Izmir: Cesta histórie a chutí.

Pred návštevou Efesu a Bergamy si vyhraďte hodinu na toto miesto; tu sú repliky sôch, ktoré uvidíte v týchto mestách. V múzeu nad parkom Bahri Baba sa nachádzajú sochy, keramika a sklenené výrobky z oblastí Bayraklı, Efes, Bergama a Teos. Medzi najobľúbenejšie exponáty patria sochy Poseidóna a Demetery, ako aj rímske bronzové predmety. Vstup je zahrnutý v Müzekart.

V srdci mesta, medzi budovami, sa nachádza rímske agoru; tu najlepšie pocítite vrstvenú históriu Izmiru. Najimpozantnejšie časti sú podzemné galérie baziliky s klenbami a západné priestory s korintskými stĺpmi. Od Kemeraltı je to len päť minút pešo, vyhraďte si hodinu; vstup je zahrnutý v Müzekart.

Ak chcete Izmir vidieť z jedného pohľadu, vyjdite na kopec Pagos. Z vrchov helenistických hradieb sa vám odhalí výhľad na záliv, Karşıyaka a prístav, ktoré sa vám rozprestierajú pod nohami. Čiastočne zachované hradby obklopujú záhrady s čajovňami. Štyridsaťpäť minút je dostatočné, ale ak tu zostanete a pozriete si západ slnka, nebudete chcieť odísť, pretože uvidíte, ako sa postupne rozsvietia svetlá mesta.

Barbaros je vidiecky útvar, ktorý patrí do okresu Urla. Do roku 2014 bol dedinou, no dnes je riadený ako obec. Nachádza sa západne od centra Urly, medzi kopcami smerujúcimi k polostrovu Çeşme. Vďaka svojim kamenným domom, záhradám a farebným slamenným panákmi umiestneným v uliciach sa v posledných desiatich rokoch stal jednou z najviac diskutovaných dedín v Izmire. V roku 2025 sa dostal na zoznam "Najlepších turistických dedín" organizácie Organizácie Spojených národov pre cestovný ruch, čo mu prinieslo uznanie aj mimo Turecka. História dediny je čiastočne zachytená v encyklopédii, kde sa nachádzajú niektoré administratívne záznamy. Pôvodne sa dedina volala Sıradam, no v osmanskom zozname dedín z roku 1928 sa uvádza pod názvom Barbaros a vtedy bola súčasťou okresu Barbaros, ktorý patril k okresu Çeşme. Sídlo okresu nebolo v Barbarose, ale v Uzunkuyu. V sčítaní obyvateľstva v roku 1940 mala dedina 507 obyvateľov. V sčítaní v roku 1955 bola obec pripojená k okresu Urla a počet obyvateľov bol zaznamenaný ako 504. Obecný starosta Barbaros Ersan v rozhovore pre agentúru DHA uviedol, že osídlenie má približne 700-ročnú históriu. Barbaros sa prvýkrát stretol s turizmom pomerne nedávno. Podľa slov starostu, po druhej polovici 1970. rokov začala jedna cestovná kancelária v dedine organizovať "turecké večery" a tak sa prvýkrát dostali do dediny zahraniční turisti. Každý týždeň jeden deň vystupovala folklórna skupina z Univerzity Dokuz Eylül a ženy z dediny predávali svoje ručné výrobky pri ceste. Starosta uviedol, že tento systém trval do roku 1998 a skončil s rozšírením systému "all inclusive" v hoteloch. Festival Oyuk, ktorý sa začal v roku 2016, oživil dedinu. "Oyuk" je názov, ktorý sa v tejto oblasti používa pre slamenné panáky umiestnené v záhradách, a cieľom festivalu, podľa starostu, bolo oživiť poľnohospodárstvo, propagovať dedinu, zabezpečiť príjem pre obyvateľov a zabrániť migrácii. V prvom roku boli s obyvateľmi dediny založené dielne a vyrobilo sa približne 400 "oyuk". Starosta uviedol, že vtedy mala dedina 416 obyvateľov, čo znamená, že bolo vyrobených toľko slamenných panákov, koľko bolo obyvateľov. Na prvom festivale sa zúčastnilo 6 000 ľudí. Každý si umiestnil "oyuk" pred svoj dom, okno alebo do ulice a tieto slamenné panáky sa stali symbolom dediny. Festival sa organizuje spoločnými sil Pri prechádzke dedinou je prvé, na čo by ste sa mali pozrieť, sú výklenky v uliciach a fasády kamenných domov. V mestskej časti sa nachádzajú dielne remesiel, ktoré väčšinou prevádzkujú ženy; majiteľka jednej dielne pre agentúru DHA uviedla, že aj také aktivity ako letné kino, ženský spevácky zbor a rytmická dielňa sa organizujú spoločnými silami. GoTürkiye píše, že dedina je známa svojimi miestnymi produktami a remeselnými výrobkami, a že na niektorých domoch je pri vstupe nápis "Çat Kapı", čo znamená, že v týchto domoch môžete ochutnať domáce jedlá pripravené z miestneho olivového oleja, zeleniny a bylín. Okolie pamätníka na námestí môže slúžiť ako východiskový bod pre prehliadku. Pre tých, ktorí nemajú radi davy, je najlepšie navštíviť dedinu v jar alebo na jeseň, mimo festivalových dní. Podľa majiteľky dielne, dedinu navštevuje najviac návštevníkov práve v týchto dvoch ročných obdobiach, zatiaľ čo počas festivalov sú ulice veľmi preplnené. Je to obytná oblasť, preto nevstupujte bez povolenia do dvorov domov a záhrad a pri fotografovaní dbajte na súkromie miestnych obyvateľov. Do dediny Barbaros sa dostanete krátkou cestou autom z centra Urla a, ako uvádza GoTürkiye, dedina sa nachádza v blízkosti Urla. Tí, ktorí cestujú verejnou dopravou z centra Izmiru, môžu najprv využiť autobusy spoločnosti ESHOT do Urla a odtiaľ presadnúť na miestne linky, ktoré idú do dediny; aktuálne linky si môžete overiť na stránke spoločnosti ESHOT. Kombinácia návštevy dediny Barbaros s návštevou prístavu Urla a antického mesta Klazomenai počas jedného dňa je skvelý spôsob, ako spoznať históriu a život na polostrove.

Jedno z dvanástich miest Iónskej únie; najzaujímavejšou časťou je obnovená prevádzka na spracovanie olivového oleja, ktorá pochádza zo 6. storočia pred naším letopočtom. Tu môžete vidieť kamenný lis a oddeľovacie nádrže a pochopiť, aká stará je výroba olivového oleja. Filozof Anaksimandros sa tiež narodil v tomto meste. Pešia vzdialenosť do Urla İskele je približne štyridsaťpäť minút.

Toto malé rybárske prístavisko sa nachádza štyri kilometre severne od centra Urla a je obľúbeným miestom, kam Izmirčania chodia na večeru. Cesta vedúca k ostrovu Karantína je lemovaná radmi reštaurácií s rybami a ponúka tradičné predjedá a jedlá z oblasti Egejského mora. Prejdite sa po prístave za západu slnka a potom si sadnite k stolu – nezmeškajte to.