Prejsť na hlavný obsah
Radar Türkiye
Objavujte podujatia v aplikácii
Otvoriť
Radar Türkiye

Bazaltové mesto Diyarbakır.

Prvý človek, ktorý príde do Diyarbakiru, si okamžite všimne farby tohto mesta. Hradby, veže, nádvoria karavanserajov, fasády domov a dlažobné kocky sa spájajú v odtieňoch medzi tmavo šedou a čiernou. Táto farba sa nazýva bazalt.

Radar TürkiyeRadar Türkiye4 Kasım 2026
Zatiaľ bez hodnotenia

Prihlás sa, aby si mohol dávať Páči sa mi to a hodnotiť

Bazaltové mesto Diyarbakır.

Prvýkrát v Diyarbakırı prichádzajúci človek si okamžite všimne farby mesta. Hradby, veže, nádvoria karavanserajov, fasády domov a kamene ulíc sa spájajú v odtieňoch tmavošedej až čiernej. Tento odtieň sa nazýva bazalt. Práca Emine Ekinci Dağtekin z Fakulty architektúry Dicle University, publikovaná v roku 2018, uvádza, že bazalt dominuje celému mestu a že od hradieb až po úzke uličky, od monumentálnych budov až po domy s nádvoriami, tradičná štruktúra mesta je postavená z tohto kameňa. Táto štúdia rozpráva o tom, odkiaľ tento kameň pochádza, ako sa spracováva a kde a ako ho môžete v súčasnosti v meste nájsť.

**Dar z Karacadağ**

Kameň v Diyarbakırı nepriniesli zďaleka; mesto už na ňom stojí. Podľa zdrojov, ktoré uvádza Dağtekin, bazaltové lávy z Karacadağ, ktorý sa nachádza na juhozápade mesta, tvoria vrstvu hrubú približne 80 metrov a rozprestierajú sa na rozsiahlej ploche. Karacadağ, ktorý začal vyprchávať pred približne 11 miliónmi rokov, vytvoril rovinnú plošinu, keď sa priblížil k rieke Dicle, a na tejto plošine bolo mesto Diyarbakır postavené. Táto štúdia tiež uvádza, že na strmom svahu pod hradbami, ktorý smeruje k rieke Dicle, je možné vidieť trhliny spôsobené ochladzovaním bazaltu a že kamene, ktoré boli odrezané pre hradby, boli prepravované z najkratšej vzdialenosti. Vulkanický pôvod Karacadağ sa prejavuje nielen v budovách, ale aj v pôde. Certifikát TÜRKPATENT pre odrodu Karacadağ Rice uvádza, že pôda v tejto oblasti je zložená z vulkanických usadenín a že povrch je pokrytý drobnými kamienkami. Teda, rovnaká hora definovala nielen obvod mesta, ale aj pôdu okolitých polí.

**Vlastnosti bazaltu**

Podľa materiálových informácií, ktoré zhromaždila Dağtekin, diyarbakírsky bazalt je tmavošedý až čierny, neabsorbuje vodu a je veľmi odolný voči mrazu, nárazom a treniu. Kameň sa vyskytuje v dvoch formách: pórovitej a nepórovitej. Štúdia Gülin Payaslı Oğuz a Fatma Meral Halifeoğlu z Dicle University z roku 2017 uvádza, že majstri tieto dve formy nazývali "samica" a "samec". Pórovitý "samica" kameň sa ľahšie spracováva, zatiaľ čo nepórovitý "samec" kameň sa spracováva ťažšie, ale je odolnejší. Tento rozdiel určuje, kde sa kameň používa. Podľa tej istej štúdie sú nos Evliya Čelebi zaznamenal, že hradby a budovy boli postavené z čierneho, tvrdého kameňa a že mesto sa nazývalo Kara Amid. Hradby sú najväčším dielom z tohto kameňa.

Podľa reštauračných prác, ktoré uviedla provincia Diyarbakır pre kultúru a cestovný ruch, hrad Diyarbakır sa skladá z dvoch častí: vnútorného hradu a vonkajších hradieb. Hoci zdroje uvádzajú rôzne dátumy výstavby, všeobecne sa odhaduje, že ide o polovicu 4. storočia. Celková dĺžka hradieb je približne 5 200 metrov, pričom spolu s vnútorným hradom dosahuje celková dĺžka približne 5 800 metrov. Na vonkajších hradbách sa nachádza 82 veží a na vnútornom hrade 19 veží. Podľa toho istého zdroja výška veží a múrov sa pohybuje od 8 do 22 metrov, pričom ich hrúbka je od 1,40 do 5 metrov. Najhrubšie veže sú na severnej a západnej strane. Hradby majú štyri hlavné brány: Dağ Kapı vedie na sever, Urfa Kapı na západ, Mardin Kapı na juh a Yeni Kapı na východ. Dağtekin uvádza, že v procese zápisu do zoznamu svetového dedičstva UNESCO bol zdôraznený fakt, že takmer všetky hradby sú postavené z bazaltu. Podľa stránky guvernéra Diyarbakır sú hradby Diyarbakır a záhrady Hevsel zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO v roku 2015.

Ako bol kameň spracovaný:

Bazalt je veľmi tvrdý kameň a jeho spracovanie je náročné. Práca Dağtekina uvádza, že historické budovy v rámci hradieb boli postavené technikou murovania od základov až po strechu, pričom kamene boli usporiadané v rôznych formách – od hladko opracovaných až po hrubšie kusy – a usporiadané v prepletenom vzore. Kamene boli často murované tak, aby boli ich povrchy vyrovnané a medzery medzi nimi boli minimálne, takže sa nevidela malta. Jednou z budov, ktoré to najlepšie ilustrujú, je most Dicle. Podľa portálu Culture, tento most, známy aj ako On Gözlü Köprü (most s desiatimi otvormi), je dlhý približne 180 metrov a široký 7-8 metrov. V náplni mostu sa používa kamenný materiál spojený vápennou maltou, zatiaľ čo na povrchu sa používajú čiastočne recyklované, hladko opracované bazaltové kamene, ktoré sú usporiadané v prepletenom vzore. Podľa nápisu na južnej strane bol most postavený v rokoch 1064-65 počas obdobia Mervanoğulları, ale výskumníci sa domnievajú, že tento nápis je n Tieto dve budovy ponúkajú možnosť vstúpiť do nádvoria a pozrieť sa na kamenné pruhy v oblúkoch, čo je najlepší spôsob, ako pochopiť pôsobenie čierneho a bieleho vzoru. "Cas" je dekoratívna omietka.

Kvôli tvrdosti bazaltu, ktorá sťažovala výrezné ornamenty, diarbakírski majstri pridali fasádam bohatstvo iným spôsobom. Podľa práce Payaslı Oğuz a Halifeoğlu sa pri stavbe stien používala malta na báze vápna, do ktorej sa pridával bazaltový prach, úlomky tehál, slama a soľ. Na vytvorenie efektu spoja sa používala malta, do ktorej sa pridával vajec, známa ako "cas". Dekoračné prvky vytvorené pomocou "cas" obohatili fasády nádvorí. Inventárny záznam v Kultúrnom portáli uvádza, že na všetkých vonkajších stenách vily Cemil Paşa sa nachádzajú dekorácie "cas", a miestami sa objavujú motívy stromu života a tulipánov. Svetlé vzory na tmavom kameni okamžite zjemňujú vzhľad bazaltu. Keď stojíte v nádvorí a pozriete sa zblízka na steny, môžete vidieť, ako tieto vzory ohraničujú kamenné spoje. Dom s nádvorím a bežný vzhľad bazaltu.

Bazalt sa používa nielen pri stavbe monumentálnych budov, ale aj pri stavbe domov. Podľa práce Payaslı Oğuz a Halifeoğlu, Diarbakírsky úrad pre ochranu kultúrneho dedičstva eviduje 446 tradičných domov. Tieto domy majú uzavretý vonkajší priestor a sú orientované dovnútra. Kolem štvorcového nádvoria sa nachádzajú izby, verandy, kuchyne a sklady; podlaha nádvoria je zvyčajne pokrytá pórovitým bazaltom a často sa v strede nachádza bazén. Podľa tej istej práce sú priestory okolo nádvoria usporiadané podľa ročných období. Kvôli horúcim letám majú izby v severnom krídle vysoké stropy a veľké okná; toto krídlo tvorí najbohatšiu fasádu domu s vysokými verandami. Hlavné nosné steny sú postavené z bazaltu a strecha je ukončená hlinenou vrstvou na brezových trámcoch. Niektoré domy majú v suteréne miestnosti s bazénom, známe ako "serdap", ktoré sú určené na letné mesiace. Tento usporiadanie môžete dnes najlepšie vidieť vo vile Cemil Paşa. Podľa inventárneho záznamu v Kultúrnom portáli bola vila postavená v roku 1887 z opracovaného bazaltu. Štúdia publikovaná v Elektronickom časopise spoločenských vied v roku 2022 uvádza, že vila má celkovo 42 izieb v častiach "harem" a "selamlık", má dve oddelené nádvoria a je to jediná budova v Diarbakíri, ktorá si zachovala časti "h Začnite pri úpätí hradieb v okolí brány Dağ alebo brány Mardin a pozrite si steny veží s ich rôznou hrúbkou. Potom vstúpte do vnútra hradieb a preskúmajte nádvorie karavanseraju Hasan Paša. V sídle Cemil Paša si všimnite usporiadanie nádvoria, zdobenie a pórovité kamenné dlaždice. Deň zakončite odchodom z brány Mardin a zostúpte k mostu Dicle; za večerného svetla má bazalt teplejšie farby. Kamene sa v lete počas dňa veľmi zohrejú, preto si naplánujte návštevu ráno alebo večer. Nezabudnite si skontrolovať na oficiálnych stránkach, kedy sú múzeá a sídla otvorené.

Zdroje:

Komentáre

0/1000

Napíš prvý komentár