú hodnotu použijete, po vystúpení z auta pocítite, že je tu výrazne chladnejšie ako pri pobreží. Najprv sa prejdite medzi domami na pasienke. Väčšina drevených domov tu bola postavená v súlade s regionálnou architektúrou v rámci projektu "Yayla Kent", ktorý sa začal v roku 1998. Podľa provinčného úradu pre kultúru a cestovný ruch bol tento projekt vytvorený ako príklad, ktorý sa harmonizuje s prírodou. Potom vystúpte na vrchol Hıdırnebi, pretože, ako uvádzajú zdroje, tento vrchol je ako prírodná vyhliadka. Z tejto vyhliadky môžete za jasného počasia vidieť Akçaabat, okolitých dedín a modrú vodu Čierneho mora. Za zamračeného počasia sa obraz obráti a oblaky sa rozprestierajú pod vami, ako more pri vašich nohách. Ak chcete vidieť "more oblakov", čakajte na teplé dni, keď sa nízke oblaky stretávajú. Na vrchole môže byť silný vietor, preto si zoberte vetrovku. Navštívte aj lúku, kde sa konajú festivaly; miestni obyvatelia ju nazývajú "Dernek Çimeni" alebo "Argolos Çimeni". Podľa informácií z Akçaabat sa festival, ktorý sa začína okolo polovice júla, končí 20. júla a posledný deň sa nazýva "Orak Yedisi". Počas festivalu sa na lúke koná trh a vytvárajú sa kruhy tancujúce za sprievodu kemenče a davul zurny. Ak prídete v júli, táto oblasť bude veľmi preplnená, preto zaparkujte auto na mieste, ktoré určia pracovníci. Tí, ktorí prichádzajú na jeseň, môžu vidieť žlté a červené listy v nižších častiach a hmlisté výhľady na vrcholoch. Podľa provinčného úradu pre kultúru a cestovný ruch je v lese možné pozorovať divé zvieratá, ako sú vlci, líšky a šakaly. Ak chcete vidieť zvieratá, počkajte potichu na okraji lesa a nekŕmte ich. Podľa provinčného úradu pre kultúru a cestovný ruch sú na pasienke k dispozícii základné vybavenie a je možné ubytovať sa v penziónoch.

Dostanite do jaskyne Čal podľa pokynov Úradu pre kultúru a cestovný ruch: Odbočte z cesty, ktorá vedie do okresu Düzköy, a prejdite cez dedinu Çalköy, aby ste sa dostali k jaskyni. Vstup do jaskyne sa nachádza pri začiatku cesty vedúcej z Čalköy do Čayırbağı, nad potokom Kulaklık Deresi. Po zaparkovaní auta sa pozrite nahor, pretože na vrchu nad jaskyňou sa nachádza historický hrad. Pred vstupom si vezmite bundu a dajte si telefón do vrecka, pretože vo vnútri je chladnejšie a vlhšie ako vonku. Jaskyňa Čal je v podstate podzemný vodný kanál, ktorým tečie malý potok. Podľa agentúry AA hĺbka tohto potoka dosahuje v daždivých obdobiach jeden a pol metra, a v lete klesá až na dvadsaťpäť centimetrov. Preto, ak prídete na jar, počujete a cítite silnejší zvuk a prúd vody. Po vstupe sa prvých dvesto metrov pohybujete jedinou chodbou a všímajte si, že výška stropu sa neustále mení. Podľa Úradu pre kultúru a cestovný ruch sa stalaktity a stalagmity začínajú objavovať po prvých sto päťdesiatich metroch. Chodba sa po približne dvesto metroch rozdeľuje a odporúčame vám ísť najskôr do pravej vetvy. Prechádzka po pravej strane je dlhá približne štyristo metrov a približne šesťdesiaty meter od začiatku sa nachádza malé jazero a vodopád. Zastavte sa pri vodopáde a počúvajte zvuk vody dopadajúcej na skalu; toto je jedno z najpôsobivejších miest v jaskyni. Potom sa vráťte a prejdite do ľavej vetvy, ktorá je dlhá približne sto päťdesiat metrov. V miestnosti na konci tejto vetvy sa nachádza šachta, ktorou prúdi voda z povrchového ponoru. Agentúra AA tiež informuje, že v tejto časti sa nachádzajú oválne jamy naplnené vodou, ktoré vznikli eróziou vápencov a zosuvmi pôdy. Vzhľadom na to, že jaskyňa má spojenia s povrchom prostredníctvom ponorov, môžete cítiť mierny prúd vzduchu, a preto návštevníci často majú pocit, že sa nachádzajú v údolí, a nie pod zemou. Podľa Wikipedie sa jaskyňa vytvorila v dvoch fázach: najskôr v priebehu približne osem miliónov rokov, keď vnikajúca voda rozpúšťala vápencové skaly, a neskôr, keď sa táto oblasť zdvihla. Doteraz bolo preskúmané až osem kilometrov, ale pre návštevníkov je prístupná len časť o dĺžke približne jeden kilometer. Nedržte sa drevených a kovových chodníkov, nedotýkajte sa útvarov a používajte blesk s rozum

Poslednou zastávkou dňa je prírodná rezervácia Kadıralak, ktorá sa nachádza priamo vedľa okresu Tonya. Podľa Wikipédie sa park nachádza približne dva kilometre od centra okresu Tonya, v nadmorskej výške 1480 metrov a susedí s horskou pasienkou s rovnakým názvom, Kadıralak. V správach sa uvádzajú rôzne údaje, napríklad výška pasienky 1300 metrov a vzdialenosť od okresu 9 kilometrov; tieto údaje sa vzťahujú na rôzne časti tej istej oblasti. Park zaberá približne 3500 hektárov a je zaznamenaný ako 223. prírodná rezervácia v Turecku. Wikipédia uvádza, že na východe parku sa nachádzajú kvalitné a udržateľné chránené oblasti, čo znamená, že aj okolitá lúka je súčasťou chránenej celkosti. Po zaparkovaní sa najprv prejdite k okraju lúky a obdivujte celkový výhľad. Pasienku obklopujú lesy smrekov, jedlí a borovíc, a v strede sa nachádzajú drevené horské domy postavené na kamennom základe. Kadıralak je známy svojimi modrými kvetmi, ktoré kvitnú na jar; táto rastlina, ktorej vedecký názov je Scilla bifolia, sfarbuje lúku do fialovej farby. Preto ju miestni obyvatelia nazývajú aj "Fialová pasienka". Podľa správ kvitnutie kvetov sa väčšinou začína v apríli a trvá približne dva týždne. Avšak, čas kvitnutia sa môže meniť v závislosti od počasia; uvádza sa, že po zime s drsnými podmienkami kvitnú neskôr, zatiaľ čo v miernych rokoch môžu kvitnúť už v marci. Modré kvety sú jednou z rastlín, ktorých ochrana je v Turecku povinná podľa Bernskej konvencie. Podľa správy TGRT, minulý rok návštevníci, ktorí fotili, neopatrným krokom poškodili kvetiny, čo viedlo k rýchlemu úbytku kvetnej omietky. Preto sa počas kvitnutia kvetov nevchádzajte na lúku, držte sa vyznačených chodníkov a fotografujte z cesty. Po odkvitnutí kvetov na pasienke kvitnú žlté kvety, a táto oblasť je tiež známa ako "Žltá pasienka". Na začiatku leta si môžete urobiť krátku prechádzku po lesných cestách pri okraji pasienky a nájsť pokojné miesto na pozorovanie vtákov a rastlín. Encyklopédia Küre uvádza, že na pasienke sa neorganizujú veľké festivaly, takže je to oveľa pokojnejšie miesto ako Hıdırnebi. Na jeseň sa táto oblasť mení na úplne inú, s žltými listami a hustou hmlou. Encyklopédia Küre tiež uvádza, že na pasienke nie sú žiadne ubytovacie zariadenia a možnosti stravovania sú obmedzené, preto si so sebou vezmite vodu a obč