Dva dni od Ankary do krajiny Hetitov.

V oblasti Ulus, pod Ankaraským hradom, sa nachádzajú dve osmanské budovy: Mahmut Paşa Bedesteni (krytý trh) a Kurşunlu Han (karavanseraj). Múzeum bolo v roku 1921 založené v jednej z veží hradu, v Akkale, pod názvom Eti Múzeum, na základe požiadavky Atatürka o vytvorení múzea pre artefakty civilizácie Hettitov. Kolekcia bola neskôr presunutá do Bedesteni v rámci rekonštrukcie, ktorá začala v roku 1938. Stredná časť Bedesteni bola pre verejnosť otvorená v roku 1943 a práce na jej dokončení boli ukončené v roku 1968. V roku 1997 bolo múzeum ocenené ako "Múzeum roka" v Európe, čím sa stalo prvým tureckým múzeom, ktoré toto ocenenie získalo.

Pri návšteve sa zamerajte na prehliadku expozície venovanej civilizácii Hettitov. Začnite chronologicky, od paleolitu, a postupne sa dostaňte k časti venovanej Hettitom: slnečné disky a bronzové štandardy s motívmi jeleňov a hadov z kráľovských hrobiek v Alacahöyük; reliéfy z brány Sfinks v Alacahöyük, zobrazujúce kráľa a kráľovnú pri oltári, akrobatov, ktorí pílujú meče a stúpajú po schodoch, hudobníkov a scény lovu; originál bojovníka z brány kráľa v Hattuşa; list egyptskej kráľovnej adresovaný kráľovi Hettitov z Boğazköy. Zajtra uvidíte všetky tieto artefakty, alebo ich repliky, na svojom mieste, preto sa teraz zamerajte na detaily: precízne spracovanie štandard, smer pohybu postáv na reliéfoch, postoj bojovníka na bráne.

Praktické informácie: adresa je Gözcü Sokak č. 2, v blízkosti cesty vedúcej k hradu, dostupná pešo z Ulus. Múzeum je otvorené každý deň, k dispozícii je audioguid a platí vstupenka Müzekart. Niektoré časti múzea sú občas zatvorené pre rekonštrukčné práce; informácie nájdete na oficiálnej stránke. Odporúča sa vyhradiť si na návštevu dve hodiny, z toho aspoň pol hodiny venujte časti venovanej Hettitom; ak prídete krátko po otvorení, budete mať pred skupinovými prehliadkami. Potom naskočte do auta a vyrazte na cestu smerom k Haymane.

Zdroj: Müzeler Genel Müdürlüğü (muze.gov.tr); Wikipédia, Anadolu Medeniyetleri Müzesi; Hittite Monuments, Alacahöyük.

Ankara je vzdialená šesťdesiat kilometrov na severovýchod od tohto miesta, Haymana je vzdialená dvanásť kilometrov, a Dereköy dva kilometre na juhovýchod. Ide o skalnatý vrchol, ktorý sa vzopína šesťdesiat metrov nad úzkym údolím potoka Babayakup; v ľudových kruhoch je známy ako Gavur Kalesi. Na južnej strane vrcholu sú vytesané tri postavy do skaly: dve veľké mužské božstvá idúce doľava a oproti nim sediaca, menšia bohyňa s ostrým zakončením hlavy. Helmy božstiev s rohami, krátke sukne, topánky so zahnutými špičkami a meče na opaskách sú typické pre hititský štýl; jedno božstvo má bradu, druhé nie. Postava bohyne je dnes ťažko rozoznateľná; najlepšie ju vidíte, keď na ňu dopadá svetlo z boku.

Nad reliéfmi sa nachádza kyklopská hradba postavená z veľkých kameňov a za ňou je kamenná miestnosť, ktorej funkcia je stále predmetom diskusií; uvádzajú sa rôzne interpretácie, ako kráľovská hrobka, posvätné miesto alebo vyhlídková veža, ale žiadne písomné nálezy sa nenašli. Vrchol bol využívaný v období Hititov a Frýgov. V 60. rokoch 19. storočia ho videli cestovatelia, v roku 1930 ho na základe požiadavky Atatürka vykopala expedícia z Chicagského univerzity, a v rokoch 1993-1998 ho študovala univerzita Bilkent. Článok Aliho Özcana, ktorý sa v časopise Belleten v roku 2014 porovnáva reliéfy s hititskými textami, je súčasný zdroj informácií.

Praktické informácie: Vrchol sa nachádza na pravej strane cesty vedúcej z Haymany smerom na Dereköy, v oblasti Mandıra. V zdrojoch nie sú uvedené informácie o vstupnom ani o otváracích hodinách; výstup je krátky, ale skalnatý, preto sú potrebné pevnú obuv. Obec v roku 2021 oznámila projekt, ktorý zahŕňa asfaltovanie cesty, oplotenie, turistickú trasu a osvetlenie; informujte sa u obce, koľko z projektu už bolo dokončené. Nedotýkajte sa reliéfov a nevystupujte na ne. Po zostupe, ktorý trvá štyridsaťpäť minút, môžete pokračovať jazdou do Boğazkale; cesta je dlhá.

Zdroj: Belleten, Ali Özcan (2014); Hittite Monuments; Haymana Belediyesi; Vikipedi, Gavur Kalesi.

Hattuşa sa nachádza tesne nad údolím Boğazkale, 190 kilometrov od Ankary. Toto mesto, ktoré okolo roku 1650 pred naším letopočtom slúžilo ako hlavné mesto za vlády prvého Hattušiliho, zostalo centrom Hetitskej ríše až do roku okolo 1180 pred naším letopoččím, kedy zaniklo v dôsledku úpadku doby bronzovej; následne bolo vypálené a opustené. Charles Texier identifikoval ruiny v roku 1834, Hugo Winckler začal s výkopmi v roku 1906 a objavil archív s klinovým písmom; v roku 1931 prevzal túto prácu v mene Nemeckého archeologického inštitútu Kurt Bittel, a pokračovali Peter Neve, Jürgen Seeher a od roku 2006 Andreas Schachner. V archíve sa nachádza približne tridsaťtisíc tabliet; tablieta Kadešskej zmluvy bola tiež nájdená tu a dnes sa nachádza v Archeologických múzeách v Istanbulu. Mesto bolo v roku 1986 zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO, a archív v roku 2001 získal status Pamäte sveta.

Najlepšie je prehliadka areálu odspodu nahor: Najprv navštívte Veľkú svätyňu v Nižšom meste, a potom prejdite popri bránach, ktoré sa tiahnu na dĺžku viac ako šesť kilometrov. Leví strážcovia pri Bráne Levov sú stále na svojom mieste. Pri Bráne Zeme prejdite sedemdesiatmetrovým kamenným tunelom a vystúpte na rampu; hore je miesto, kde sa nachádzala Brána Sfing. Originálne sfinxy sú uložené v Múzeu Boğazköy. Kopie bojovníkov pri Kráľovskej bráne; originál ste videli včera v Ankare. Veľká pevnosť (Büyükkale) je kráľovský hrad a miesto, kde sa nachádza archív; v Nišantaš je vytesaný hieroglyfický nápis. V roku 2005 bola obnovená šesťdesiatpäťmetrová časť murov z bahna, a to pomocou pôvodnej techniky; len tu môžete v reálnej veľkosti vidieť, ako vyzerali hetitské múry.

Praktické informácie: Areál je dostatočne rozsiahly na to, aby sa dal prejsť autom; medzi bránami sa môžete voľne pohybovať. Prechod tunelom pri Bráne Zeme a výstup k Veľkej pevnosti si vyžadujú pevnú obuv. V areáli nie je žiadny tieň, preto si zoberte so sebou vodu. Vstupenky sú platné s kartou múzeí; otváracie hodiny nájdete na oficiálnej stránke. Odporúčame vyhradiť si tri hodiny, a potom sa presunúť o dva kilometre vzdialenému Yazılıkaya.

Zdroj: Nemecký archeologický inštitút (DAI); KVMGM, stránka UNESCO o Hattuše; Wikipédia, Hattuş

Hattuşa sa nachádza približne dva kilometre severovýchodne od mesta a predstavuje jeho posvätnú oblasť. Dve otvorené kamenné miestnosti sú vytesané do skaly; pred nimi sa nachádzajú len základy budov, ktoré kedysi slúžili ako vchody. Väčšina reliéfov bola vytvorená koncom 13. storočia pred naším letopočtom, v období vlády Tuthalije IV. a Šuppiluliumy II., hoci je známe, že táto oblasť bola využívaná oveľa skôr.

A-místnosť je veľká galéria: viac ako šesťdesiat božstiev kráča v procesii; na ľavej stene sú božstvá mužského rodu, na pravej božstvá ženského rodu. Dve procesie sa stretávajú pri zadnej stene: nad božstvom hôr stojí božstvo búrky Tešup a nad panterou božstvo slnka Hepat, za nimi ich syn Šarruma a dcéry. V tejto miestnosti sa nachádzajú aj dvanásť božstiev podsvetia a božstvá hôr. Do B-miestnosti sa vstupuje úzkou chodbou a miestnosť je osobnejšia: pri vstupe sú strážne postavy s hlavami zvierat a krídlami; vo vnútri sú v rade dvanásť božstiev podsvetia, božstvo meča a najznámejší reliéf, na ktorom Šarruma objíma Tuthaliju IV., pričom mu položí ruku na rameno. Predpokladá sa, že táto miestnosť je pamätná hrobka alebo miestnosť postavená synom na počesť Tuthalije. Celkový názor je, že táto oblasť bola využívaná počas osláv nového roka na jar; štúdia publikovaná v roku 2021 tvrdila, že reliéfy zobrazujú zem, nebo a podsvetie, teda celý vesmír.

Praktické tipy: šikmé svetlo zvýrazňuje reliéfy, v poludní sa postavy stávajú ploché; je lepšie prísť ráno alebo večer. Nedotýkajte sa skaly; aby ste videli rozdiel vo výške postáv, kľaknite si. Jedna hodina je dostatočná. Informácie o vstupenkách nájdete na oficiálnej stránke; odtiaľto je to len pár minút do múzea v centre Boğazkale.

Zdroj: Hittite Monuments, Yazılıkaya; Wikipédia, Yazılıkaya; Wikipedia, Yazılıkaya.

Múzeum sa nachádza v centre Boğazkale, v štvrti Çarşı Mahallesi, 82 kilometrov od mesta Çorum. Bolo otvorené 12. septembra 1966, v roku 2011 prešlo rozsiahlou rekonštrukciou a vtedy získalo svoj pôvodný vzhľad. Dve sfingy, ktoré boli nájdené v Yerkapı v roku 1907, boli počas požiaru, ktorý zničil mesto, rozbité; ich fragmenty boli v rokoch 1915-1917 odoslané do Berlína na opravu. Jedna sa v roku 1924 vrátila do Istanbulu, druhá zostala v Berlíne. Jednania o jej vrátení pokračovali až do roku 1938, kedy boli prerušené kvôli vojne a rozdeleniu Berlína. V roku 1974 sa jednania obnovili a v roku 1987 bola podaná žiadosť organizácii UNESCO. V roku 2011 sa obe krajiny dohodli; sfinga bola privezená z Berlína, jej dvojča z Istanbulu a obe sú od 26. novembra 2011 umiestnené vedľa seba. Sfingy sú vyrobené z vápenca, boli vytesané okolo roku 1300 pred naším letopočtom a majú tvar leva s krídlami a ľudskou hlavou.

Okrem sály so sfingami, múzeum chronologicky zobrazuje všetky vrstvy mesta, od doby kamennej až po byzantskú: brána s býčou hlavou, ktorá sa predpokladá, že symbolizuje boha búrok, tabuľky s klinovým písmom a hieroglyfické nápisy, modely Hattuşa a Veľkého chrámu, náhrobné kamene z rímskej a byzantskej doby. Modely umožňujú vidieť trasu, ktorou ste kráčali v Hattuşa z vtáčej perspektívy; preto je vhodné navštíviť múzeum krátko po prehliadke archeologickej lokality. Expozície sú doplnené informačnými panelmi a vizualizáciami.

Praktické informácie: Múzeum je otvorené každý deň, platí vstupenkou Müzekart; presný čas otváracích hodín nájdete na oficiálnej stránke. Je to malé múzeum, na návštevu stačí jedna hodina. V Boğazkale si dajte obed a vyrazte smerom k Alace; cesta k Alacahöyük odbočuje od cesty vedúcej k Čorumu.

Zdroj: Generálne riaditeľstvo múzeí (muze.gov.tr); Wikipédia, Múzeum Boğazköy; Wikipédia, Sfingy z Boğazköy.

Alacahöyük sa lokalita nachádza pätnásť kilometrov severozápadne od okresu Alaca, v dedine Alacahöyük; od mesta Çorum je vzdialená päťdesiat kilometrov. Táto mohyla predstavuje sedemtisíc rokov histórie: pätnásť vrstiev stavieb, od doby kamennej až po osmanskú éru. Dve veci ju preslávili. Po prvé, kráľovské hrobky z bronzovej doby, z tretieho tisícročia pred naším letopočtom: mŕtvi sú uložené s hlavou smerujúcou na západ, s pokrčenými kolenami; pri nich sú zlaté diadémy, spony, bronzové sošky a bronzové štandardy, ktorých účel je stále predmetom diskusií – symboly slnka, jeleňov a býkov. Hrobky sú zrekonštruované a prístupné pre návštevníkov; originály nálezov sú uložené v Ankare. Po druhé, južný vstup do hetitského mesta, Sfingina brána: medzi dvoma vežami sú dva štyrimetrové monolitické stĺpy, z ktorých spodné dva metre sú vytesané do tvaru sfing. Sfingy sú stále na svojom mieste. Reliéfy na oboch stranách brány zobrazujú kráľa a kráľovnú pri obetovaní, akrobatov, hudobníkov a lov; porovnajte ich s kopiami, ktoré vidíte v múzeu, a s originálmi. Dnes je všeobecne akceptovaný dátum okolo 13. storočia pred naším letopočtom.

História výskumov sa začala v období Republiky: Makridi Bey začal s výskummi v roku 1907; v roku 1935, na základe požiadania Atatürka, začala s výskummi Turecká historická spoločnosť, najprv Remzi Oğuz Arık a potom, v rokoch 1936-1970, Hamit Zübeyr Koşay. V rokoch 1997-2018 výskumy pokračovali na Univerzite v Ankare. V blízkosti mohyly, v obci Gölpınar, sa nachádza hetitská priehrada, ktorú dal postaviť kráľ Tuthaliya IV okolo roku 1240 pred naším letopočtom; v 2000. rokoch bola priehrada zrekonštruovaná a opäť naplnená vodou; v jej okolí bol nájdený bazaltový kameň s hieroglyfmi, ktorý niesol meno bohyne Hepat.

Praktické informácie: Múzeum, založené v roku 1940, bolo v roku 1982 presťahované do novej budovy a v roku 2011 zrekonštruované; je otvorené každý deň a platí vstupenka Müzekart. Vyhraďte si jeden a pol hodiny; najprv múzeum, potom brána a hrobky. Z tejto lokality je dlhá cesta do Ankary; vyrazte ešte predtým, ako sa začne súmrak.

Zdroj: Generálne riaditeľ