Prejsť na hlavný obsah
Radar Türkiye
Objavujte podujatia v aplikácii
Otvoriť
Radar Türkiye

Letná vila z filmu Lale Devri, ktorá sa nachádza v Sadabade.

Kağıthane je dnes jednou z najľudnatejších obvodov Istanbulu; je plný staníc metra, obchodných centier a bytových budov, ktoré sa rozprestierajú do svahov.

Radar TürkiyeRadar Türkiye15 Ekim 202631
Zatiaľ bez hodnotenia

Prihlás sa, aby si mohol dávať Páči sa mi to a hodnotiť

Letná vila z filmu Lale Devri, ktorá sa nachádza v Sadabade.

Kağıthane je dnes jednou z najľudnatejších obvodov Istanbulu; je plný staníc metra, obchodných centier a bytových budov, ktoré sa tiahnu do svahov. Brehy potoka, ktorý sa vlieva do Zlatého rohu, boli pred tristo rokov najznámejšou letnou oblasťou mesta. Do tohto údolia, kde boli postavené paláce, pavilóny, mramorové kanály a vodopády, bolo dané meno Sadabad, čo znamená "šťastné a prosperujúce miesto". Tento článok rozpráva o tejto letnej rezidencii z obdobia Lale Devri (Éry tulipánov) z hľadiska kultúry a architektúry, a potom ukazuje, kde môžete dnes v Kağıthane nájsť jej stopy. Od lúky v Kağıthane k ére tulipánov.

Príbeh údolia sa začína dávno predtým, ako sa tu postavil palác. Podľa Islamskej encyklopédie TDV, v byzantskej dobe sa potok nazýval Barbysos; jeho súčasné meno pochádza z papierní, ktoré sa údajne nachádzali v tejto oblasti v období Osmanskej ríše. Od čias sultána Sulejmana I. sa lúky v Kağıthane stali obľúbeným miestom pre obyvateľov Istanbulu. Evliya Čelebi píše, že tu obchodníci s klenotmi a kožiari rozkladali stany, kde sa zabávali a zároveň konali stretnutia týkajúce sa svojich remesiel. Tu sa pásli kone patriace k palácu, a obyvatelia mesta sem v lete chodili do prírody. Prvé budovy v údolí pochádzajú z tejto doby. Barbakana, ktorú založil II. Bayezid a neskôr prestavoval Sulejman I., Imrahor Čeşmesi a Kasrı, postavené koncom 16. storočia, a kasrí, ktoré IV. Murad nechal postaviť pre Emirgune Yusufe Hana, sú prvými spomenutými stavbami. Ale premena, ktorá dala údolí jeho meno, nastala začiatkom 18. storočia, za vlády III. Ahmeda a jeho veľkého vezíra Nevşehirli Damad İbrahim Pašu. Po mierovej zmluve z Pasarofça v roku 1718 nastal v Istanbulu oblasť, kde sa rýchlo stavali paláce, pavilóny, záhrady a fontány. Historik Ahmed Refik v roku 1913 v novinách publikoval a o dva roky vydal knihu, v ktorej tomuto obdobiu dal názov "Éra tulipánov", a tento názov sa prijal. V lete roku 1722 sa prepracováva koryto potoka.

Podľa informácií z TDV, v roku 1717 sa na vidieckej párty, ktorú v Kağıthane usporiadal Damad İbrahim Paša, sultán zamiloval do tohto údolia. V roku 1722 sa prečistilo koryto potoka pred palácom, ktorý sa tu mal postaviť, a vytvoril sa rovný kanál s rovnými brehmi. Tento objekt, ktorý sa nazýval "Cedvel-i Sim", Ahmedov dekrét z 17. septembra 1722 nariadil, aby sa z hôr Yoros boli vykopané a prepravené loďami do Kağıthane 450 stromov – javorov, lipy, duby, vŕby a gaštanov. Časť záhrady bola potom pomenovaná Hüsrevabad. O pôvode architektonickej inšpirácie sa stále diskutuje. Najrozšírenejší názor je, že záhrada bola inšpirovaná palácmi a záhradami Versailles, Fontainebleau a Marly, ktoré v roku 1720 navštívil ako vyslanec Yirmisekiz Çelebi Mehmed Efendi. Architekt a akademik Sedad Hakkı Eldem však vo svojej štúdií z roku 1977 tvrdil, že štruktúry v Sadabade majú len minimálne podobnosti s francúzskou palácovou architektúrou. Iní výskumníci poukazujú na spojenie s palácom Čihil Sütun v Isfahane. Zhrnuté: Sadabad nebol len kópiou jedného zdroja, ale bol miestom, kde sa stretávala osmanská záhradná tradícia s novými nápadmi.

Sadabad sa rýchlo stal centrom sídiel a záhrad. Úradníkom boli na brehoch rieky pridelené pozemky, aby si tu mohli postaviť letné sídla. Podľa záznamov úradu v Kağıthane bolo v priebehu ôsmich rokov postavených 173 letných sídiel na dvoch svahoch, smerujúcich k Zlatému rohu. Záznamy TDV (Türk Dil Kurumu – Turecký jazykový inštitút), založené na spise Çelebizade Asım Efendiho, hovoria o približne 170 letných sídel a palácov medzi Sadabadom a Baruthane. Záznamy uvádzajú, že týmto stavbám boli dané názvy ako Kasr-ı Cenan, Kasr-ı Neşat, Çeşme-i Nur, Kovanlı Köprü a Beyaz Köprü. Zábava sa neobmedzovala len na steny paláca. V dňoch voľna sa do údolia prúdili davy ľudí; prichádzali v kočiach zdobených zlatom, v člnoch zdobených kvetmi zo Zlatého rohu, a každý si našiel svoje miesto na vychádzke. Túto vychádzku sa nazývala "Sadabadská vychádzka". TDV uvádza, že preteky plávania na Zlatom rohu vznikli v tejto dobe ako tradícia. Cez deň sa konali preteky v cirit (tradičná horská jazda), behy a zápasy, večer sa konali rozhovory o svätciach a tulipánoch, hudobné vystúpenia, a občas tu boli ubytovaní zahraniční vyslanci. Podľa Wikipedie zábava začínala sviatkom Hıdrellez a pokračovala až do rána počas nočných osláv pri svietení mesiaca.

Od roku 1730

Toto obdobie prosperity sa skončilo povstaním Patrona Halil, ktoré začalo 25. septembra 1730. Povstal Tri paláce, jedna mestská radnica

Dnes, keď sa hovorí "palác Sadabad", myslí sa tým v skutočnosti tri budovy, ktoré boli postupne postavené na rovnakom mieste. Prvá z nich je palác z obdobia Lale (Tulip) z roku 1722. II. Mahmud v roku 1809 dal zrekonštruovať starý palác a postavil nový. Podľa Tureckého historického slovníka (TDV) bol architektom tohto druhého paláca Krikor Amira Balyan; výstavba podľa záznamov okresnej správy Kağıthane trvala až do roku 1816. Podľa článku TDV o Kağıthane, v roku 1814, počas novruzového sviatku, tu niekoľko dní pobýval s harémom a v nasledujúcich rokoch sa v údolí organizovali hostiny a ceremoniály. Po nástupe Abdula Aziza na trón, v rokoch 1862-1863, dal zrekonštruovať palác II. Mahmuda a namiesto neho dal postaviť dvojposchodový palác Çağlayan v západnom štýle, ktorý navrhli Sarkis a Agop Balyan. Ten istý vládca, po návrate z Egypta v roku 1863, usporiadal hostinu pre vojakov a zahraničných štátnych funkcionárov v Kağıthane a v roku 1867 otvoril záhrady paláca pre verejnosť. II. Abdülhamid v roku 1893 dal postaviť monumentálny fontánu v údolí a neďaleko streleckého ihriska, kde sa testovali pušky z Nemecka, bol postavený malý palác. Dvadsiate storočie sa k tomuto miestu nezhovie. Po prvej svetovej vojne, historické budovy, ktoré zostali bez údržby, postupne zmizli. Podľa záznamov okresnej správy, vila pri potoku, Čadır Köşkü, bola v roku 1940 zničená pádom starého orechu, tretí palác bol v roku 1943 zbúraný a na jeho mieste bola v roku 1952 postavená vojenská škola. Táto budova sa od roku 1998 používa ako administratívna budova mestskej radnice Kağıthane. Palác pri streleckom ihrisku bol v roku 1956 zbúraný, aby tu vznikla plynová stanica; dnes sa tu nachádza autobusová garáž. Počas 50. rokoch, v dôsledku masívnej migrácii, sa údolie premenilo na hustú obytnú zónu a priemyselná znečisťujúca látka predstavovala pre potok dlhé roky problém. Sadabad v poézii

Budovy zmizli, ale Sadabad žil ďalej v literatúre. Podľa TDV, prvou prácou, ktorá spomína Kağıthane, je Hevesname od Tacizade Cafer Çelebi z konca 15. storočia; Nefi prirovnáva údolie k raju vďaka jeho rušnému životu a kráse. Najviac sa o Úsek brehu potoka, ktorý bol v 90. rokoch očistený a upravený, je dnes park s trávnikom a pešou cestou; lôžko, kde sa nachádzala fontána Cedvel-i Sim, sa tiež nachádza v tejto oblasti. Najjednoduchší spôsob, ako pochopiť pôvodný rozsah údolia, je začať prechádzku v okolí obecného úradu a postupovať pozdĺž potoka smerom k Zlatému rohu. Keď sa pozriete na svahy, zistíte, že miesta, kde kedysi stáli kasínové budovy, teraz zaberajú bytové domy. Podľa úradu okrsku Kağıthane, mešita Sadabad, ktorá nesie rovnaký názov, pochádza z obdobia Lale Devri a bola zničená a znovu postavená spolu s palácom, preto sa tiež nazýva mešita Aziziye; táto štruktúra je jedným z najvýraznejších zvyškov pôvodného Sadabadu, ktorý je dnes v údolí. Na mieste, kde kedysi stála vila İmrahor, sa dnes nachádza bytový komplex.

Praktické informácie:
Do Kağıthane sa dostanete vlakom pomocou linky M7; stanica Kağıthane sa nachádza v rámci okresu. Kvôli občasnému premávke s intervalmi si aktuálny stav premávky overte na stránke Metro İstanbul. Podľa Wikipedie je úsek potoka, ktorý bol upravený a premenovaný na Cedvel-i Sim, dlhý približne jeden kilometer a predstavuje rovinatú prechádzku. Navštíviť údolie začiatkom mája, keďže podľa zdrojov je jar najlepšou ročnou obrobou, a byť si vedomý, že zábava začína sviatkom Hıdrellez a koná sa v tieni kvitnúcich stromov, zvýši význam tejto návštevy. Pred návštevou si prečítajte články o Sadabad a Kağıthane v encyklopédii TDV, aby ste si ľahšie predstavili, kde sa v súčasných uliciach nachádzali staré budovy. Aktuálne informácie o podmienkach návštevy vonkajšieho areálu v okolí obecného úradu získate na stránke Kağıthane Belediyesi.

Zdroje:

Komentáre

0/1000

Napíš prvý komentár