Od brány Kale kapısı k miestu Hıdırlık: Vrstvy starého mesta Kaleiçi.

Začnite pri veži na námestí Kalekapısı, priamo pod hodinovou vežou. Ak ste prišli historickou električkou, vystúpte na zastávke Kale Kapısı a veža bude priamo pred vami. Najprv sa o niekoľko krokov odtiahnite a pozrite sa, na čom veža stojí, pretože tu sa nachádza hlavný príbeh. Veža stojí na severnej časti hradobnej zdi, na veži Kalekapısı, ktorá chránila hlavný vstup do mesta. Podľa stránky mesta Antalya, cesty prichádzajúce z východu, západu a severu končili pri tejto bráne. Ibn Bibi o tejto bráne hovorí pri popise obliehaní v rokoch 1207 a 1216; Evliya Čelebi ju nazýva Varoş Kapısı. Názvy ako Pazar Kapısı (Trhoviská brána), Çarşı Kapısı (Trhovisko brána) a Asitane Kapısı (Brána hlavného mesta) tiež patria k tejto bráne. Samotná brána bola zničená počas prvej svetovej vojny; to, čo vidíte dnes, je jej veža a časť hradobnej zdi. Väčšina hradobných múrov bola zničená v 20. rokoch 20. storočia a úplné zničenie bolo dokončené v polovici 30. rokov. Stránka guvernéra uvádza, že v meste zostali len fragmenty hradobných múrov, ako napríklad veža Hıdırlık, brána Hadriana a hodinková veža.

Ohľadom histórie veže sa zdroje rozchádzajú, preto je dobré si to uvedomiť. Stránka mesta Antalya uvádza, že vežu v roku 1921 postavila obec, na základe iniciatívy ľudí z Izmiru, ktorí sa po okupácii Izmiru presťahovali do Antalye. Wikipédia a správy o rekonštrukcii z roku 2022 uvádzajú rok 1901, teda 25. výročie nástupu sultána II. Abdülhamida na trón; podľa tohto príbehu boli hodiny jedným z darov pri tejto príležitosti. Pravdepodobnejšie je, že veža je staršia a jej premena na hodinovú vežu sa uskutočnila začiatkom 20. storočia. Pozrite sa nahor a uvidíte štyri fasády; každá má okrúhly ciferník, ktorý bol neskôr nahradený elektronickými hodinami. Na vrchole vidíte kupolu potiahnutú olovom; staré fotografie ukazujú, že vežu s kupolou mala ešte v 40. rokoch 20. storočia a táto kupola bola obnovená počas rekonštrukcie, ktorú v roku 2022 realizovala guvernérska kancelária. Pri tejto rekonštrukcii sa zistilo, že pôvodný mechanizmus hodiniek bol ukradnutý; vo veži sa našiel len zvon a na najstaršej fotografii z roku 1930 je vidieť, že ciferník mal osmanské číslice. Veža bola opravená v roku 19

Múzeum sa nachádza v štvrti Barbaros, na ulici Kocatepe číslo 25, a využíva dva registrované budovy. Hneď po vstupe si všimnite podlahy; vchod je vyzdobený kamennou mozaikou s rastlinnými a geometrickými vzormi, čo je typická výzdoba starých antálskych domov. Podľa encyklopédie Vehbi Koç Vakfı, Suna a İnan Kıraç kúpili tieto budovy v značne zdevastovanom stave, v rokoch 1993 až 1995 ich opravili a múzeum bolo otvorené pre verejnosť so štatútom súkromného múzea. Rok otvorenia sa v zdrojoch líši, od roku 1996 do roku 2000; oficiálne stránky nadácie uvádzajú rok 2000. Múzeum je dnes súčasťou výskumného centra AKMED, ktoré je súčasťou Vehbi Koç Vakfı v Antalyi. Prvá budova je typický antálsky dom z 19. storočia, s vonkajším nádvorím a dvoma poschodiami. Vystúpte na horné poschodie; tri miestnosti sú zariadené drevenými obloženiami stropov, inšpirovanými domom Tekelioğlu, a zdobeniami. V miestnostiach sú zobrazené tri scény svadby z druhej polovice 19. storočia v štvrti Kaleiçi: podávanie kávy, holenie ženícha a henna večer. Ministerstvo kultúry a turistiky popisuje toto usporiadanie ako etnografickú expozíciu s použitím špeciálnych efektov. Prejdite sa postupne medzi scénami, venujte pozornosť odevom figurín a predmetom v miestnostiach, pretože svadobné zvyky boli vybrané s cieľom zdokumentovať kultúru Anatólie. Nezabudnite sa pozrieť z okien do ulice; usporiadanie nádvoria a balkónov predstavuje pohľad zvnútra typického domu v Kaleiçi, ako je opísané.

Potom prejdite do záhrady a prejdite do druhej budovy. Je to starý gréckokatolícky kostol zasvätený svätému Jurajovi; presný dátum výstavby nie je známy, ale podľa nápisu bol v roku 1863 rozsiahle zrekonštruovaný. Po výmene obyvateľstva v 20. rokoch 20. storočia prišiel o svojich veriacich, dlhé roky slúžil ako sklad a stratil mnoho svojich pôvodných drevených prvkov. Pri rekonštrukcii bol obnovený pôvodný tvar: obdĺžnikový pôdorys, jedna loď a klenutý strop. Strop je zdobený modrými ornamentami a štukmi. Po vstupe sa najprv pozrite na strop a potom na vitríny. V hlavnej sále sú vystavené keramické predmety z Çanakkale, ktoré sú súčasťou zbierky Suny a İnan Kıraç; Wikipédia uvádza, že v tejto zbierke sa nachádza aj keramický predmet v tvare mapy Ture

Pri ceste po ulici Hesapçı sa blížiacim sa k mešite Kesik Minare, najprv sa pozrite z diaľky na minaret, pretože názov a história tohto objektu s ním súvisia. Táto jediná budova je jedným z mála miest, kde môžete sledovať dve tisícročné dejiny starého mesta. Podľa stránky guvernéra siahajú prvky stavby až do 2. storočia a nálezy naznačujú, že v 5. storočí bola na mieste starodávneho chrámu postavená bazilika. Na stránke obce sa uvádza, že v helenistickom a rímskom období slúžila ako mestské námestie a v ranobyzantskej dobe bola v nej postavená cirkev Panhagia. V článku v Encyklopédii islamu Semavi Eyice uvádza, že stavba prešla aspoň štyrikrát do rúk iných: stredná časť so kamennými základmi bola neskôr premenená na štvorcovú vežu, ktorá bola prekrytá kupolou, ale nie je známe, či bola kupola drevená alebo murovaná. Na stránkach Wikipédie sa uvádza, že bola poškodená počas arabských nájazdov a v 9. storočí bola opravená. Na konci stredoveku bola počas latinskej okupácie Antalye používaná ako katolícky kostol; Wikipédia túto dobu spája s rokom 1361, keď mesto získal kráľ Cypru. Za tureckej nadvlády bola premenená na mešitu. Na stránkach guvernéra a obce sa uvádza, že bola premenená na mešitu a k nej bol pridaný minaret synom sultána Bajazida II., princom Korkutom; Eyice však uvádza, že toto spojenie nie je definitívne a že by mohla ísť o mešitu Hünkar, ktorú v roku 1671 navštívil Evlia Čelebi. Miestny názov je mešita Kesik Minare, v niektorých zdrojoch sa uvádza aj názov Cumanun. Pôvod názvu je v požiari na konci 19. storočia. Na stránke guvernéra sa uvádza, že drevená časť minaretu zhorela počas tohto požiaru a názov sa od tej doby ustálil; obec uvádza rok 1895, Wikipédia rok 1896. Po požiari zmizla drevená strecha a stavba zostala viac ako sto rokov ako otvorená ruina; Eyice ju v článku, ktorý napísal v roku 2002, opisuje ako ruinu obklopenú ochrannou stenou. Podľa toho istého článku zahraniční výskumníci, ktorí navštívili mesto na konci 19. a začiatku 20. storočia, ju našli opustenú, malá rekonštrukcia, ktorá sa začala okolo roku 1960 na západnej strane, nebola dokončená a projekt rekonštrukcie, ktorý sa začal v roku 1998, dlho neposúval. Na stránke agentúry pre rozvoj západného Stredozemia sa uvádza, že počas os Pre fotografovanie zachyťte odraz slnka na strane minaretu popoludní. Keďže táto stavba sa nachádza v južnej časti historického centra s pravidelným usporiadaním ulíc, ulice sú tu usporiadané. Ak pôjdete touto ulicou smerom na juh, po niekoľkých minútach sa vám pred očami objaví cylindrická veža Hıdırlık, kde končí hradbami. Zdroj: Islamská encyklopédia (TDV); Úrad guvernéra Antalya; Obec Antalya; BAKA; Wikipédia.

Rota saje, v južnej časti Kaleiçi, končí v rohu, kde sa Karaalioğlu Park otvára smerom k moru, v mieste, kde sa čierna hradba tiahne k moru. Podľa stránky guvernéra je veža Hıdırlık najjužnejším bodom čiernej hradby; jej spodná časť je štvorcová, zatiaľ čo horná časť je valcovitá a pochádza z antických čias. Najprv obchádzajte vežu a pozorne si všimnite jej dve časti: štvorcový základ a nad ním valcovitá veža. Podľa anglickej Wikipédie sa predpokladá, že štvorcová štruktúra bola postavená v 2. storočí a v tom istom storočí bola premenená na okrúhlu vežu. Stránka guvernéra popisuje štruktúru ako mimoriadne robustnú a uvádza, že v jej vnútri sa nachádza veľká štvorcová masa. Stránka obce ju definuje ako monumentálnu hrobku postavenú v 1. alebo 2. storočí. Nájdite hlavný vchod na východnej strane; reliéfy dvanástich fascov (zväzkov sekier) po oboch stranách vchodu sú dôkazom názoru, že veža bola postavená v 1. storočí na počesť Marca Calpurnia Rufa, ktorý pôsobil ako konzul v Attaleia, a jeho rodiny. Podľa obce sa cez túto bránu prechádza dlhou chodbou do priestoru s krížovým pôdorysom, ktorý je obklopený výklenkami. Iné zdroje uvádzajú iné funkcie. Článok publikovaný v časopise DergiPark uvádza, že veža pochádza z 2. storočia, že sa predpokladá, že ju dal postaviť cisár Hadrián, a že slúžila ako maják a ako veža na pozorovanie lodí prichádzajúcich do zálivu. Stránka guvernéra tiež uvádza, že sa predpokladá, že kvôli svojej vnútornej štruktúre mohla slúžiť ako miesto na rozpaľovanie signálnych ohňov alebo na obranu. Otázka, či išlo o hrobku, maják alebo vežu na pozorovanie, zostáva otvorená, a preto je príjemné postaviť sa pred vežu a premýšľať o všetkých troch možnostiach. Ak je to možné, navštívte malú miestnosť v spodnej časti; podľa článku na stenách tejto miestnosti sú stopy fresiek, ktoré časom zmizli v dôsledku úniku vody, a niektoré zdroje ju označujú ako hrobku hrdinu. V hornom poschodí sa nachádza priestor, kde je možné obísť hrubú stenu. V byzantskej dobe bola veža začlenená do mestského obranného systému a spojená s hradbami; anglická Wikipédia uvádza, že horné časti boli opravené v období Selčukov a Osmanského impéria. Výška je v zdrojoch uvádzaná ako približne 14 metrov. Pretože sa režim návštev Môžete si oddýchnuť na lavičkách v parku a potom, v tomto bode, kde končia hradobné múry Kaleiçi, si môžete zhrnúť trasu: Začali ste pri osmanskej veži, prešli ste domom z 19. storočia a starou kostolnou, videli ste budovu s vrstvami od rímskej až po osmanskú éru a skončili pri rímskej veži. Na návrat sa môžete vrátiť parkom a vyjsť na ulicu Cumhuriyet Caddesi, kde môžete nastúpiť do autobusu, alebo sa môžete vrátiť rovnakými ulicami k bráne Kalekapısı a vrátiť sa späť historickou električkou. Zdroj: Antalya Büyükşehir Belediyesi; Antalya Valiliği; DergiPark; Wikipédia.