Istanbul očami architektov Vedata a Kemaleddina.

Pamätník Leteckých Obetí, ktorý sa nachádza v parku Fatih v oblasti Saraçhanebaşı, je prvým bodom tejto trasy. Pamätník bol postavený na počesť Fethia, Sadika a Nuria Beyov, ktorí sú považovaní za prvých pilotov, ktorí zomreli v tureckej leteckej histórii. Títo piloti sa krátko pred Prvou svetovou vojnou vydali na let z Istanbulu do Káhiry, ktorý mal trvať približne 2 500 kilometrov. Počas letu však prišli o život a boli pochovaní v Damasku, pri hrobke Saladina v mešite Umajjovcov. Základný kameň pamätníka, ktorý navrhol architekt Vedat Tek, bol položený 2. apríla 1914 a jeho dokončenie sa uskutočnilo v roku 1916. Pamätník bol postavený oproti vtedajšej budove mestského úradu Fatih; táto budova sa od roku 2010 používa ako rektorát univerzity.

Prečítajte si nápis na pamätníku, pričom sa pomaly prejdite okolo neho. Stĺp, ktorý sa vzopiera mramorovému základu, je úmyselne zlomený; symbolizuje nedokončený let. Na vrchu stĺpa sa nachádza bronzová vavrínová vetva. Po oboch stranách základu sú zväčšené repliky medaily, ktorá by bola pilotom udelená, keby sa im podarilo doraziť do Káhiry. Na medaile je zobrazený lietadlo, veža Beyazıt a Istanbul. Výška pamätníka je približne 7,5 metra.

Tento malý bod je skvelým úvodom do ďalších zastávok dňa. Keď Vedat Tek tento pamätník navrhoval, už dokončil budovu Ministerstva pošty a telegrafu; jednoduchý, zlomený stĺp tohto pamätníka a rozsiahla fasáda, ktorú uvidíte v Sirkeci, pochádzajú od rovnakého architekta. Z pamätníka sa dostanete do Laleli, kde sa nachádza ďalšia zastávka, približne za desať minút pešej chôdze.

Zdroj: Wikipédia.

Tento rozsiahly komplex, ktorý sa nachádza v Laleli, na ulici Ordu Caddesi, vedľa mešity Laleli z 18. storočia, bol postavený ako prvý projekt bytových domov v rámci mestských hradieb. Po rozsiahrom požiari v roku 1918, ktorý zničil rozsiahlu oblasť vrátane štvrtí Cibali, Altımermer a Fatih, bol architektovi Kemaleddinu zverený projekt štyroch blokov bytového domu, ktorý mal poskytnúť strechu pre niektorých z tých, ktorí zostali bez domova. Komplex bol postavený na mieste, kde sa nachádzala budova Koska Medrese, ktorá patrila komplexu Laleli a ktorá bola čiastočne zničená zemetrasením v roku 1894 a následne vypálila v roku 1911. Stavba začala v roku 1919 prostredníctvom verejných príspevkov a bola dokončená v roku 1922. Pôvodný názov budovy boli "Byty pre postihnutých požiarom" (Harikzedegan).

Podľa anglickej verzie Wikipédie, tieto byty patria medzi prvé moderné budovy v Istanbulu, ktoré boli postavené z železobetónu. Štyri symetrické a rovnako veľké bloky tvoria celok spolu s vnútornými nádvoriami. Celkovo obsahovali 124 bytov, 25 obchodov, spoločnú práčovňu a odkladacie priestory na uhlie pre každý byt. Kvôli tomu, že dokončenie budovy pripadlo na koniec impéria, obete požiaru sa sem presťahovať nemohli. V prvých rokoch republiky bol komplex prevzatý organizáciou Türk Tayyare Cemiyeti (Turecká letecká spoločnosť) a začal sa nazývať "Byty Tayyare". Používali sa ako byty až do roku 1985, kedy boli prebudované na hotel.

Prejdite na druhú stranu cesty a pozrite sa na budovu z celkového pohľadu: Najlepšie sa tu dá vidieť, ako architekt Kemaleddin spájal klasický osmanský štýl zdobenia s novým materiálom, železobetónom, a s konceptom bytového domu. Vstup do hotela je možný len so súhlasom vedenia. Odtiaľ môžete ísť pešo na zastávku tramvaje Laleli-Üniversite a pokračovať do štvrti Sirkeci.

Zdroj: TDV İslam Ansiklopedisi; Vikipedi; Wikipedia.

Štvrtý Vakıf Han je najznámejší z budov, ktoré boli postavené v rámci programu zriaďovania budov na generovanie príjmov pre ministerstvo pre náboženské záležitosti. Podľa Islamskej encyklopédie TDV, Kemaleddin pripravil projekty mešít a škôl, ako aj plány pre tieto budovy, v rokoch 1910-1911. Päť budov v Istanbulu bolo postavených v rokoch 1911-1926. Táto budova bola postavená na mieste komplexu Hamidiye, ktorý patril sultánovi Abdulhamidovi I. Jej výstavba sa začala v 1910. rokoch, ale kvôli balkánskym vojnám a prvej svetovej vojne bola dokončená až v roku 1926. Počas okupácie francúzski vojaci využívali ešte nedokončenú budovu ako kasárne v rokoch 1920-1923.

Fasáda, ktorá sa nachádza na ulici Hamidiye, je dlhá približne 79 metrov a vysoká 27 metrov; na oboch koncoch sa nachádzajú rohové veže. Západná, južná a východná fasáda sú obložené prírodným kameňom a mramorom. Budova má oceľovú konštrukciu; v prízemí sa nachádza 24 obchodov a v štyroch poschodiach sa nachádza celkovo 148 kancelárií, pričom každé poschodie má 37 kancelárií. Dve hlavné schodiská sú od seba vzdialené 30 metrov, čo zodpovedalo bezpečnostným predpisom v tej dobe, a sú doplnené výťahmi. Takže fasáda má klasický osmanský štýl, zatiaľ čo interiér má moderné usporiadanie kancelárskej budovy.

Na konci 20. storočia sa v budove nachádzala aj Istanbulská burza cenných papierov. Budova bola v roku 2000 opustená a po rekonštrukcii je od roku 2006 využívaná ako hotel. Najlepší výhľad na fasádu je z chodníka; všímajte si rohových veží a kamenárskej práce medzi oknami, a potom prejdite o pár krokov k hlavnej pošte.

Zdroj: Islamská encyklopédia TDV; Kultúrny inventár; Wikipedia.

Veľká poštová budova je významný projekt z života Vedata Teka a jeden z prvých príkladov prvej národnej architektonickej školy. Vedat Bey bol v roku 1905 vymenovaný za architekta ministerstva poštových a telegrafických služieb; budova, ktorá slúžila ako sídlo tohto ministerstva, bola postavená v rokoch 1905 až 1909. Poštové služby boli od roku 1840 prevádzkované na nádvorí novej mešity, v roku 1890 boli presunuté do budovy Poštahane-i Amire v Eminönü a v roku 1909 do tejto budovy. Názov budovy sa v 30. rokoch 20. storočia zmenil z "Nová poštová budova" na "Veľká poštová budova". V rokoch 1927 až 1936 tu tiež vysielalo Istanbulské rádio.

Najprv sa pozrite z vonku. Štyrposchodová budova má vchod, ktorý je vyvýšený schodiskami; dva rohy prednej fasády sú vyvýšené a zakryté kupolou. Fasáda je vyrobená z tesaného kameňa a mramoru, a v dekoráciách dominuje osmanský štýl z 16. storočia. Na keramickej tabule nad vchodom je starým písmom napísané "Ministerstvo poštových a telegrafických služieb". Všimnite si dvojfarebnú kamennú výzdobu, keramické dlaždice s geometrickými vzormi, kufické písmo a štukové prvky; predpokladá sa, že tehly boli špeciálne navrhnuté Vedatom Tekom.

Vo vnútri vedie hlavný vchod do obdĺžnikového hlavného sálu, ktorý sa rozprestiera do troch poschodiach; strop tohto sálu je pokrytý sklami v oranžových a modrých farbách. V prízemí sa nachádza stále prevádzkovaná poštová pobočka a v časti budovy sa od roku 2000 nachádza PTT Istanbulské múzeum, ktoré sa zaoberá históriou komunikácií. Budova je zahrnutá v zozname kultúrneho dedičstva a je v procese rekonštrukcie; pred návštevou si overte, či je poštovňa a múzeum otvorené. Keďže ide o verejnú budovu, pred fotografovaním sa poraďte s pracovníkom.

Zdroj: Wikipédia; Kulturní inventář.

Táto malá mešita sa nachádza v Beyoğlu, v časti Tarlabaşı, v ulici Kamer Hatun, a pochádza z obdobia, keď Kemaleddin pôsobil ako hlavný architekt v organizácii Evkaf. Podľa encyklopédie TDV bol Kemaleddin po roku 1909 hlavným architektom organizácie Evkaf a zodpovedal za rekonštrukciu mnohých mešít a modlitební v rámci novo založenej divízie výstavby a opráv. Podľa Wikipedie bola táto mešita postavená v roku 1514 sultánom Yavuz Sultan Selim pre jeho adoptívnu matku Kamer Hatun, ale do 19. storočia už bola v dezolátnom stave. Nadácia ju nechala znovu postaviť Kemaleddinom; podľa TDV k tejto rekonštrukcii došlo v roku 1911. Zdroje, ktoré sa zaoberajú prvým národným architektonickým štýlom, uvádzajú mešitu Kamer Hatun ako jeden z jeho významných príkladov.

Mešita zaberá iba 223 metrov štvorcových z pozemku o rozlohe 565 metrov štvorcových, čo znamená, že okolo nej zostáva malý dvor. Jej steny sú murované, strecha je drevená a pokrytá olovom, a má jednu minaret, ktorý sa nachádza na ľavej strane od modlitebného priestoru (mihrab). Návšteva tejto mešity po návšteve veľkých mešít v Selatin alebo rozsiahlych fasád v Sirkeci ponúka dobré porovnanie: môžete si všímať, ako je rovnaký architektonický jazyk použitý v menšom meradle, v rámci miestnej mešity.

Mešita je otvorená pre verejnosť. Ak chcete navštíviť, odložte si návštevu na časy modlitieb, zujte si topánky, oblečte si oblečenie, ktoré zakrýva ramená a kolená, a ženy by si mali zakryť vlasy. Dostanete sa sem asi za desať minút pešou chôdzou z námestia Tünel po ulici Meşrutiyet. Z tejto lokality môžete vystúpiť na autobus, ktorý ide do Taksimu (posledná zastávka je Bebek) a pokračuje po pobrežnej ceste.

Zdroj: TDV Islamic Encyclopedia; Wikipedia.

Mešita sa nachádza na brehu Bosporu, v zátoke Bebek, priamo vedľa prístaviska Bebek. Oficiálny názov budovy je Hümayun-u Abad mešita a bola postavená v roku 1913 architektom Kemaleddinom z opracovaného kameňa. DTD Islamská encyklopédia uvádza mešitu v Bebek medzi dielmi Kemaleddina, pričom v rovnakom období navrhoval aj mešitu Kuloğlu v Bostanči a mešitu Amine Hatun v Bakırköyi. Mešita Mecidiye v Yeşilköyi bola dokončená už v roku 1909. Takže mešita v Bebek je jedným z mnohých projektov, ktoré architekt realizoval po celom Istanbulu. Wikipédia hodnotí budovu ako diel neoklasicistickej školy.

Plán mešity sleduje klasické usporiadanie v menšom meradle: kupola je umiestnená na osemhrannom základe a je podporená štyrmi polkupolami po stranách. Najlepšie sa dá pozorovať z prístaviska alebo pobrežia, keď sa trochu odídete a otočíte: postupný vzostup kupoly a polkupol je z tohto uhla najlepšie viditeľný. Porovnajte si túto malú mešitu na brehu Bosporu s oceľovými konštrukciami, ktoré ste videli ráno v Sirkeci: Kemaleddin použil rovnaký architektonický štýl v obchodnom centre aj v miestnej mešite.

Mešita je otvorená pre návštevy. Vyhnite sa návšteve počas modlitieb, najmä v piatok počas obeda. Odložte si topánky, oblečte si oblečenie, ktoré zakrýva ramená a kolená, ženy si zakryjte vlasy a vnútri buďte tiché. Po návšteve môžete prejsť po pobreží v Bebek a ukončiť deň výhľadom na Bospor; pobrežie v Bebek je súčasťou aj iných našich trás.

Zdroj: DTD Islamská encyklopédia; Wikipédia.