Majáky Istanbulu: Od Marmarského mora po Čierne more.

Prvý deň začína návštevou mysu Yeşilköy. Tento maják, známy v minulosti ako maják Ayastefanos, je prvým historickým majákom, ktorý lode prichádzajúce z Marmarského mora stretávajú pri vstupe do Bosporu. Bol postavený v roku 1856, kedy Osmanská ríša uzavrela dohodu s Francúzmi o prevádzke majákov; bol spravovaný správou majákov, ktorej predsedal Michel Pasha francúzskeho pôvodu; anglická Wikipédia uvádza, že bol prvýkrát zapálený 5. januára 1857.

Kamenná veža má tvar osemhranného hranola, ktorý sa vztyčuje z centra budovy pre strážcu. Nachádza sa 16 metrov nad zemou a 23 metrov nad hladinou mora, pričom jeho svetlo je viditeľné z vzdialenosti 15 námorných míľ. Zdroj svetla sa v priebehu rokov menil – od olejovej lampy až po acetylénovú lampu Dalén a nakoniec k elektrine. Maják bol opravený v rokoch 1945, 1971 a 1988 a v súčasnosti je stále v prevádzke a spravuje ho Generálne riaditeľstvo pobrežnej bezpečnosti.

Veža nie je súčasťou objektov, ktoré sú otvorené pre turistov, takže do nej nemôžete vojsť. Pozrite si maják z pobrežia a z okolia. Všimnite si, ako sa osemhranná veža vztyčuje z centra budovy pre strážcu a pozrite si balkón, ktorý obklopuje priestor s majákom. Svetlo majáku Rumeli, ktorý uvidíte druhý deň, svieti z výšky 58 metrov nad morom; týchto 23 metrov sumarizuje rozdiel medzi nízkym pobrežím Marmarského mora a vysokými mysmi pri vstupe do Čierneho mora.

K mysu sa môžete dostať pešo z stanice Marmaray v Yeşilköyi. Na tomto mysu, ktorý je otvorený k Marmarskému moru, môže fúkať silný vietor; skoré ráno je pokojné a svetlo je ideálne na fotografovanie. Z tejto lokality sa vráťte na Marmaray a prejdite do Sirkeci.

Zdroj: Wikipédia; Wikipedia; Generálne riaditeľstvo pobrežnej bezpečnosti.

Pri prechádzke po pobrežnej ceste, ktorá sa tiahne od Sirkecí k Sarayburnu, uvidíte maják Ahırkapı, ktorý sa nachádza pri okraji Kennedyho ulice, pri úpätí murania Marmara. História tohto majáku je o približne sto rokov staršia ako história väčšiny ostatných majákov na tejto trase. Po tom, ako v roku 1755 loď zlyhala v nepriaznivom počasí v blízkosti Kumkapı, sultán III. Osman nariadil, aby sa na murive každý večer zapálil maják. Dnešná kamenná veža bola postavená v roku 1857 počas vlády sultána Abdülmecida po Krymskej vojne; podľa anglickej Wikipédie na jej výstavbe pracovali francúzski inžinieri.

Všimnite si tvaru veže. Cylindrické telo, ktoré sa vztyčuje na štvorcovom základe, má balkón, ktorý pripomína štít minaretu. Veža je 26 metrov vysoká, jej svetlo svieti vo výške 36 metrov nad morom a je viditeľné z vzdialenosti 16 námorných míľ. Jediný čierny pás, ktorý obklopuje bielu vežu, slúži ako denné značenie, ktoré uľahčuje identifikáciu majáku z mora.

Vzťah majáku k moru sa zmenil v roku 1958, keď bola postavená pobrežná cesta; veža už nestojí priamo na brehu. Podľa tureckej Wikipédie maják prevádzkovali ženy z rodiny Lik od roku 1907 do roku 1995; toto je jeden z menej známych príbehov o ľuďoch v histórii majákov v Istanbulu. Pôvodne sa o jeho údržbu staralo oddelenie Bostancı, dnes sa o ňu stará Kıyı Emniyeti.

Veža nie je prístupná pre verejnosť; maják je viditeľný z pobrežnej cesty a z miesta pred murivom. Voda pred vami je v záznamoch Kıyı Emniyeti označená ako oblasť Ahırkapı, kde je možné vidieť lode zakotvené v prístave. Z tejto miesta sa môžete vrátiť do Sirkecí a pokračovať do Üsküdar vlakom Marmaray.

Zdroj: Wikipédia; Wikipedia; Kıyı Emniyeti Genel Müdürlüğü.

Prejdite sa trajektom Marmaray do Üsküdar a potom sa prejdite k pobrežiu Salacak. Veža, ktorá sa nachádza približne 200 metrov od pobrežia Üsküdar, je najstaršou budovou na tejto trase, hoci nie je tak známa ako maják. Podľa zdrojov, prvú stavbu tu dal postaviť v roku 1110 byzantský cisár Alexios I., a to drevenú vežu obklopenú kamennými múrmi. Veža bola zničená v roku 1509 a neskôr znovu postavená. V roku 1721 zhorela a následne bola opäť postavená a používaná ako maják. V roku 1763 bola zosilnená novými, odolnejšími kamennými múrmi a jej súčasný vzhľad získala vďaka rekonštrukcii, ktorú nariadil v roku 1832 sultán Mahmud II. Turecká Wikipédia zdôrazňuje, že veža nikdy neprestala plniť svoju funkciu majáku, ktorý navigoval lode počas noci.

Posledná rozsiahla rekonštrukcia veže bola iniciovaná Ministerstvom kultúry a turistiky v roku 2021. Po viac ako dvoch rokoch prác bola veža v máji 2023 opätovne otvorená pre verejnosť ako historická pamiatka. Múry, ktoré boli oslabené usadzovaním soli, boli posilnené oceľovými lanami. Umiestnenie veže, na malom ostrovčeku v južnej časti Bosporu, neďaleko pobrežia, ju robí viditeľným orientačným bodom počas dňa a v noci slúži ako varovný signál.

K veži sa dostanete loďami, ktoré odchádzajú z pobrežia. Informácie o odchodových miestach, čase odchodov a návštev nájdete na oficiálnej stránke. Pri prehliadke veže sa pozrite z okien: na jednej strane je historická štvrť a Sarayburnu, na druhej strane pobrežie Üsküdar a vchod do Bosporu. Táto veža, spolu s Ahırkapı, označuje južný vstup do Bosporu, ktorý sa otvára do Marmarského mora.

Ak sa nechcete plaviť loďou, môžete si vežu pozrieť z pobrežia v Salacak. Odtiaľ sa môžete pomocou Marmaray presunúť do Feneryolu.

Zdroj: Oficiálna stránka veže; Wikipédia; Wikipedia.

Prvého dňa sa vyveďte pomocou vlaku Marmaray do Feneryolu a odtiaľ sa prejdite alebo krátkou autobusovou cestou do parku pri ústí Fenerbahçe. Tento mys kedysi niesol názov Kalamış. Historické dokumenty hovoria o tom, že poloha mysu často spôsobovala nehody lodiam; zaznamenáva sa, že v roku 1562 vydal sultán Sulejman I. nariadenie na zriadenie svetla na tomto mieste. Dnešná veža bola postavená v roku 1857.

Biela, valcovitá veža má dva balkóny a aj miestnosť so svetlom je biela. K veži priľahlá jednopodlažná strážna budova je stále prítomná; veža a strážna budova sú chránené ako kultúrna pamiatka. Svetlo prešlo od petroleja cez acetylén až po elektrinu, ako ostatné svetlá na tejto trase; dnes bliká dvakrát za 12 sekúnd a je viditeľné z vzdialenosti 15 námorných míľ. Každé svetlo má iný vzor blikania, a námorníci ho rozpoznávajú podľa tohto vzoru; ak čakáte v súmraku, môžete si spočítať rytmus svetla.

Park je prístupný pre verejnosť, ale do veže sa nevchádza. Svetlo je viditeľné zvnútra parku a z kamenistej pobrežnej oblasti, ktorá sa otvára do Marmarského mora. Všímajte si, ako sa veža spája so strážnou budovou a ako sú zaradené balkóny; hľadajte z pobrežia uhly, ktoré vám umožnia zachytiť vežu s morom v pozadí na fotografii.

Park Fenerbahçe je tiež spomínaný ako park na pobrežnej trase v Kadıköy; tu ho môžete vnímať ako súčasť reťazca svetiel na anatólskej strane, ktoré obklopujú Marmarské more. Strávte tu deň a počkajte, kým sa rozsvieti svetlo; druhý deň sa presuniete autom k ústiu Čierneho mora.

Zdroj: Wikipedia; Kıyı Emniyeti Genel Müdürlüğü.

Druhý deň začnite skoro a vyrazte autom. Rumeli maják sa nachádza v obci Sarıyer, na európskej strane, v mieste, kde sa Bospor ústi do Čierneho mora. Bol postavený počas krymskej vojny, aby umožnil francúzskym a britským vojnovým lodiam bezpečne vstupovať a opúšťať Čierne more. Podľa tureckej Wikipédie, Michel Paša, pôvodom Francúz, postavil vežu spolu s majákom na druhej strane, v Anatólii. Maják bol uvedený do prevádzky 15. mája 1856. Sto rokov trvajúca prevádzková koncesia pre Francúzov bola zrušená v roku 1933 a maják prešiel pod tureckú správu.

Veža, ktorá má 30 metrov, bola postavená v troch fázach a má dvojúrovňové, osemhranné telo. Svetlo svieti vo výške 58 metrov nad morom a jeho biele svetlo je viditeľné z vzdialenosti 18 námorných míľ. Žiarovka prešla od petroleja cez acetylén až po elektrinu; záložný zdroj je zabezpečený butánom.

Rumeli maják nie je súčasťou zoznamu majákov, ktoré otvorila pobrežná ochrana pre turistov; preto si naplánujte prehliadku okolia, nie interiéru veže. Maják je viditeľný z ulíc dediny a z pobrežia. Pozrite sa na druhú stranu: Anatólijský maják je vzdialený len 2 námorné míle priamo naprieč. Vzájomná poloha oboch majákov symbolizuje myšlienku, že obidva majáky spoločne ukazujú obidve strany ústia Bosporu pre lode prichádzajúce z Čierneho mora.

Aby ste sa autom dostali z tohto miesta k Anatólskej strane, musíte prejsť cez most Yavuz Sultan Selim. Pred odchodom si overte aktuálnu dopravnú situáciu.

Zdroj: Wikipédia; Wikipedia; Kıyı Emniyeti Genel Müdürlüğü.

Anadolu maják sa nachádza na severnom konci Bosporu, v mieste, kde sa stretáva s Čiernym morom, na ázijskom pobreží, na útese Yum Burnu (v niektorých zdrojoch nazývanom Yon alebo Hrom Burnu). Nachádza sa pri obci s rovnakým názvom, Beykoz. Prvý maják tu bol postavený v 30. rokoch 19. storočia. Dnešná veža bola spoločne s majákom Rumeli uvedená do prevádzky 15. mája 1856, počas krymskej vojny. Francúzsky podnikatelia stratili koncesiu na prevádzku v roku 1933; dnes je maják prevádzkovaný Generálnym riaditeľstvom pobrežnej bezpečnosti.

Biela valcovitá veža, spolu s balkónom a miestnosťou pre svetlo, má približne 20 metrov. Vzhľadom na to, že stojí na útese, svetlo je od hladiny mora vo výške približne 75 metrov. K veži je pripojená dvojposchodová budova pre strážcu. Zdroj svetla sa postupne menil, podobne ako pri iných majákoch, od petroleja cez acetylén až po elektrinu. Podľa tureckej Wikipédie je Anadolu maják jedným z mála majákov, ktoré si zachovali svoj pôvodný vzhľad.

Generálne riaditeľstvo pobrežnej bezpečnosti zaraďuje Anadolu maják medzi majáky, ktoré sú otvorené pre turistov. Pred návštevou si však overte aktuálne podmienky, pretože sa môžu meniť. Obec je malou rybárskou osadou; maják môžete pozorovať z svahu, pričom na jednej strane sa rozprestiera Čierne more a na druhej strane je viditeľný maják Rumeli. Ráno, keď sa dívate z rumelskej strany, vidíte teraz obrátený pohľad.

Na útese silno fúka vietor; buďte opatrní pri zostupe k pobrežiu a nenechávajte deti bez dozoru. Z tohto miesta môžete po cestách, ktoré idú paralelne s pobrežím Čierneho mora, pokračovať do Šile; táto časť trasy je najdlhšia.

Zdroj: Generálne riaditeľstvo pobrežnej bezpečnosti; Wikipédia; Wikipedia.

Maják Šile, ktorý je posledným majákom na tejto trase, sa nachádza približne kilometer severovýchodne od mesta, na útese Šile Burnu, vo výške 60 metrov nad morom. Bol postavený v roku 1859 za vlády sultána Abdülmecida a v roku 1860 bol uvedený do prevádzky. Podľa tureckej Wikipédie je tento objekt súčasťou organizácie "Fenerler İdaresi", ktorej pôvod siaha do Yeşilköye, čo znamená, že je súčasťou tohto systému.

Kamenná veža, ktorá má tvar osmerčlého hranola, je vysoká 19 metrov. Jej biela fasáda je ohraničená tenkými čiernymi horizontálnymi pruhmi a k veži je pripojená jednopodlažná strážna budova. Jej svetlo je viditeľné z vzdialenosti 20 námorných míľ. V prvých rokoch používala lampy napájané plynom, ale v roku 1968 prešla na elektrinu.

Maják Šile je na prvom mieste v zozname majákov, ktoré sú otvorené pre turistov, a podľa tureckej Wikipédie bol v súčasnosti premenený na múzeum. Je to miesto, kde máte najväčšiu šancu si pozrieť interiér medzi majákmi na tejto trase. Pred návštevou si overte aktuálne otváracie hodiny. Počas návštevy si všímajte osmerčlého pôdorysu veže, hrúbku kamenných stien a spôsob, akým sa dostanete do miestnosti s majákom.

Z okolia majáku sa otvára výhľad na pobrežie Šile a na Čierne more. Na útesoch je silný vietor a vlny, preto buďte opatrní pri zostupe k pobrežiu. Ak čakáte, kedy sa rozsvieti svetlo, majte na pamäti, že cesta späť bude v tme. Písateľ Radar vo svojich cestopisoch tiež opisuje pláže Šile a Ağva, ako aj samotné mesto. Ak máte čas, môžete tu stráviť noc a nasledujúci deň mesto preskúmať.

Zdroj: Kıyı Emniyeti Genel Müdürlüğü; Vikipedi; Wikipedia.