Podzemná cisterna.

Múzeum Yerebatan je jedným z najvýznamnejších kultúrnych pamiatok, kde môžeme sledovať stopy slávnej histórie Istanbulu. Táto rozsiahla podzemná cisterna, postavená východorímskym cisárom Justinianom I. (527-565), je známa medzi ľuďmi ako "Palác Yerebatan" vďaka nespočtu mramorových stĺpov, ktoré sa vynárajú z vody. Táto štruktúra, v latinčine nazývaná "Cisterna Basilica", sa nachádza na mieste, kde predtým stála Stoa Basilica, a preto je niekedy nazývaná aj "Bazilika Cisterna". Yerebatan, s kapacitou 80 000 ton vody, je najväčšia krytá cisterna v meste a vyniká väčším počtom opätovne použitých stavebných prvkov v porovnaní s inými krytými cisternami. Je to obrovská štruktúra s rozlohou približne 10 000 m², s dĺžkou 140 metrov a šírkou 70 metrov. Podľa písomných zdrojov, Yerebatan zabezpečovala vodu pre Veľký palác, kde sídlili cisári, a pre okolité budovy, čerpaním vody z vodných trás a dažďa, a tak po celé storočia uspokojovala potreby mesta. K Yerebatanu bola privádzaná voda aj z historickej vodnej trasy Hadriánskej trasy. Vnútri cisterny sa nachádza 336 stĺpov, každý vysoký 9 metrov. Tieto stĺpy sú rozmiestnené v pravidelných intervaloch 4,8 metra a vytvárajú 12 radov, každý s 28 stĺpmi. Väčšina stĺpov je vyrobená z rôznych druhov mramoru, niektoré sú jednodielne, zatiaľ čo iné sú zložené z dvoch častí. Hlavice stĺpov sa líšia. Niektoré odrážajú štýl "Korint", zatiaľ čo iné majú jednoduché, bez ornamentov. Väčšina stĺpov v cisterny má valcový tvar, s výnimkou niekoľkých, ktoré sú hranaté alebo rebrované. Steny cisterny, postavené z tehál a hrubé Petrus Gyllius, ktorý si všimol aj stĺpy stavby, zaznamenal celkovo 336 stĺpov a v svojich poznámkach uviedol, že na vrchole cisterny sa nachádza množstvo studní. Jeho vety: "Čerpajú vodu pomocou vedier; dokonca v cisterne používajú lopaty, osvetľujú ju lampami a lovia ryby. Z otvorov v studniach preniká do cisterny vzduch a svetlo, a ryby plávajú pod týmto svetlom," nám odovzdávajú informáciu, že obyvatelia tejto oblasti boli v danom období "oboznámení" s existenciou cisterny. Cisterna Yerebatan, ktorá bola prvýkrát zrekonštruovaná v období vlády sultána III. Ahmeda a druhýkrát v období vlády sultána II. Abdülhamida, bola v nasledujúcich rokoch opakovane opravovaná. V rokoch 1955-1960 boli 9 stĺpov, ktoré boli v ohrození rozsiahnutia trhlín, zakryté hrubou vrstvou betónu, aby sa zabránilo ich ďalšiemu poškodeniu. V rokoch 1985-1987, počas rozsiahlych rekonštrukčných a čistiacich prác, ktoré realizovala metropolitná samospráva Istanbulu, boli objavené bloky s reliéfmi hláv Medúzy, ktoré sú jedným z najvýznamnejších symbolov Yerebatan. Medusa, ktorá slúži ako základňa stĺpov, je na západnej strane otočená naruby, zatiaľ čo tá na východnej strane je vodorovná. Hlavy Medúzy, ktoré predstavujú jeden z najvýnimočnejších príkladov rímskeho sochárskeho umenia a vzbudzujú veľký záujem návštevníkov, sú tiež predmetom mnohých mýtov. Podľa jednej legendy je Medúza jednou z troch Gorgón, ženských monštier podsvetia v gréckej mytológii. Medúza, ktorá má hadí vlasy, má moc premeniť všetkých, ktorí sa na ňu pozrú, na kameň. Podľa inej legendy je Medúza krásna dievča, ktorá sa hrdí svojimi čiernymi očami, dlhými vlasmi a krásnym telom. Medúza miluje Perzeja, syna Zeusa. Athena tiež miluje Perzeja a závidí Medúze. Preto Athena premení vlasy Medúzy na hady. Odvtedy sa každý, kto sa na Medúzu pozrie, premení na kameň. Neskôr Perzeus odsekol Medúze hlavu a využil jej moc k porážke mnohých nepriateľov. Cisterna Yerebatan, ktorá bola v roku 1987 po rekonštrukcii sprístupnená verejnosti ako múzeum s vybudovaním prehliadkovej plošiny, sa stala dejiskom rôznych národných a medzinárodných podujatí. Toto mystické miesto, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou istanbulských turistických programov, navštívilo mnoho významných osobností, vrátane bývalého prezidenta USA Billa Medúza hlavy v cisternách: Väčšina stĺpov je valcovitá, s výnimkou niekoľkých, ktoré majú hranaté alebo rebrované tvary. Dva Medúzine hlavy, umiestnené pod dvoma stĺpmi v severozápadnom rohu cisterny a slúžiace ako podstavce, sú majstrovskými dielmi rímskej sochárskej tvorby. Nie je známe, z ktorých stavieb boli tieto Medúzine hlavy previezané a umiestnené tu. Výskumníci zvyčajne predpokladajú, že boli privezené počas výstavby cisterny a slúžili len ako podstavce pre stĺpy. Napriek tomu toto presvedčenie nedokázalo zabrániť vzniku legend o Medúziných hlavách. Podľa jednej legendy je Medúza jednou z troch Gorgón, ženských monštier podsvetia v gréckej mytológii. Medúza, ktorej hlava je obklopená hadmi, má moc premeniť všetkých, ktorí sa na ňu pozrú, na kameň. Podľa jednej teórie sa v tom období používali obrazy a sochy Gorgón na ochranu veľkých budov a dôležitých miest, a umiestnenie Medúzinej hlavy v cisterne je pravdepodobne dôsledkom tejto praxe. Iná legenda hovorí, že Medúza bola krásna dievča so čiernymi očami, dlhými vlasmi a krásnym telom. Medúza milovala Perzeja, syna Zeusa. Zároveň aj Athena milovala Perzeja a závidela Medúze. Preto Athena premenila vlasy Medúzy na hady. Odvtedy sa každý, kto sa na Medúzu pozrel, premenil na kameň. Neskôr Perzeus odrezal Medúze hlavu a využil jej moc na porážku mnohých nepriateľov. Na základe toho boli Medúzine hlavy vyrezávané na rukovätiach mečov a umiestňované obrátene na podstavcoch stĺpov (aby sa zabránilo premeneniu pozorovateľov na kameň). Podľa jednej legendy sa Medúza pozrela do zrkadla a premenila sa na kameň. Preto sochár, ktorý vytvoril túto sochu, zhotovil Medúzu v troch rôznych polohách, v závislosti od uhlov odrazu svetla.