Od hradu Galata k vile Bekir Ağalar v mestách Kahramankazan a Çubuk.

Karalar je dedina vzdialená približne osem kilometrov od centra Kahramankazanu, s populáciou, ktorá sa pohybuje v stovkách. Archeologická lokalita sa nachádza na severe dediny, v okolí skalnej formácie nazývanej Asarkaya. Najlepšie je zaparkovať auto v bezpečnom mieste v dedine a k skalnej formácii sa prejsť pešo, pretože na archeologickej lokalite nie je vyhradené parkovisko. Tu nenájdete vstupnú bránu, pokladňu ani informačné tabule; budete sa musieť orientovať sami. Najprv sa pozrite na samotnú skalnú formáciu. Na webovej stránke obce Kahramankazan sa uvádza, že na tejto formácii sú ľudskou rukou vytesané jaskynné útvary a že jej okolie je obohnané hradbami. Táto stránka tiež uvádza, že sa predpokladá, že skalná formácia bola v klasickej dobe používaná ako vojenská základňa a v období Rímskej ríše sa v jej okolí nachádzala osada s množstvom keramických úlomkov. Hľadajte vytesané schody pri úpätí skaly; tieto schody, ktoré sú viditeľné na fotografiách na portáli Commons, sú pozostatkami starej cesty, ktorá viedla k ruinám vyššie. Nestúpajte na schody ani na zvyšky múrov, iba sa na ne pozrite. Táto skalná formácia upútala pozornosť vedeckej komunity v roku 1933, keď ju študoval Remzi Oğuz Arık. V encyklopédii TDV Islam sa uvádza, že Arık, ktorý bol menovaný za archeológa pri Ministerstve vzdelávania a bol pridelený do Ankary, odhalil počas výskumov v Karalars galatské mesto a predstavil svetu nápis patriaci Deiotarovi. Zdroje, ktoré zhromažďujú staroveké nápisy, uvádzajú, že náhrobný kameň nájdený v Karalars patrí Deiotarovi Philopatorovi, synovi galatského tetrarcha Deiotara, a že pochádza z obdobia medzi rokmi 43 a 40 pred naším letopočtom. Preto je Karalar spájaný s Blucium, mestom, o ktorom Strabon hovorí ako o pevnosti, v ktorej žil Deiotaros. Táto zhoda však nie je definitívna; štúdie, ako napríklad článok Stephena Mitchella z roku 1974, publikovaný v časopise Anatolian Studies, stále diskutujú o polohe galatských pevností. Keď sa pozeráte z vrcholu skaly, majte túto hypotézu na pamäti. Všímajte si aj kopce v okolí skaly. Na anglickej Wikipédii sa uvádza, že na severe dediny je možné vidieť pozostatky chrámu a pohrebné mohyly. Na portáli Commons je tiež fotografia galatskej mohyly v tejto oblasti. V niektorých z týchto mohýl uvidíte jamy po ilegálnych vykopávkach. Doc. Dr. Çiğdem Gençler Güray z Univerzity v Ankare hovorí, že po povrchových prieskum Šírka útesu sama o sebe vysvetľuje, prečo tu bola založená vojenská základňa. Najlepšie svetlo na fotografovanie je v skorých ranných hodinách; okolo poludnia útes osvetľuje tvrdé a ostré svetlo. Na mieste je veľmi málo tieňov, takže v lete je potrebné nosiť klobúk a piť vodu. Na vrchole môže byť silný vietor, preto zostaňte blízko zeme a neprichádzajte príliš blízko k okraju útesu. Hodina a pätnásť minút je dostatočný čas na prehliadku útesu, schodov a najbližšieho pohrebiska. Potom sa vráťte do dediny a vyrazte smerom k okresnému mestu, ktoré sa nachádza osem kilometrov odtiaľ, a k múzeu Satıkadın. Zdroj: Obec Kahramankazan, História Kahramankazan; DHA, Helénistické, rímske a byzantské osady v Ankare; TDV Islamská encyklopédia, Remzi Oğuz Arık; Attalus, Epitaf Deiotara Philopatora.

Múzeum Satı Kadın je dvojposchodový vidiecky dom, ktorý obnovila obec Kahramankazan a v roku 2014 ho premenila na múzeum. Pred múzeom sa nachádza busta Satı Kadın a pamätná fontána, ktorá rozpráva jej životný príbeh v jednotlivých častiach. Pred vstupom si prečítajte informácie na fontáne; sú tam informácie o jej funkcii starostky, stretnutí s Atatürkem, o jej pôsobení ako poslankyne a o jej posledných rokoch. Táto krátka čítanka vám poskytne kontext, ktorý vám pomôže lepšie porozumieť vystaveným predmetom v dome. Hlavné body jej príbehu sú nasledovné: Podľa Wikipedie sa Satı Kadın narodila v roku 1890 v dedine Kazan, jej pôvodné meno bolo Hatice a začala byť známa ako Satı Ağa po tom, ako vyhrala boj s jedným z miestnych mocných, ktorý sa týkal dedičstva jej otca. Počas rokov Tureckej nezávislosti pracovala na zásobovaní armády a po reforme písma sa naučila čítať a písať v "Millet Mektepleri" (verejných školách). Po tom, čo v roku 1933 bol ženám priznané právo voliť a byť volenými, bola zvolená za starostku dediny Kazan. Po tom, čo v roku 1934 bol ženám priznané právo voliť a byť volenými, bola jednou z osemnástich žien, ktoré sa dostali do parlamentu v prvých voľbách. Obec Kahramankazan ju označuje ako prvú vidiecku ženu v parlamente; pôsobila ako poslankyňa v Ankare v rokoch 1935-1939 a bola členkou poľnohospodárskeho výboru. Podrobnosti o jej stretnutí s Atatürkem sa v rôznych zdrojoch líšia. Podľa Wikipedie sa Atatürk stretol s ňou v roku 1934, keď cestoval do Kızılcahamam a prechádzal cez oblasť Halkavun. Jej vnučka, v rozhovore pre agentúru Anadolu, uviedla, že Atatürk v tom roku cestoval do Istanbulu a zastavil sa v tejto oblasti; v momente, keď sa vidiecky obyvatelia báli priblížiť sa, Satı Kadın vystúpila a ponúkla mu ayran (turecký jogurtový nápoj). Podľa rodinného príbehu, keď sa jej niekto opýtal na vek, uviedla, že sa narodila v roku 1919 a tvrdila, že nežila v čase začatia Národného boja. V archívoch parlamentu je jej meno zaznamenané ako Hatı Çırpan; podľa rozprávania jej vnučky jej toto meno dal Atatürk. Ak chcete vedieť viac o týchto príbehoch, opýtajte sa pracovníkov v múzeu; obec uvádza, že pracovníci múzea poskytujú návštevníkom informácie. Vnútri múzea sú vystavené predmety, odevy a artefakty, ktoré Satı Kadın používala a ktoré sú typické pre tú dobu. Všímajte si fotografie a obrazy na stenách, pretože najlepšie ilustrujú cest Pred odchodom si overte dni a hodiny otváracích hodín múzea v obci Kahramankazan. V obci sa nachádza aj park s názvom Satıkadın, kde sa nachádza ďalší pamätník; ak máte čas, môžete sa tam na krátku chvíľu odbočiť. Štyridsaťpäť minút je dostatočné na prehliadku domu, záhrady a fontány. Odtiaľ sa môžete presunúť do Kurtboğazı na obed a potom k priehrade pri ceste do Istanbulu. Zdroj: Obec Kahramankazan, Satı Kadın múzeum, agentúra Anadolu, pamiatka Satıkadın, Wikipédia, múzeum Hatı Çırpan a Satıkadın.

Tretí zastávka trasy nie je múzeum, ale miesto na prestávku. Podľa úradu v Kahramankazan je priehrada Kurtboğazı situovaná pri ceste do Istanbulu, približne päť kilometrov od centra okresu. Po rannom prechádzaní na slnku a stáť v múzeu si tu dávame čas na posedenie, jedlo a nabratie síl na druhú časť dňa. Na tejto trase sa nevenujeme histórii výstavby priehrady ani jej úlohe v zásobovaní Ankarou vodou; tu je hlavné nájsť vhodné miesto pri brehu. Úrad uvádza, že v okolí priehrady sú umiestnené piknikové stoly, reštaurácie a vyhradené miesta na rekreáciu. Na druhej strane, spoločnosť ASKİ informuje, že oblasti zásobujúce Ankaru vodou sú chránené a že vstup do vody, piknikovanie a rozdliebanie ohňa v týchto oblastiach je nebezpečné a zakázané. Spojme tieto informácie: jedzte v reštaurácii alebo na vyhradenom mieste pri brehu, nerobte si piknik priamo na brehu a nerobte oheň nikde. Tieto miesta sa cez víkendy rýchlo zapĺňajú, preto je lepšie prísť počas týždňa. Odneste si so sebou odpad; spoločnosť ASKİ upozorňuje, že všetko, čo sa dostane do potokov a na breh, zhoršuje kvalitu vody. Vstup do vody je absolútne zakázaný; predstavitelia spoločnosti ASKI uvádzajú, že tieto oblasti nie sú vhodné na kúpanie kvôli bahnitému sedimentu na dne priehrady. Na stránke úradu sa tiež hovorí o rybolove a uvádza sa, že v priehrade žijú kapry, pleskavice a lososy. Ak chcete chytiť rybu, vopred si zistite aktuálne pravidlá lovu. Krátka prechádzka prírodou pozdĺž brehu je najlepší spôsob, ako po jedle rozhýbať nohy. Počas prechádzky si všímajte geografiu okolia. Obec uvádza, že okres Kahramankazan sa nachádza na Akıncı Ovası a na severe sa nachádzajú južné pokračovania pohoria Köroğlu, ktoré oddeľujú Strednú Anatóliu od Západného Čierneho mora. Pozrite sa na vyvýšeniny v severnom horizonte; pohoria, o ktorých hovorí obec, sa nachádzajú v tomto smere. Priehradu napájajú potoky Bahtılı, Kınık, Pazar a Uzunöz. Jedným z názvov potokov je Kınık, ktorý je tiež názvom jednej z dedín, kde ráno tím Güray našiel keramické fragmenty. Takže počas obednej prestávky sedíte pri mape archeologického prieskumu, ktorý sa ráno uskutočnil. Produkty tejto oblasti sú tiež relevantné pre túto zastávku. Obec uvádza, že v okrese sa pestuje pšenica, jačmeň, cícer a cukrová repa, ale najznámejší produkt je melón. V auguste a septembri obec organizuje trh s melónmi. Ak prech Zdroj: Okresné riaditeľstvo Kahramankazan, priehrada Kurtboğazı; obec Kahramankazan, história Kahramankazan; spoločnosť ASKİ, upozornenie, že vstup do priehrad je nebezpečný a zakázaný.

Mestné múzeum v Čubuku sa nachádza v centre okresu, v budove Bekir Ağalar Konağı, ktorá patrila jednej z bohatých rodín v minulosti. Obec budovu rekonštruovala v roku 2013 a v roku 2015 ju otvorila ako výstavnú sálu počas Medzinárodného festivalu nakladaných potravín a kultúry v Čubuku. Ministerstvo kultúry a turistiky v roku 2017 budovu oficiálne označilo za mestské múzeum. Podľa Wikipedie múzeum nemá parkovisko, preto je potrebné zaparkovať auto v blízkej ulici a ísť pešo. Pred vstupom sa zastavte v záhrade. Podľa popisu fotografií na stránke Commons v záhrade sú vystavené archeologické nálezy. V histórii obce, ktorú zverejnil obecný úrad, sa uvádza, že Čubuk po Hetiitoch zažil obdobia vlády Frígov, Galatov, Peržanov, Rimanov a Byzantov; vrstva galatskej kultúry, ktorú ste videli ráno v Karalare, sa tu nachádza aj tu. Opýtajte sa pracovníka, z ktorej dediny pochádzajú kamene v záhrade. Potom sa pozrite na fasádu budovy s balkónmi a nájdite miesto z ulice, odkiaľ je možné vidieť celú budovu; pre fotografovanie je najlepšie svetlo popoludní zo strany. Jednou z detailov, ktoré zvyšujú význam budovy, je rok 1933. Podľa Kultúrneho portálu v tom roku, keď Atatürková navštívil okres, tu v tejto budove prenocoval. Príbeh, ktorý ste počuli ráno v múzeu v Satıkadın, sa odohral o rok neskôr; múzeá oboch okresov uchovávajú spomienky na dve odlišné návštevy z rovnakého obdobia. Zverte sa pracovníkovi, že by ste o tom radi porozprávali; miestne príbehy sú bohaté na takéto detaily. Vnútri, v centre návštevy, sa nachádza panoramatický obraz bitky pri Ankare v roku 1402. Aby ste si mohli predstaviť priebeh bitky, vedzte, že podľa Wikipedie sa bitka odohrala 20. alebo 28. júla 1402 v Čubukskej nížine medzi Osmanským impériom a Timuridskou ríšou. Osmanský sultán I. Bayezid bol zajatý a štát vstúpil do obdobia bez vládcu, ktoré trvalo jedenásť rokov. Pri pohľade na panorámu si predstavte, že osmanská armáda stála na fronte smerom na južnú časť dediny Melikşah, zatiaľ čo Timur mal tábor v Čubukskej nížine. Presné miesto bitky je tiež predmetom diskusií; niektorí výskumníci navrhujú dedinu Culuk v Haymane, ale väčšina sa zhoduje na Čubukskej nížine. Obecný úrad uvádza, že mnohé dediny v okrese dostali svoje názvy práve vďaka tejto bitke. Okčular (Okçular) dostal svoje meno, pretože tu bola základňa streleckých jednotiek Ak chcete navštíviť mesto v štvrtok, podľa informácií od miestnej samosprávy sa v meste koná trh, kde sa okrem bežného trhu nachádza aj trh s regionálnymi produktami. Môžete tu nájsť pečivo "bazlama", maslo, syr, višne a hrušky. V centre sa nachádza aj chránená budova, mešita s drevenou minaretom, známa ako "Mešita s drevenou minaretom". Stačí sa na ňu len pozrieť zvonku počas krátkej prechádzky. Potom sa vydajte na severozápad, smerom k jazeru Karagöl, ktoré sa nachádza približne dvadsaťosem kilometrov odtiaľ. Zdroj: Kultúrny portál, Múzeum mesta Čubuk; Obec Čubuk, Historické miesta a história; Wikipédia, Bitka pri Ankare a Múzeum mesta Čubuk.

Poslednou zastávkou dňa je Karagöl, nachádzajúce sa medzi mestami Çubuk a Kızılcahamam, pod horami Kavak a Yıldırım. Podľa Ministerstva poľnohospodárstva a lesného hospodárstva sa prírodná rezervácia nachádza 28 kilometrov od Çubuku a 68 kilometrov od Ankary. Cesta sa z Čubuku odvíja smerom na severozápad a jazero sa nachádza vo výške 1630 metrov nad morom. Vďaka tejto výške je tu večer výrazne chladnejšie ako v nížinách, preto si pred vystúpením z auta oblečte teplejšie oblečenie. Túto zastávku venujeme skôr okoliu jazera, konkrétne lesom. Podľa Wikipédie sa Karagöl nachádza na severozápadnom okraji flóry regiónu Irán-Turán a niektoré druhy rastlín, ktoré sa vyskytujú ďalej na severe v regióne Európa-Sibir, tu tiež rastú. Pri prechádzke po pobreží hľadajte tremlu, čierne jaseň a kaukazskú lipu. Medzi druhy, ktoré tvoria husté lesy okolo jazera, patria aj niekoľko druhov javorov, orechy a liesky. Na svahoch sa hojne vyskytujú borovice. Okresné úrady v Čubuku uvádzajú, že táto zmes flóry je výsledkom prechodu medzi kontinentálnym podnebím vnútornej Anatólie a vlhkým podnebím Čierneho mora, a že medzi dubmi a borovicami sa dokonca nachádzajú aj orechy. Rozdiel medzi suchou stepnou nížinou, ktorú ste videli v Kurtboğazı, a týmito lesmi, je jedným z najvýraznejších kontrastov tejto trasy. Pozorne si prezrite listy stromov a ak je to jeseň, všímajte si farieb javorov. Obec v Čubuku uvádza, že v lesoch pri jazere sa nachádzajú prameny a voda, ktorá vyviera zo skál, je veľmi studená. Obec tiež uvádza, že je možné stretnúť divé zvieratá v lesnatých oblastiach, preto choďte potichu a nekŕmte ich. História, ktorú ste počuli v múzeu, sa tu znova objavuje. Obec v Čubuku uvádza, že v roku 1402 tu táborili armády Yıldırım Bayezida a zásobovali sa vodou; Karagöl sa nachádza v blízkosti dediny Kışlacık, ktorej názov údajne pochádza z tábora armády. Obec tiež uvádza, že v minulosti tu stál hotel, kde národné tímy trénovali, ale neskôr zanedbaný hotel bol zničený. Pri prechádzke po pobreží si pamätajte túto históriu. V prírodnej rezervácii je možné organizovať pikniky, turistiku, horolezectvo, pozorovanie flóry a fauny, obdivovanie výhľadov a športový rybolov, a to za určitých podmienok. Pri vstupe sa nachádza strážna budova, toalety, vstupná chata, parkovisko a reštaurácia; správu parku zabez Regionálna správa, prírodná rezervácia Çubuk Karagöl; Okresné úrad v Çubuku, Karagöl; Obec Čubuk, zaujímavé miesta; Wikipédia, Karagöl (Čubuk).