Ankara od Holzmeistra, Egliho, Tauta a Jansena.

Vstupte do areálu zo západného konca, z ulice Turgut Baştuğ. Ako uvádza Goetheho inštitút, celá štruktúra je usporiadaná okolo hlavnej pešej zóny. Táto zóna sa vzďaľuje monumentálnymi schodiskami, prechádza priestorom pod starou budovou rektorátu a otvára sa do oblasti s štyrmi budovami, každá so štyrmi poschodiami, usporiadanými symetricky po oboch stranách. Pôvodný plán areálu a niektoré z budov pochádzajú od nemeckého architekta menom Baurat Naht. Keďže Naht odišiel do svojej krajiny kvôli sporom ohľadom honoráru, celý projekt a jeho realizácia boli zverené Egliemu, ktorý dokončil prácu v roku 1933. V tom istom roku bola založená aj inštitúcia: Vysokoškolská škola poľnohospodárstva v Ankare, ktorá bola v roku 1933 premenovaná na Vysokoškolský inštitút poľnohospodárstva, ktorý sa inšpiroval nemeckými fakultami poľnohospodárstva a začal svoju činnosť s piatimi fakultami: poľnohospodárstvo, lesné hospodárstvo, veterinárstvo, prírodné vedy a poľnohospodárske umenie. V roku 1948 boli fakulty poľnohospodárstva a veterinárstva pripojené k Univerzite v Ankare; až do roku 1955 bola táto inštitúcia jedinou fakultou poľnohospodárstva v krajine.

Najlepšie dielo Egliho je stará budova rektorátu: dvojposchodová budova s obdĺžnikovým pôdorysom, bez akýchkoľvek ornamentov. Západnú fasádu pokrýva široký portikus v dvoch úrovniach, a symetrické schodiská po oboch stranách vás vyvedú na vyvýšenú podlahu. Fasáda je ukončená omietkou "edelputz"; v interiéri sa nachádza drevená podlaha, drevené obklady a drevené schodisko s troma ramenami. Konferenčná sála v severnej časti prízemia svedčí o dôležitosti, ktorú v tom období pripisovali vysokej škole. Budova patologického oddelenia je tiež príkladom starostlivého dizajnu areálu. Ide o otvorenú univerzitu, ako uvádza Kultúrny inventár, preto sa riaďte pokynmi pracovníka pri vstupe a počas prednášok sa pohybujte potichu.

Zdroj: Goetheho inštitút; Fakulta poľnohospodárstva Univerzity v Ankare; Kultúrny inventár.

Vyjdite z námestia Ulus a prejdite na juh, k začiatku ulice Atatürk Bulvarı, kde sa nachádza Opera. Päťposchodová budova z kameňa, nachádzajúca sa na čísle 13, je dielom Holzmeistra a bola navrhnutá pre nehnuteľnícku a sirotskú banku. Podľa zdrojov bol návrh vytvorený v rokoch 1933-34 a dokončený v rokoch 1934-35. Na fasáde nájdete neoklasicistickú štýlovú výzdobu, mramorové obloženie a vchod z ankaritého kameňa. Budova, ktorá dlho zostala prázdna, bola rekonštruovaná spoločnosťou PTT a v októbri 2013 bola otvorená ako múzeum poštových známok. V múzeu sú vystavené osmanské a republikánske poštové známky, tematické série, pohľadnice a artefakty z histórie komunikácie. Wikipédia uvádza, že v zbierke je 4 404 tureckých a 1 500 zahraničných poštových známok. Aktuálne informácie o otváracích hodinách a podmienkach návštevy nájdete na webovej stránke múzea spoločnosti PTT. Toto je jediná budova, v ktorej môžete vidieť interiér, schodisko a výšky poschodí od Holzmeistra; nezabudnite zdvihnúť hlavu a pozrieť sa nahor, keď sa budete pozerať na poštové známky.

Vyjdite z múzea a prejdite na ulicu İstiklal Caddesi. Budova Tureckej centrálnej banky na čísle 10 je tiež dielom Holzmeistra a bola postavená v rokoch 1931-33. Banka bola založená v roku 1930 zákonom, začala fungovať 3. októbra 1931 a jej administratívne centrum sa stále nachádza v tejto budove. Nie je možné vojsť dovnútra, iba sa na ňu môžete pozerať zvonku. Ako uvádza Inventár kultúrneho dedičstva: symetrické usporiadanie, odsadený trojsekciový vchod a široký štít, kamenné povrchy, pravidelné rady okien a nenápadná strecha s jemnou ohraničením. Je to jedna z budov, ktoré sú súčasťou súboru, ktorý bol v roku 2025 zaradený do zoznamu predbežných kandidátov UNESCO. Keď sa vráтите na námestie, pozrite sa aj na budovu Sümerbank, ktorá sa nachádza oproti vám. Často sa pripisuje Holzmeistrovi, ale v rokoch 1937-38 ju navrhol nemecký architekt Martin Elsaesser, bola otvorená 29. októbra 1938 a dnes ju využíva Univerzita sociálnych vied v Ankare.

Zdroj: PTT; Archiv; Inventár kultúrneho dedičstva; História TCMB; Wikipédia.

Od Národného múzea prejdite po ulici Atatürk Bulvarı smerom na juh. Po prechádzaní okolo Opery sa na bulvári nachádza dlhá budova s rovným strechou, ktorá dnes slúži ako Profesionálna a technická stredná škola Zübeyde Hanım. Je to budova, ktorú navrhol Egli v rokoch 1930-34 a pôvodne slúžila ako dievčenská akadémia Ismet Paşa: v strede sa nachádza štyrposchodová hlavná budova s horizontálnymi líniami, po stranách vertikálne bloky s oknami, v rohoch objemy s miestnosťami pridané v roku 1934 a v balkónoch zaoblené rohy, ktoré pripomínajú Mendelsohna. Inštitút Goethe ju považuje za jeden z najstarších a najkonzistentnejších príkladov medzinárodného štýlu v Ankare; vzhľadom na to, že je to škola, je viditeľná z vonkajšej strany. Odtiaľ sa otočte na ulicu Sezenler Caddesi a dôjdite k strednej škole, ktorú navrhol Taut.

Stredná škola Atatürk v Ankare bola založená v roku 1886 ako gymnázium, v roku 1938 získala svoje súčasné meno; do tejto budovy, ktorú navrhli Bruno Taut a Franz Hillinger v roku 1937, sa presťahovala 10. októbra 1940. Taut prišiel do Turecka v roku 1936 a viedol architektonické oddelenie Ministerstva školstva; v rovnakých rokoch navrhol Fakulty jazykov a dejín-geografie a túto školu, a krátko po navrhnutí katafalku Atatürka, v decembri 1938 zomrel v Istanbulu. Vzhľad budovy je dobre viditeľný z ulice Sezenler Caddesi: pri vstupe do bloku A sa nachádza vyvýšená podlaha obložená ankaritovým kameňom, nad ktorou sa nachádzajú dva rady stĺpov s bohatými výzdobami, na južnom konci sa nachádza bohatá výzdoba s desiatimi stĺpmi, ktorá pokrýva vstup do bloku C, medzi nimi sa nachádzajú nižšie arkády. Taut sa vyhýbal symetrii; do východozápadných krídel umiestnil učebne, do kratších krídel konferenčné sály, jedálne a športové haly. Materiálom je hrubý kameň, ktorý sa používa až po podlahu, nad ním je omietka, strechy sú pokryté škridlami. Stará budova pre riaditeľa, ktorá sa nachádza v juhozápadnom rohu, dnes slúži ako školské múzeum. Budova je stále v prevádzke ako stredná škola; nevstupujte do areálu, sledujte fasádu z chodníka.

Zdroj: Inštitút Goethe; Leyla Alpagut (DergiPark, Mimarlık 351); Ministerstvo školstva; Wikipédia.

Doplavte sa do Cebeci vlakom Ankaray a potom sa 10 minút prejdite na sever od Dikimevi, až dorazíte k Kultúrnemu centru Mamak. Táto budova je jednou z prvých prác Egliho v Ankare: Škola hudobných učiteľov (Musiki Muallim Mektebi). Škola bola založená 1. septembra 1924 s cieľom vzdelávať učiteľov hudby pre stredné školy a pôvodne sídlila v tehlových budovách v Cebeci; nová budova, ktorú Egli postavil v rokoch 1927-29, poskytla prvej hudobnej škole v krajine trvalé zázemie. Ak sa na usporiadanie pozriete zhora, pripomína prevrátené klavíra; učebne, sály, jedáleň, spálne a pracovne boli všetky umiestnené v jednej budove. V polovine 30. rokov sa škola premenila na akadémiu a neskôr na Štátny konzervatórium v Ankare a v roku 1938 sa rozšírila o nové priestory. Keď sa konzervatórium v roku 1985 presťahovalo do novej budovy, táto budova sa stala administratívnou budovou obecného úradu Mamak; od roku 2005 bola zrekonštruovaná a premenená na kultúrne centrum.

Dnes v nej nájdete divadlo, výstavné sály a koncertné sály, knižnicu, obecné konzervatórium a kurzy; takže je to jediná budova školy, v ktorej môžete voľne chodiť po chodbách. Jej jednoduché tvary a bez okrášlení odrážajú raný racionalizmus Egliho; v tom čase, koncom 20. rokov, bolo navrhnúť takúto budovu v Ankare jedným z prvých prejavov odklonu od jazyka klenieb a oblúkov, ktorý charakterizoval prvú národnú architektúru, ako uvádza Goethe-Institut. V zozname Egliho prác v Ankare je táto budova uvedená ako Štátne konzervatórium a obdobie výstavby je 1927-29. Ak sa v sále odohráva nejaká udalosť, vstúpte do nej; rozvrh nájdete na stránke obecného úradu. Ak prídete počas dňa, všímajte si zvukov nástrojov v chodbách, pretože táto budova stále učí hudbu.

Zdroj: Goethe-Institut; Obecný úrad Mamak; Ekonomim; Wikipédia.

Vráťte sa späť na stanicu Ankaray a prejdite po Atatürkovom bulvári smerom na juh, k budovám ministerstiev. Táto budova, s fasádou z béžového travertínu dlhou 248 metrov, je posledným a najväčším dielom Holzmeistra v Ankare. Parlament v roku 1937 vyhlásil medzinárodnú súťaž na návrh novej budovy; prišlo štrnásť návrhov a výsledky boli vyhlásené 28. januára 1938. Prvé miesto bolo rozdelené medzi Holzmeistra, Francúza Alberta Laprada a Maďara Aloisa Mezaru, a na realizáciu bol vybraný návrh Holzmeistra. Základné práce boli zahájené na jeseň roku 1939, ale Druhá svetová vojna a finančné problémy prácu na dlhé roky zastavili; v roku 1957 sa v budove, ktorá bola ešte nedokončená, konala konferencia Bagdadskej zmluvy. Keď sa Holzmeister v roku 1948 vrátil do Rakúska, stavbu riadil jeho študent a asistent Ziya Payzın. Budova bola dokončená v roku 1960 a slávnostne otvorená 6. januára 1961; od vyhlásenia súťaže do otvorenia uplynuli dvadsaťtri rokov.

Túto päťposchodovú budovu z železobetónu zdobí vonkajšia fasáda z travertínu a vnútorné priestory sú vyzdobené tridsať rôznymi druhmi miestnych mramorov. Hlavný vchod vedie cez päť bronzových dverí do slávnostnej haly. Sála pléna bola v roku 1995 premenená na amfiteáter. Monumentálny štýl, ktorý Holzmeister používal od roku 1927 v štvrti Devlet Mahallesi, teda symetria, obklad kameňom a zvýšený vchod, tu dosahuje svoje najväčšie rozmery. Budovu môžete vidieť zvonku; pre zobrazenie celej fasády prejdite na druhú stranu Atatürkovho bulváru. Ak chcete vidieť interiér, parlament každý prvý sobotu v mesiaci organizuje "Deň pre verejnosť": nie je potrebné rezervovať, stačí sa prihlásiť pri vstupe cez bránu Dikmen s platným preukazom a získať vstupnú kartu; počas zasadaní pléna, rozpočtových rokovaní a štátnych sviatkov nie sú k dispozícii sprievodcovia. Pre informácie o čase a dátumoch navštívte stránku "Deň pre verejnosť" na stránke tbmm.gov.tr.

Zdroj: Stránka "Deň pre verejnosť" na stránke TBMM; SALT; Goethe-Institut; Wikipédia.

Vystúpte z električky Ankaray na zastávke Bahçelievler. Keď Jansen vyhral súťaž v roku 1928, bolo od neho požadované, aby naplánoval Ankaru pre populáciu 300-tisíc obyvateľov; Nový mesto sa stalo centrom ministerstiev, Kale zostal ako zelená oáza, Atatürkova aleja bola navrhnutá ako hlavná tepna a plán bol schválený 23. júla 1932. Bahçelievler predstavuje najkonkrétnejší príklad bývania podľa tohto plánu. V roku 1934-35 založili vysokopostavení úradníci bytové družstvo, ktoré bolo prvým v Turecku; na návrh Jansena bola vybraná oblasť Abdi Paşa Çiftliği, ktorá sa nachádzala na západe mesta, mimo pôvodných plánovaných hraníc. Jansen navrhol nielen usporiadanie, ale aj typy domov: približne 350 domov, jeden až dva poschodia, s záhradou vpredu aj vzadu, obklopených troma radmi akácií, s zelenými pásmi, v strede škola, trhovisko, klub a knižnica. V pôvodnom pláne boli jednoposchodové, dvojposchodové a radové domy vyvážene rozmiestnené; členovia si priali samostatné domy so záhradou, takže miestni architekti plán prispôsobili. Základná škola bola postavená v roku 1945.

Dnes je 7. ulica, teda Ašgabatská ulica, hlavnou ulicou tejto záhradnej mestskej časti. Ako uvádza Goethe-Institut, domy so záhradami postupne zanikli a boli nahradené výškovými budovami; z domov, ktoré navrhol Jansen, sa zachovalo len niekoľko. Pri prechádzke po ulici si všímajte šírky pozemkov, rady stromov v bočných uličkách a záhradné múry, ktoré zostali v rohoch; v štruktúre ulíc stále môžete nájsť stopy pôvodného plánu. Princíp, ktorý Jansen presadzoval a ktorý uvádza MİMDAP, "Ankara nikdy nemôže byť priemyselným mestom," tu získava svoj význam: obytné zóny pre robotníkov boli oddelené a jednoduchšie naplánované, zatiaľ čo obytné zóny pre úradníkov mali záhrady. Ukončite túto trasu na chodníku tejto záhradnej mestskej časti.

Zdroj: Goethe-Institut (Jansen, Bahçelievler, Plánovanie sídliska); MİMDAP; Wikipédia (Plán Jansena).