Od Gülhane po Cağaloğlu: Knihy, vily a uličky.

Z Sirkeci stanice saďte na pobrežnú cestu, odbočte na ulicu Kennedy a otočte sa tak, aby ste mali výhľad na polostrov Sarayburnu. Hneď vedľa cesty, po pravej strane, sa nachádza kamenná štruktúra, ktorá je súčasťou obvodového múru Topkapiho paláca. Táto štruktúra, známa ako Sepetçiler Kasrı, dnes slúži ako hlavné sídlo organizácie Yeşilay. Preto ju môžete iba obzerať zvonku; nesnažte sa vstúpiť, pretože jej fasáda už sama o sebe rozpráva príbeh. Napriek tomu je toto miesto najlepším východiskom pre vašu trasu, pretože je to jediná zachovaná časť pobrežnej časti paláca.

Kasrı nechal postaviť sultán Ibrahim v roku 1643, počas obdobia architekta Kasım Aga, na mieste byzantských hradieb, ktoré smerovali k ústiu Zlatého rohu. V sedemnáastom storočí sa pozdĺž obvodových múrov, ktoré obklopovali vonkajšie záhrady paláca, nachádzalo niekoľko ďalších pavilónov; táto je jediná, ktorá sa zachovala. Jej názov pochádza od remeselníkov, ktorí v okolí pracovali a údajne prispievali na náklady na jej výstavbu. Iná legenda hovorí, že názov pochádza od slova "sepetçi" (košíkar), ktoré sa používalo pre vysoké pavilóny v Edirnskom paláci. Obe príbehy sa spomínajú v historických záznamoch.

Najprv sa na kasrí pozrite z diaľky, potom sa k nej priblížte: pozrite si oblúky a klenby v spodnom poschodí, ktoré nesú horné poschodie. Pavilón je teda postavený na mieste, kde kedysi stála lodivna, ktorá bola súčasťou obvodového múru. V lodivni boli uložené kráľovské lode; sultán odtiaľ sledoval námorné prehliadky a predpokladá sa, že obyvatelia harému sledovali ceremoniály z okien v hornom poschodí. Oblúkové otvory v spodnom poschodí patrili tejto lodivni. Plán horného poschodia pozostáva z kubického priestoru s kupolou a troch výčukov, ktoré z neho vychádzajú; vedľa vstupu sa nachádza obdĺžniková miestnosť. Všimnite si okná: v spodnom rade sú obdĺžnikové mramorové rámy, v hornom rade sú špicaté oblúky; tento rozdiel je viditeľný už z diaľky. Podľa informácií, ktoré zverejnila organizácia Yeşilay, červený mramor pochádza z regiónov Darıca a Rusçuk, dlaždice sú z İzniku, kovové prvky sú zo Samakov a Selániku. Najlepšie fotografie tejto budovy sa dajú urobiť ráno, keď ju osvetľuje slnko vychádzajúce z východu; do záberu sa potom dostane strecha železničnej stanice Sirkeci a plavby vchádzajúce do Zlatého rohu Na samom konci Sarayburnu sa stretávajú mora Marmara, Bospor a Zlatý roh; zastavte sa na chvíľu a presvedčte sa, prečo bolo toto miesto po celé storočia vyberané ako miesto pre palác. Podľa portálu Kultúra je pamätník Atatürk z roku 1926, ktorý sa nachádza na konci polostrova, prvým pamätníkom Atatürk v Turecku. Odtiaľto sú to len pár krokov k vstupu do parku Gülhane, ktorý sa nachádza pri mori; nasledujúca zastávka začína pri tomto vstupe. Zdroj: TDV Islamská encyklopédia, Sepetçiler Kasrı; Yeşilay; Kultúrny portál.

Vstupujeme do parku Gülhane tentokrát nie hlavnou bránou, ale z morského vchodu pri Sarayburnu; táto vstupná cesta vedie parkom v opačnom smere, ako ho vidí väčšina návštevníkov, teda odspodu nahor. Hneď za vstupom sa nachádza jediný mramorový stĺp, ktorý stojí medzi stromami – Stĺp Gotov. Kvôli svojej polohe pri ceste ho ľahko prehliadnete, ak idete príliš rýchlo. Stĺp pochádza z rímskej doby, z tretieho alebo štvrtého storočia, a je vyrobený z jediného bloku mramoru z ostrova Prokonnesos (dnes Marmara). Jeho hlavica je v korintskom štýle, zdobená akantovými listami; nápis na jeho podstavci oslavuje víťazstvo nad Gótskym národom. Wikipédia tento monument označuje ako najstaršiu stavbu, ktorá sa zachovala od rímskej doby bez výraznejších zmien; stále však prebieha diskusia o tom, ktorému cisárovi pripomína víťazstvo. Zastavte sa na chvíľu pri podstavci stĺpa a pokúste sa nájsť nápis; písmená sú opotrebované, ale pri rannom svetle ich môžete rozoznať. Odtiaľ pokračujte hore, po ceste, ktorá vedie k hlavnej bráne, a prejdite pod korunami stromov, ktoré tvoria jadro parku; podľa anglickej Wikipédie niektoré z týchto stromov pochádzajú z 19. storočia. Park má rozlohu približne 9,7 hektárov; v období Osmanskej ríše slúžil ako vonkajšia záhrada Topkapiho paláca a bol prístupný len pre vybraných. V záhrade, ktorá sa rozprestierala pred palácom a smerovala k Marmarskému moru, sa nachádzalo námestie, kde sa konali jazdy, a nad ním sa nachádzala budova Gülhane Kasrı; 3. novembra 1839 sledoval sultán Abdülmecid z tejto budovy prečítanie Gülhane Hatt-ı Hümayunu, ktorý inicioval reformy známe ako Tanzimat. Budova Gülhane Kasrı bola v roku 1865 zničená sultánom Abdülazizom; dnes tu už žiadne pozostatky nenájdete, ale názov parku pochádza práve z tejto budovy, teda z "ružovej záhrady" paláca. Záhrada bola v roku 1912 sprístupnená verejnosti za vlády Cemil Paša a premenovaná na park; v roku 1926 tu bol postavený prvý Atatürk monument. Podľa stránky guvernéra, Atatürk 24. novembra 1928 prvýkrát predstavil novú abecedu verejnosti práve v tomto parku. Počas stúpania, po vašej pravej strane, sa nachádza dlhá a nízka budova, ktorá tvorí západný okraj parku; v súčasnosti tu sídli Islamské múzeum histórie vedy a techniky, ktoré bolo otvorené v roku 2008. Na tej istej strane sa Pred odchodom z brány sa otočte a pozrite sa dole, smerom k Sarayburnu; z tohto miesta najlepšie pochopíte sklon parku a to, ako je palác umiestnený vo výške nad mestom. Ďalšia zastávka je len pár krokov odtiaľ, v pavilóne na rohu. Zdroj: TDV Islamská encyklopédia, Gülhane Kasrı; Istanbulská provincia; Wikipédia, Gotický stĺp.

Do Alay Köşkü sa nachádza vnútri parku a vchod je priamo vedľa hlavnej brány. Nevchádzajte sa von, vchod do pavilónu je na strane parku, nie na strane hradby. Po rampe sa dostanete najskôr do rozsiahlej miestnosti, odtiaľ do verandy a potom do hlavnej miestnosti pavilónu, kruhovej miestnosti. Dnes je to Literárne múzeum a knižnica Ahmet Hamdi Tanpınar, ktorú otvorilo ministerstvo kultúry a cestovného ruchu 12. novembra 2011. Vstup je voľný, ako do verejnej knižnice, ale očakáva sa ticho. Pôvodný pavilón bol drevená stavba postavená koncom šestnásteho storočia; dnešná mramorová budova bola postavená za vlády II. Mahmuda, v roku 1819, podľa údajov ministerstva. Výskumníci, ktorí študovali text na budove, uvádzajú v Encyklopédii islamu, že stavba bola dokončená medzi rokmi 1810 a 1819 a že štýl pripomína prácu rodiny Balyan, konkrétne Krikora Amira Balyana. Budova stojí na rohovom veži hradby, ktorú nechal postaviť Fatih, aby odelil palác od mesta, a má fasádu v ampirskom štýle, obloženú mramorom, ktorá smeruje k ulici Alemdar. Kruhová miestnosť má sedem zakrivených okien; rám každého okna je z čierneho mramoru a nad nimi sú verše z básne, ktorú Keçecizade İzzet Molla napísal pre pavilón. Postavte sa pred okná a pozrite sa na ulicu: priamo oproti vám je brána Bab-ı Ali a pod vami sú koľaje električky. Sultáni sledovali z týchto okien procesie obchodníkov, odchody armády do kampane a mestské slávnosti; ako uvádza Encyklopédia islamu, pavilón bol jediným miestom, kde palác priamo susedil s mestom. Stránka ministerstva uvádza, že podľa Evliya Çelebiho IV. Murad sledoval z tohto pavilónu procesiu štyridsiatich bielych slonov pred odchodom do kampane v Bagdade. Po reformách (Tanzimat) sa trasa slávností presunula do Dolmabahçe a pavilón stratil svoju funkciu; v roku 1855 sa v ňom nachádzala telegrafná stanica, v roku 1926 bol pre daný na používanie Združeniu krásnych umení (Atatürkovým rozhodnutím) a v roku 1938 bol pripojený k Topkapı. V nasledujúcich rokoch tu sídlili aj Eminönü Kultúrny dom a komisia pre ochranu historických pamiatok; predtým, ako sa tu otvorila knižnica, tu bola vystavená zbierka ľudového umenia z Topkapı. Dnes v sálach sú vystavené viac ako sto položiek a dokumentov od tridsaťštyroch autorov; osobné veci Tanpınara a Yahya V tejto časti sú uložené zdroje o živote autora, jeho publikáciách, osobných spisoch a článkoch z časopisu Varlık; ak máte so sebou knihu od Tanpinar, toto je ideálne miesto na čítanie. Pri fotografovaní nerušte ostatných čitateľov a nepoužívajte blesk pri vystavovaných exponátoch. Kniháreň je zatvorená v nedeľu; pred návštevou si overte jej otváracie hodiny na oficiálnej stránke. Počas tejto zastávky strávite dvadsať minút pri prehliadke výstavy, zvyšok času môžete venovať čítaniu a pozorovaním výhľadom z okna. Po odchode z knihy vás rampa privedie späť do parku, odkiaľ sa môžete vydať hlavnou bránou na ulicu Alemdar. Otočte sa doľava, smerom k Sultanahmetu; o pár krokov narazíte na úzku ulicu Soğukçeşme Sokağı, ktorá vedie popri hradbách, a práve tam začína nasledujúca zastávka. Zdroj: Ministerstvo kultúry a turistiky, Alay Köşkü; TDV Islamská encyklopédia, Alay Köşkü; Okresné úrady Fatih; Mestská správa Istanbul.

Po vystúpení z hlavnej brány Gülhane, neprechádzajte ulicou Alemdar, ale odbočte doľava. Ulica, ktorá sa nachádza hneď za bránou a odbočuje doľava, je dláždená a nazýva sa Soğukçeşme. Vedie pozdĺž hradieb až za Hagia Sofiu. Fontána, ktorá ulici dala meno, sa nachádza na konci, pri Gülhane, takže svoju prechádzku začnete pri nej. Podľa Вікіпедії bola fontána postavená v období vlády Selima III., okolo roku 1800. Samotná ulica je staršia: predpokladá sa, že vznikla v 18. storočí, a záznamy z roku 1784 dokazujú, že sa tu nachádzali domy. Počas stúpania po ulici, po vašej ľavej strane sa nachádza hradbový múr postavený Fatihom, a k nemu prilieha dvanásť drevených domov, dvoch až troch poschodí, s balkónmi a mrežami. Tieto domy boli osmanské domy s štyrmi až desiatimi izbami, pochádzajúce z 19. a 20. storočia; v 80. rokoch boli v dezolátnom stave. Vďaka úsiliu Čelika Gülersoya, prezidenta Tureckej automobilovej asociácie, bola ulica v rokoch 1985 a 1986 kompletne zrekonštruovaná a uzavretá pre dopravu; dnešný vzhľad je výsledkom tohto projektu. Podľa anglickej Wikipédie bola rekonštrukcia realizovaná pomocou betónu, pričom fasády boli obložené drevom. Webová stránka Istanbulskej knižnice potvrdzuje, že najväčší dom bol postavený z betónu a obložený drevom. Všimnite si, že proporcie balkónov, mriežky okien a farby boli vytvorené na základe fotografií starej ulice, ale použitý materiál je nový. Väčšina domov slúži ako ubytovacie zariadenie; nie je možné vojsť dnu, ulica je určená na prehliadku z vonku. Sledujte fasády, nie tabule; počet poschodí a usporiadanie balkónov sa v každom dome mierne líši, a práve táto odlišnosť vytvára rytmus ulice. V spodnej časti ulice, priamo pri hradbách, sa nachádza cisterná z byzantskej éry; podľa Wikipédie má rozmery približne 16 metrov na 11 metrov a výšku 12 metrov, a obsahuje šesť mramorových stĺpov. Cisterná bola v rokoch 1985 až 1987 zrekonštruovaná a odovzdaná do správy súkromnej spoločnosti; ak je dvere otvorené, môžete cez prah vidieť stĺpy. Najväčší dom na ulici, trojposchodová budova s rozlohou 775 metrov štvorcových, je Istanbulská knižnica, do ktorej Čelik Gülersoy daroval zbierku kníh Na hornom konci ulice sa vpravo nachádza zadná stena Hagia Sofie, a ďalej sa otvára námestie, kde sa nachádza brána Bab-ı Hümayun paláca Topkapı a fontána sultána Ahmeda III. Venujte polovicu času pomalému výstupu do kopca, zvyšok knižnici a cisternám; na ulici nie sú lavičky, takže si oddýchnite na námestí na jej hornom konci. Odtiaľ prejdite pred Hagia Sofie na námestie Sultanahmet a pokračujte západným smerom po ulici Divanyolu, pričom sledujte trať električky. Stanica, ktorá je cieľom, je múzeum tlače a nachádza sa asi 10 minút chôdze od Čemberlitaš, na pravej strane ulice. Zdroj: Wikipédia, ulica Soğukçeşme; Nadácia Çelik Gülersoy, Istanbulská knižnica; Wikipédia, ulica Soğukçeşme.

Pri prechádzke po ulici Divanyolu, ešte predtým, ako dorazíte k Čemberlitaš, sa na pravej strane nachádza neoklasicistická kamenná budova so štyrmi poschodiami a symetrickou fasádou. Ide o Turecké združenie novinárov a jeho tlačové múzeum. Budovu v roku 1865 postavil minister školstva Safvet Paša; jej prvými užívateľmi boli ministerstvo školstva a Istanbulská univerzita, teda ministerstvo a univerzita Osmanskej ríše. Podľa Wikipedie sa tu 1. júla 1875 konala druhá umelecká výstava v Turecku a vystavené boli aj diela Šeker Ahmet Paša. V období vlády II. Abdülhamida bola budova odovzdaná cenzúrnej komisii; je to malá ironia, že miesto, kde sa kontrolovala tlač, je dnes tlačové múzeum. V roku 1908 prešla budova do vlastníctva Istanbulského obecného úradu a až do roku 1983 tu sídlili rôzne oddelenia obecného úradu. V tom roku sa obecný úrad a združenie novinárov dohodli na premenení budovy na múzeum; po rekonštrukcii, ktorá trvala od roku 1984 do roku 1988, bolo múzeum otvorené 9. mája 1988. Wikipédia uvádza, že toto je prvé tlačové múzeum v Turecku a štvrté na svete. Najprv sa pozrite na fasádu: usporiadanie okien, horizontálne línie a kamenné prvky dokonale odrážajú vnímanie verejných budov v 19. storočí v Istanbulu. Ak je múzeum zatvorené, prehliadka tu končí a môžete si budovu iba pozrieť zvonku; združenie uvádza, že je otvorené počas týždňových popoludní a vstup je bezplatný, ale pred návštevou si overte aktuálne informácie na stránke združenia. Ak je otvorené, vnútri vás čakajú štyri galérie a prehliadka začína v galérii histórie tlače. Prvou časťou galérie je presná replika tlačiarne, ktorú založil Ibrahim Müteferrika v roku 1729; toto je jediné miesto, kde môžete vidieť prvý krok osmanskej tlače v trojrozmernej podobe. V tom istom poschodí sú vystavené noviny Vekayi-i Mısriye z roku 1828, dokumenty z obdobia Druhej ústavy a prvé roky republiky. Oddelenie s tlačovými a lisovacími strojmi zaberie najviac času: tu nájdete kamenný lis z roku 1870, typografický stroj z roku 1892, ofsetový stroj vyrobený v Lipzi, kliše a stroje používané agentúrou Anadolu. Písacie stroje, telexy a telefotografické zariadenia ukazujú krok za krokom, ako sa správy dostali do novín; neopomente si prečítať popisy pri strojoch. V sekcii s osobnými predmetmi sú osobné veci novinárov ako Abdi İpekçi, Sed Po vystúpení z múzea, o niečo ďalej, na západe, sa v strede ulice nachádza Čemberlitaş, teda Konstantinova stĺpa. Bolo by vhodné ukončiť prehliadku priamo pod touto pamiatkou, ktorá je jednou z najstarších v meste. Pre návrat môžete využiť električku T1, ktorá má zastávku Čemberlitaş priamo vedľa stĺpa. Za niekoľko zastávok sa dostanete do Sirkeci alebo Kabataš. Zdroj: Turecká asociácia novinárov, Múzeum tlače; Kultúrny portál; Wikipédia, Múzeum tlače Tureckej asociácie novinárov.