Prejsť na hlavný obsah
Radar Türkiye
Objavujte podujatia v aplikácii
Otvoriť
Radar Türkiye

Pozorovanie pobrežia pri Bosporu z mora.

Každý, kto prechádza cez Bospor v trajekte, sa v určitom momente zastaví a položí si rovnakú otázku.

Radar TürkiyeRadar Türkiye24 Eylül 202631
Zatiaľ bez hodnotenia

Prihlás sa, aby si mohol dávať Páči sa mi to a hodnotiť

Pozorovanie pobrežia pri Bosporu z mora.

Každý, kto cestuje po Bosporu trajektom, sa v jednej chvíli zastaví a položí si rovnakú otázku. Kto vlastní tieto drevené domy, ktoré sú postavené tak blízko vody, takmer v dosahu vĺn? Kedy a prečo boli postavené? Vily sú neoddeliteľnou súčasťou Bosporu, ale väčšina z nich je dnes obytnými domami, takže ich interiér nie je možné vidieť. Tento text má za cieľ naučiť vás, ako "čítať" vilu z vonkajšej strany. Vysvetlíme vám, akú funkciu má každá časť vily, odkiaľ pochádzajú jej farby, ktoré sú najstaršie príklady a ako ich môžete vidieť dnes, či už z trajektu, z pobrežia alebo z múzea.

Čo znamená slovo "vila"?

Slovo pochádza z gréckeho slova "yalos", ktoré znamená pobrežie a breh. V starších textoch sa pre tieto stavby používal aj výraz "sahilhane", ktorý vznikol spojením arabského slova "sahil" (breh) a perzského slova "hane" (dom). Ak bola stavba veľmi veľká, nazývala sa "sahilsaray" (pobrežný palác). Architekt a spisovateľ Sinan Genim zdôrazňuje, že vily v dnešnom zmysle sú typom stavieb, ktoré sú typické pre oblasť Bosporu, hoci podobné stavby sa nachádzajú aj pri riekach Meriç, Porsuk a Yeşilırmak, alebo v oblasti İzmir. Podľa článku o vilách v Encyklopédii Tureckej republiky (TDV) sa na brehoch Zlatého rohu a Bosporu nachádzajú vily postavené od 16. storočia do polovice 18. storočia, a vily na Bosporu dosiahli svoju skutočnú podobu v 18. storočí. Paláce ako Yalı Köşkü pri Topkapı Sarayı sú považované za predchodcov tohto typu stavieb; Genim označuje Yalı Köşkü, postavený v roku 1592, ako prvú monumentálnu stavbu, v ktorej sa spomína slovo "vila". S obdobím Lale Devri, teda za vlády sultána Ahmeda III. (1703-1730), sa pobrežie Bosporu začalo plniť letnými domami štátnych úradníkov, bohatých obchodníkov a rodín spojených s palácom. Slovo "vila" sa dlho používalo synonymicky s "palác" a "dom", a väčšinou označovalo domy, do ktorých sa rodiny v lete presťahovali. Článok v TDV uvádza, že tento presťahovanie bolo sprevádzané obradmi a bolo to rituál, ktorý sa každoročne opakoval. Dnes, podľa zoznamu na tureckej Wikipédii, sa na oboch brehoch Bosporu zachovalo približne 360 víl.

Anatómia vily

Aby ste pochopili vilu, predstavte si ju ako dom s dvoma tvárami. Strana smerujúca k moru je otvorená a živá, s výčnik Vily sú zvyčajne postavené priamo pri mori a pozostávajú z hlavnej časti, ktorá sa nachádza nad prízemím a presahuje smerom k moru. Tieto výstupky sú podopreté drevenými konzolami. Prízemie slúži ako servisná časť; nachádza sa tu kamenná podlaha obložená maltou alebo mramorom a k nej vedú svetlé miestnosti. V hornom poschodí, kam sa vystupuje rozsiahlymi, plochými drevenými schodiskami, sa nachádzajú salóny, recepčné miestnosti, spálne a niekedy aj knižnica. Balkóny sa vo vilách používali málo, namiesto toho sa používali rozsiahle terasy. Vzťah k vode je tiež typický pre vily. V minulých storočiách bol jediným spôsobom, ako sa dostať k vile, cestou po mori, preto boli prístavy nevyhnutné; podľa Genim sa prístavy zvyčajne nachádzali pod harémovou časťou alebo v malej prístavnej časti v harémovej záhrade. Na konci prístavu mohla byť kúpeľňa a v rohu záhrady rybársky dom. V interiéri sa do miestností a salónov umiestňovali malé bazéniky a fontánky, aby sa v nich neustále počul zvuk vody. Ďalšou tradíciou, na ktorú upozorňuje Genim, je súvislosť s prístavmi; námorníci a rybári mali právo vstúpiť na tieto prístavy a rybári mohli tu rozložiť a zbaliť svoje siete. Biela, omietka a sivá.

Najjednoduchšie informácie o farbách víl poskytuje TDV. Vily, aj keď sú skromných rozmerov, pripomínajú malé paláce a boli maľované na bielo alebo farbou z omietky. Omietka je prírodná farba, ktorá obsahuje oxid železitý. Podľa Doç. Dr. Zeynep Emel Ekim, historičky umenia, ktorú v roku 2024 oslovila agentúra Anadolu, táto farba, okrem červenej, obsahuje aj odtiene hnedého a žltej a chráni drevo pred slnkom, vlhkosťou a dažďom. Jej aplikácia je náročná. Na vyčistené drevo sa najskôr nanáša základná vrstva obsahujúca olovo, potom sa nanáša tvrdá pasta pripravená z mastenca a olejového náteru a následne sa brúsi; farba sa môže nanášať aj dvakrát. Táto farba sa používa len na drevo, preto sa nenachádza na konštrukciách z kameňa a mramoru. Dnes ju v mnohých prípadoch nahrádzajú lacnejšie a ľahšie syntetické červené farby. Ekim medzi príklady, kde sa pôvodná omietka používala s opatrnosťou, uvádza vilu Amcazade Hüseyin Paşa, vilu Konta Ostroroga v Kandilli a vilu Sadullaha Pašu v Çengelköy. Nie každá vila bola červená. V texte TDV sa uvádza, že v oblastiach, kde žilo Vila v Yeniköy, Tarabya a Büyükdere patrili zahraničných občanov a ambasád, a niektoré staré ambasádne paláce v Büyükdere sa dodnes používajú ako letné rezidencie. V Sarıyer sa nachádzali vily strednej triedy. Na anatólskej strane je viditeľnejší vidiecky charakter; záhrady stúpajú do svahu v terasách. Jedným z dôvodov, prečo je pobrežie tak dobre známe, sú zápisky bostančíbaşı (hlava záhradníkov). Pri plavbe cisárskej lode po Bosporu riadil loď bostančíbaşı a poskytoval informácie o vilách, záhradách, pavilónoch a prístavoch na pobreží. Pravidelné zápisky, ktoré boli pre túto prácu vedené, sú jednými z najdôležitejších dokumentov, ktoré nám umožňujú sledovať, ktorej vile patrila v ktorej dobe. Aj samotná plavba mala svoje pravidlá. Podľa informácií od TDV (Turecká historická spoločnosť) ministri cestovali v člnoch s piatimi, zatiaľ čo osoby s nižším postavením v člnoch so štyrmi, tromi alebo dvoma pármi vesiel, a bolo povinné skloniť sa pri prechádzaní okolo vily ako prejav úcty. Najstaršia z nich je vila Amcazade Hüseyin Paşa.

Najstaršia zachovaná vila na Bosporu je vila, ktorú nechal postaviť Amcazade Hüseyin Paşa, člen rodiny Köprülü, ktorý bol veľkovezír, na anatólskej strane, medzi Kanlica a Anadoluhisarı. Podľa zdrojov TDV bol rok výstavby 1699 a táto budova je považovaná za najstaršiu zachovanú drevenú budovu na Bosporu, a možno aj v celom Istanbulu. Bola tiež známa ako "Mevsim Yalı" (Sezónna vila) kvôli jej spojeniu s nadáciami. Po Karlowitzskej zmluve bol 29. apríla 1700 rakúsky veľvyslanec slávnostne privezený sem po mori a ubytovaný. Vila bola kedysi rozsiahlym komplexom, ktorý zahŕňal hlavnú budovu s dvadsiatimi izbami a fasádou dlhou 80 metrov. V 19. storočí boli hlavné budovy zničené požiarom alebo zbúrané; dnes je zachovaná iba jednopodlažná terasa, ktorá čiastočne stojí na pilótach pri pobreží. Je to jediná hala v tvare T. V strede sa nachádza štvorcový priestor s mramorovou podlahou a fontánou, a tri časti mierne stúpajú ako priedvieria. Hoci pôsobí z vonku veľmi jednoducho, interiér je zdobený zlatými výšivkami, skrinkami s vložkami z kosti a perleťou a panelmi zobrazujúcimi kvety pretekajúce z džbánov. TDV uvádza, že táto drevená terasa je jediným zachovaným príkladom svojho druhu v Istanbulu, postavená pred nástupom západného vplyvu. V 20 Plán je jedným z najlepších príkladov osmanskej architektúry. Má úplne symetrický pôdorys, usporadaný okolo centrálneho nádvoja, s dvoma osami, ktoré sa navzájom pretínajú. V rohoch nádvoja, ktoré smerujú k moru, sa nachádzajú dve miestnosti, a na stranách smerujúcich k moru a záhrade sa nachádzajú verandy. V hornom poschodí sa nádvor zakrúti a nad ním sa nachádza nízka kupola, ktorá pripomína sálu. Malá knižnica, ktorá smeruje k nádvornu, naznačuje, že táto miestnosť bola využívaná na večere a hudobné vystúpenia. Skutočným prekvapením sú steny. V nikách miestností sa nachádzajú ornamentálne maľby, ktoré zobrazujú letné paláce a vily pri Bosporu a Zlatom rohu. Jedna z nich zobrazuje Topkapí letný palác, ktorý zhorel v roku 1862; teda steny vily sú akoby dokumentom budov, ktoré už neexistujú. Budova získala svoj súčasný vzhľad vďaka rekonštrukcii, ktorú v rokoch 1949-1951 vykonali architekti Turgut Cansever a Cahide Tamer, a ďalšia rekonštrukcia prebehla v rokoch 1995-1997 pod vedením Feyzy Cansever. Dnes je vila chránená Nadáciou Tek-Esin. Jej červená fasáda je ľahko rozpoznateľná z lodí, ktoré prechádzajú pred Čengelköym. V Kandilli sa nachádza vila Kıbrıslı, a v Kanlıca vila Hekimbaşı.

Na anatólskej strane, hneď za Küçüksu, sa pri pobreží Kandilli nachádza vila Kıbrıslı. Bola postavená v posledných desaťročiach 18. storočia, jej prvým vlastníkom bol İzzet Mehmed Paşa, jeden z veľkých vizierov sultána Abdülhamida I., a v roku 1840 ju kúpil Kıbrıslı Mehmed Emin Paşa, ktorý jej dal súčasný názov. Podľa tureckej Wikipédie má 64 metrov dlhú fasádu a je to vila s najširšou fasádou pri Bosporu. Najlepšie zachovaná časť je recepčná sieň (selamlık); vchádza sa do nej cez štvorstĺpovú verandu zo záhrady, a v štyroch rohoch nádvoja sa nachádzajú miestnosti. Pri pohľade z lode si všimnite, ako je fasáda oživená výstupkami a ako sú okná usporiadané v radoch. O niečo severnejšie, medzi Kanlıca a Anadoluhisarı, sa nachádza vila Hekimbaşı Salih Efendi. Vila je pomenovaná po Salih Efendi, lekárovi za vlády Abdülmecida, ktorý ju kúpil v 50. rokoch 19. storočia. Podľa TDV je táto vila známa predovšetkým svojimi kvetinami a citrónovníkmi, a kvitnutie nechtíkov a ruží, ktoré tu V roku 1995 rozsiahla časť budovy zhorela; rekonštrukcia, ktorá sa začala v roku 1998, vychádzala z vzhľadu z 1890. rokov, nie z vzhľadu pred požiarom. Táto vila tiež odráža vplyv Západu, ktorý sa začal s palácom Dolmabahçe. Turecká historická spoločnosť (TDV) uvádza, že v 19. storočí sa stavali monumentálne budovy z kameňa, vybavené všetkými prvkami neoklasického štýlu, pričom sa uprednostňoval mramor, a že klasické fasády sa menili vplyvom prvkov prichádzajúcich zo Západu. Najjednoduchší spôsob, ako si túto zmenu uvedomiť, je pozrieť sa z mora a porovnať drevenú vilu s výstupkom a budovu z kameňa so stĺpmi a symetrickým usporiadaním. Mehtabiye, západný pavilón a koniec jedného života.

Vily neboli len hlavné budovy. Ako uvádza Genim, vily na európskej strane (Rumeli) mali "mehtabiye" (pavión na pozorovanie mesiaca) a vily na ázijskej strane (Anadolu) mali "západný pavilón". V týchto malých pavilónoch, ako naznačujú ich názvy, sa pozoroval mesačný svit alebo západ slnka na druhej strane. Zamyslite sa nad vzťahom svetla a tmy na oboch stranách Bosporu; na strane Anadolu, ktorá je orientovaná na západ, je viditeľný západ slnka, zatiaľ čo na strane Rumeli je viditeľný mesačný svit odrážajúci sa vo vode. Tento spôsob života skončil začiatkom 20. storočia. TDV píše, že koniec prvej svetovej vojny pripravil aj koniec života pri Bosporu. Kvôli ekonomickým problémom rodiny nemali prostriedky na údržbu svojich víl; väčšina víl a prímorských palácov prešla do iných rúk, odklonila sa od svojho pôvodného účelu a plánu, a niektoré zhoreli. Požiare, večný nepriateľ dreva, boli hlavnou príčinou straty víl pri Bosporu. Zákony a ochrana.

Dnes je základným rámcom ochrany víl a ich okolia zákon č. 2960, ktorý bol prijatý 18. novembra 1983 a zverejnený v oficiálnom vestníku 22. novembra 1983. Cieľom zákona je chrániť a rozvíjať kultúrne a historické hodnoty a prírodnú krásu oblasti Bosporu v záujme verejnosti a zároveň obmedziť výstavbu, ktorá by zvyšovala hustotu obyvateľstva. Zákon rozdeľuje oblasť do vrstiev. Za pobrežnou a prímorskou zónou sa nachádza zóna výhľadu, za ňou zóna pozadia a najďalej je zóna vplyvu. Medzi všeobecné zásady patrí, že pobrežie v oblasti Bosporu sa môže využí Čengelköy-İstinye je trasa, ktorá vedie medzi oblasťami Çengelköy, Arnavutköy, Bebek, Kandilli, Anadolu Hisarı, Kanlıca, Emirgan a İstinye. Trasa prebieha v oblúkoch medzi oboma brehmi a vedie popri pobrežných viliek. Linka Bebek-Emirgan, ktorá premáva počas víkendov a sviatkov, tiež zastavuje v Anadolu Hisarı a Kanlıca. Aktuálne cestovné poriadky a časy odchodov si môžete overiť na stránke spoločnosti Şehir Hatları. Ak chcete ísť pešo, pobrežná cesta na európskej strane, ktorá sa tiahne od Bebek po Rumeli Hisarı a ďalej k Emirgan, je dobrou voľbou. Vila Şerifler v Emirgan je, podľa definície organizácie TDV, aj "cestnou vilou", pretože je umiestnená medzi cestou a morom, takže jej fasádu môžete vidieť z chodníka. Podľa anglickej Wikipédie bola táto vila postavená v roku 1780 a je to najstaršia zachovaná vila na európskej strane. Podľa článku v encyklopédii TDV je vila v správe Ministerstva kultúry. V Arnavutköy tiež vedie pobrežná cesta z 80. rokov popri vilách. Na anatólskej strane sú vily väčšinou umiestnené medzi morom a cestou, takže z pešej trasy vidíte väčšinou len záhradné múry. Vila v Kandilli, Kanlıca a Çengelköy sú najlepšie viditeľné z opačného brehu, najmä z pobrežnej cesty v oblastiach Bebek a Rumeli Hisarı. Najbližšie, ako sa môžete dostať k vnútri vily, je múzeum Sadberk Hanım v Büyükdere. Hlavná budova múzea je vila Azaryan, postavená koncom 19. storočia. Bola zrekonštruovaná pod vedením architekta Sedad Hakkı Eldem v rokoch 1978-1980 a premenená na múzeum, ktoré bolo otvorené 14. októbra 1980 ako prvé súkromné múzeum v Turecku. Pri prehliadaní expozície venujte pozornosť nielen zbierkam, ale aj rozmerom miestností, schodisku a výhľadom z okien na Bospor. Ak chcete vidieť rozsiahlu pobrežnú stavbu, môžete navštíviť aj palác Küçüksu a palác Beylerbeyi na anatólskej strane. Aktuálne dni a časy návštev si môžete overiť na ich oficiálnych stránkach.

Praktické poznámky:

Komentáre

0/1000

Napíš prvý komentár