Kúpele na historickom polostrove pod kupolami Sinana.

Začnite svoju prehliadku v tejto dvojitej kúpeľni v úzkych uličkách Zeyreku, pretože je to jedno z mála miest, kde môžete navštíviť osmanskú kúpeľňu ako múzeum a zároveň sa v nej môžete okúpať. Kúpeľňu nechal postaviť Barbaros Hayreddin Paša, kapitán osmanskej flotily, a jej architektom bol Mimar Sinan. Podľa encyklopédie TDV bola výstavba pravdepodobne dokončená v rokoch 1540-1546, hoci niektoré zdroje uvádzajú skôr obdobie. Mužská a ženská časť sú symetricky usporiadané a každá z nich má šatňu, chladnú miestnosť a teplú miestnosť v tvare kríža. V teplej miestnosti sa nachádza osemhranná fontána obklopená štyrmi arkádami a štyrmi súkromnými priestormi.

Veľká časť dlaždíc, ktoré dávajú kúpeľni meno, sa dnes nachádza v iných mestách. Steny boli kedysi obložené modro-bielymi dlaždicami z Izniku až do určitej výšky. Dlaždice, ktoré boli odstránené z budovy po požiariach a zemetraseniach, boli v 19. storočí predávané a rozptýlené, pričom sa dostali do európskych kolekcií, ako napríklad do Victoria and Albert Museum v Londýne. Podľa článku z roku 1993 v encyklopédii TDV, v tom čase zostali dlaždice len v teplej miestnosti mužskej časti.

Počas trinásťročnej rekonštrukcii boli pri vykopávkach nájdené tisíce kúskov dlaždíc a tridsaťsedem rôznych vzorov; pod chladnými miestnosťami sa objavili cisterny z byzantskej éry. Budova bola spolu s múzeom otvorená v septembri 2023 a služby kúpeľne boli spustené v roku 2024. V susednom múzeu sa môžete pozrieť na príbehy dlaždíc a časti venované systému zásobovania vodou a vykurovania kúpeľne; exponáty vám pomôžu pochopiť, ako kedysi vyzerali prázdne steny, ktoré uvidíte počas zvyšku prehliadky. Ak uvažujete o tom, že sa tu okúpete, informujte sa vopred o usporiadaní a možnosti rezervácie pre mužskú a ženskú časť.

Zdroj: TDV Islamic Encyclopedia; Arkitera; Wikipedia.

Uličky vedúce od Zeyreku k Süleymanie vás dovedú k tomuto kúpeľu, ktorý sa nachádza na južnom konci komplexu. Práce na tomto komplexe, ktorý bol postavený na počesť sultána Sulejmana I., začali v roku 1550 a dokončili sa v októbri 1557; kúpeľ je súčasťou tohto rozsiahleho projektu, ktorý navrhol hlavný architekt Sinan. Kvôli obchodníkom, ktorí sa tu usadili, sa pôvodne nazýval "Kúpeľ obchodníkov" (Dökmeciler Hamamı). Ak zvážime medresy, charitívnu kuchyň a obchody, ktoré sú súčasťou komplexu, kúpeľ predstavoval jednu z každodenných potrieb tohto rozsiahleho projektu, ktorý vytvoril celé štvrť.

To, čo odlišuje túto budovu od ostatných kúpeľov, je skutočnosť, že ide o jeden kúpeľ; nemá oddelenú časť pre ženy. V encyklopédii TDV Islam Ansiklopedisi píše Semavi Eyice, že tento kúpeľ pravdepodobne nebol určený ako bežný trhový kúpeľ, ale skôr pre zamestnancov komplexu a študentov, ktorí v ňom bývali. Plán odráža experimenty Sinana. Nad štvorcovou chladnou miestnosťou, s rozmerom 11,5 metra, sa nachádza veľká kupola; za ňou nasleduje trojkomorová teplá miestnosť, a za ňou sa nachádza teplá miestnosť so štyrmi halami, ktoré sú oddelené mramorovými stĺpmi. V encyklopédii TDV Islam Ansiklopedisi sa tiež uvádza, že Sinan tu kombinoval klasický typ kúpeľa s architekturou kúpeľov a vytvoril tak vnútornú verziu s stĺpmi.

História tohto kúpeľa v nasledujúcich storočiach bola rôznorodá. V rokoch 1916-1917 bol zatvorený, v 30. rokoch 20. storočia bol premenený na dielňu, a neskôr ho majiteľ obnovil a opäť ho prevádzal ako kúpeľ. Podľa informácií z Wikipedie, od rekonštrukcie v roku 2001 je prevádzkovaný predovšetkým pre turistov. Vzhľadom na to, že pravidlá vstupu sa môžu líšiť od iných kúpeľov, ak plánujete sa tu umyť, pred návštevou si to overte. Ak sa tu nechcete umyť, môžete si z ulice pozrieť kupoly a olovnatú strechu, a potom sa vráťte smerom k Beyazitu z vrcholu Süleymanie.

Zdroj: TDV Islam Ansiklopedisi; Vikipedi.

Tento rozsiahly dvojposchodový kúpeľ, ktorý sa nachádza pri ulici Ordu Caddesi, je súčasťou komplexu II. Bayezida, ktorý obklopuje námestie Beyazıt. Dnes je to múzeum tureckej kúpeľnej kultúry II. Bayezida, ktoré patrí Istanbulskému univerzite. Presný dátum jeho výstavby nie je známy; podľa Islamskej encyklopédie TDV to bolo v rokoch 1500-1505, zatiaľ čo záznam ministerstva kultúry a turizmu uvádza roky 1507-1508. Príjem z kúpeľa bol venovaný nadácii Gülbahar Hatun, matky sultána Yavuz Sultana Selima.

Obidve časti sú vedľa seba a majú rovnaký pôdorys; vnútri sú štyri nádvoria a v rohoch sú súkromné miestnosti. Klenba v chladnej časti (soğukluk) má priemer približne 15 metrov, čo vám umožňuje odhadnúť, aké veľké mohli byť kúpele v čase trhov. Najzaujímavejším detailom tohto komplexu je jeho základ. Pri výstavbe boli použité reliéfne prvky z Theodosiovho fóra, ktoré stálo na tomto mieste v byzantskej dobe. Podľa TDV niektoré z týchto prvkov stále zostávajú v základe, zatiaľ čo ďalšie boli presunuté do Istanbulského archeologického múzea.

Po 30. rokoch 20. storočia bola chladná časť prenajatá ako sklad kože, vnútri boli časti premenené na kovársku dielňu a budova zostala dlhú dobu v zlom stave. Istanbulská univerzita prevzala kúpele v roku 2000; po rekonštrukcii bolo múzeum otvorené 27. mája 2015. Vnútri sú vystavené etnografické artefakty, ako sú uteráky, medené a mosadzné kúpeľné nádoby, ako aj byzantské a osmanské architektonické prvky nájdené pri vykopávkach. Toto je ideálne miesto, kde môžete bez toho, aby ste sa umyli, prejsť si postupne všetkými časťami kúpeľa; pri prechádzaní z chladnej časti do teplej časti môžete vidieť naživo termíny, ktoré ste sa naučili na začiatku. Podľa záznamu ministerstva je múzeum zatvorené počas víkendov, preto si pred návštevou overte aktuálne otváracie hodiny.

Zdroj: Islamská encyklopédia TDV; Turecké múzeá (Ministerstvo kultúry a turizmu); Wikipédia.

Po prechádzaní vnútornými priestormi krytej tržnice (Kapalıçarşı) a výstupe cez bránu Mahmutpaša, sa za niekoľko minút zídete do tohto kúpeľa. Podľa nápisu nad vchodom bol postavený v rokoch 1466-1467 ako súčasť komplexu (külliyesi) Mahmuda Pašu, viziera sultána Mehmeda II. a patrí medzi najstaršie zachované kúpele v meste. Niekoľko krokov odtiaľ sa nachádza aj Kürkçü Han, ktorý patrí k rovnakému komplexu.

Kúpeľ bol pôvodne dvojposchodový; ženská časť bola časom zbúraná a nahradená obchodnými priestormi. Zachovaná časť obsahuje tri veľké kupoly. Chladná miestnosť je prekrytá kupolou s priemerom približne 17 metrov, ktorá má okná a je podopretá mukarnasovými výklenkami, ktoré sa opierajú o steny. Podľa Wikipedie sa v chladnej miestnosti nachádza najstarší zachovaný príklad polkruhovitej klenby v Istanbulu. V horúcej miestnosti sú okolo stredovej plošiny usporiadané osemhranné výklenky, bočné predsiene a rohové priestory. Všímajte si aj mukarnasový výklenok v priestore vstupu a fasádu; tu môžete detailne vidieť jednoduchú, ale elegantnú výzdobu osmanských budov z 15. storočia.

Neskôr budova zmenila svoje využitie a ukazuje, ako sa kúpele v meste mohli prispôsobiť novým potrebám. V roku 1755 utrpela škody počas požiaru, v roku 1953 bola opravená a na určitú dobu opäť slúžila ako kúpeľ, neskôr bola premenená na sklad a v 90. rokoch 20. storočia na tržnicu. Dnes sa v nej nachádzajú obchody; môžete sa prechádzať pod kupolami a vnímať veľkosť priestoru. Sledujte strop, pretože kupoly a mukarnasy, ktoré zostali nad obchodmi, stále odrážajú pôvodnú identitu budovy. Ulica Mahmutpaša je počas týždňa veľmi preplnená; choďte pomaly a neblokujte prístup pred obchodmi.

Zdroj: TDV Islamic Encyclopedia (Mahmud Paša Külliyesi); Wikipédia.

Keď vystupujete z Mahmutpaša a prichádzate k Divanyolu smerom k Nuruosmaniye, stojíte pred týmto kúpeľom, ktorý sa nachádza pri základe Čemberlitašského stĺpa s porfýrovým telom. Kúpeľ nechal postaviť v roku 1584 Nurbanu Sultan, manželka sultána Selima II. a matka Murada III.; jeho príjmy boli určené pre komplex Atik Valide v Üskúdare. O jeho architektovi existujú rozdiely v názoroch. Kúpeľ je zvyčajne pripisovaný Mimar Sinanovi, ale v Islamskej encyklopédii TDV Semavi Eyice poznamenáva, že v zoznamoch Sinanových diel sa jeho meno nevyskytuje.

Najvýraznejšou časťou budovy je vykurovaná miestnosť. Tu je vytvorený dvanásťuholníkový pôdorys, okolo stredovej dosky je umiestnený kruh dvanástich stĺpov a v rohoch sú umiestnené kupolové oddelené miestnosti. Všimnite si geometrické mramorové ornamenty na podlahe a stenách. K veľkým kupolám, ktoré pokrývajú šatne, sa prechádza pomocou rohových výklenkov.

Súčasný vzhľad kúpeľa odráža mestské úpravy z 19. storočia. V roku 1868, počas rozšírenia Divanyolu, bola odňatá časť chladnej miestnosti. Ženská časť prestala byť kúpeľom a najprv sa v nej nachádzala reštaurácia, neskôr obchod s kobercami. Budova utrpela požiar v rokoch 1916-1917 a mužská časť bola zrekonštruovaná v rokoch 1972-1973. Schody pri vstupe boli pridané kvôli zmene úrovne cesty.

Kúpeľ dnes funguje a väčšina jeho zákazníkov sú zahraniční návštevníci. Ak sa tu chcete okúpať, najprv sa rozcvičte na stredovej doske, potom čakajte na "tellağı" (maséra) pre peeling a peny; po skončení si chvíľu posedíte v chladnej miestnosti, aby ste sa ochladili. Pri vstupe sa informujte, ktorá časť je určená pre ženy a ktorá pre mužov, a tiež aké sú otváracie hodiny. Ak sa nechcete kúpať, zastavte sa pri stĺpe, ktorý sa nachádza hneď vedľa kúpeľa, a pozrite sa, ako tento roh, kde sa dve budovy nachádzajú vedľa seba, zachytáva prechod mesta od byzantského fóra k osmanskému trhu.

Zdroj: Islamská encyklopédia TDV; oficiálna stránka Čemberlitašského kúpeľa; Wikipédia.

Ak chcete navštíviť toto kúpeľné zariadenie, prejdite zo Čemberlitaş po ceste Divanyolu smerom na východ a odbočte do oblasti Cağaloğlu. Táto budova bola dokončená v roku 1741, aby zabezpečila príjmy pre knižnicu, ktorú sultán I. Mahmud založil v Hagia Sofii. Ohľadom architekta existujú rôzne zdroje; encyklopédia TDV spomína architekta menom Hüsrev, no iné zdroje uvádzajú, že na projekte pracovali Süleyman Ağa a Abdullah Ağa.

Cağaloğlu je jedno z posledných veľkých trhovísk v Istanbulu. Po tom, čo sultán III. Mustafa v roku 1768 zakázal výstavbu nových kúpeľní v meste, už žiadna budova tohto rozsahu nevznikla. Preto je toto miesto vhodné na porovnanie s kúpeľňami, ktoré navrhol Sinan v 16. storočí. Pôvodný pôdorys je stále klasický: chladná miestnosť, teplá miestnosť a vnútorný priestor s štyrmi arkádami a štyrmi súkromnými miestnosťami. Zmeny sa týkajú skôr výzdoby. V detailoch môžete pozorovať barokový vplyv západného umenia z 18. storočia; encyklopédia TDV uvádza túto budovu ako jeden z príkladov zahraničného umieleckého vplyvu v tureckej architektúre. Porovnajte si štýl a zdobenie s vážnymi klasickými ornamentami, ktoré vidíte v oblastiach Zeyrek a Čemberlitaş, a sami uvidíte, ako sa v priebehu dvoch storočí menili umelecké preferencie.

Dve vstupy do kúpeľní sú oddelené. Vstup do časti pre mužov je z ulice a vedie cez schody, zatiaľ čo vstup do časti pre ženy sa nachádza v bočnej uličke. Toto je typický príklad starého osmanského zvyku, ktorý zakazoval, aby vstupy do mužskej a ženskej časti vedli do tej istej ulice. Kúpele sú dnes stále v prevádzke a väčšina zákazníkov sú turisti. Ak sa nechcete kúpať, môžete si pozrieť usporiadanie kúpeľov z vonkajšej strany a potom sa za pár minút prejsť k Hagia Sofii.

Zdroj: Encyklopédia TDV; oficiálna stránka kúpeľov Cağaloğlu; Wikipédia.

Poslednou zastávkou je táto rozsiahla budova s dlhou, olovnatou kupolou, ktorá sa tiahne po námestí medzi mešitou Ayasofya-i Kebir a mešitou Sultanahmet. Bola postavená architektom Sinanom v rokoch 1556-1557, aby zabezpečila príjmy pre nadáciu manželky sultána Sulejmana, Hürrem Sultan, a mala slúžiť veriacej obci mešity Ayasofya. Pod kúpeľňou sa nachádzajú pozostatky rímskych kúpeľov Zeuksippos, čo znamená, že tradícia umývania v tejto časti mesta má oveľa dlhšiu históriu.

Čím sa táto kúpeľňa odlišuje od iných v osmanskej architektúre, je usporiadanie jej dvoch častí. V tureckej architektúre kúpeľní sa prvýkrát časti pre mužov a ženy umiestnili na rovnakej osi, vedľa seba. V tejto budove, ktorá je dlhá približne 75 metrov, vchod do časti pre mužov smeruje na sever a vchod do časti pre ženy na západ. V časti pre mužov sa postupne nachádzajú chladné, teplé a horúce miestnosti, za ktorými nasledujú horúce, teplé a chladné miestnosti v časti pre ženy; teda dve horúce miestnosti stoja oproti sebe. V strede každej horúcej miestnosti sa nachádza osemhranná mramorová studňa. Všimnite si fasádu vchodu s arkádami pred časťou pre mužov; je to riešenie, ktoré sa v kúpeľniach tej doby veľmi často nevyskytovalo.

Kúpeľňa fungovala až do roku 1910, potom bola dlho zatvorená a v rôznych obdobiach slúžila ako sklad. Po rekonštrukcii v rokoch 1957-1958 sa stala štátnym obchodom s kobercami. Po rozsiahlej rekonštrukcii v rokoch 2008-2011 bola v máji 2011 opäť otvorená ako kúpeľňa. Je dobrý nápad ukončiť túto trasu umývaním sa v kúpeľni; rezervujte si miesto vopred a zistite si podrobnosti o jednotlivých častiach a službách priamo v prevádzke. Po odchode si sadnite na chvíľu na námestie za večerného svetla a ešte raz sa pozrite na túto rozsiahlu súpravu kupol medzi Ayasofyou a Sultanahmetom.

Zdroj: TDV Islamic Encyclopedia; Wikipedia.