Hayat

Hayat, po tom, ako bola zabitá spolu so svojím nenarodeným dieťaťom, sa ocitá v Araf, mieste, ktoré si ľudstvo predstavuje, a stretáva sa tam s Pandorou, Medúzou a Lamiou. Tieto tri ženy, kedysi potrestané, prekliate a premenené na príšery, počas tisícročí prijali jazyk príbehov, ktoré sa o nich rozprávali, a stali sa, či už vedome alebo nevedome, nositeľkami toho istého systému. Pred ich výrokmi sa Hayat premení na obrazy žien z rôznych epoch a životných štýlov a konfrontuje sa s protichodnými očakávaniami, ktoré sú ženám kladené. Napokon si však uvedomuje, že skutočná sila nespočíva v mužoch, ale v starobylom systéme moci, ktorý pretrváva v nás všetkých, od mýtov až po náboženstvá, od rodiny až po každodenný jazyk. A vysvetľuje, ako sa tento mechanizmus útlaku udomácňuje v ľudskej duši. Hayat, ktorá akceptuje, že nemôže zmeniť svet, pripomína, že ženskosť predstavuje obrovskú príležitosť, aby sa ľudstvo naučilo nie vládnuť, ale tvoriť, nie vlastniť, ale vytvárať priestor pre iných. Nakoniec otočí svoju tvár od mýtických postáv smerom k divákom, pretože príbehy, ktoré udržujú Araf nažive, nezostanú len na scéne, ale vrátime sa s nimi domov, všetci spolu...

Koľko spôsobov existuje, akými môže žena žiť nesprávne? Ak mlčí, je nenápadná; ak hovorí, je arogantná; ak miluje, je zraniteľná; ak opustí, je nevďačná; ak vie, je namyslená; ak nevie, je nevzdelaná; ak túži, je bezcťná; ak sa vz dáva, je fanatická... Najprv sme písali ich príbehy. Potom sme im začali veriť. A nakoniec sme od žien očakávali, aby sa stali podobnými týmto príbehom. Teraz, na hranici medzi nebom a peklom, stoja štyri ženy proti sebe; jedna už bola zabitá, nikto si nepamätá, ako zomreli tri ďalšie. Život tentoraz nebude stačiť len počúvať príbehy. Pretože si uvedomuje, že peklo je vlastne tento svet, v ktorom sme nedokázali vytvoriť raj, ktorý sme mohli postaviť...