Oživené remeslá v oblasti Suluhan, smerom k Hamamönü.

Zastávte sa na stanici Ulus metra a zídite na ulicu Anafartalar. Prvou zastávkou tejto trasy je kamenná budova, ktorá sa nachádza v mestskej časti Hacı Doğan, medzi ulicami Tekneciler a Suluhan. Bola postavená v rokoch 1508-1511 štátnym úradníkom Hasan Pašou za vlády druhého Bajezida; dlho sa nazývala Hasanpaşa Hanı, ale názov Suluhan sa začal používať od roku 1688. Názov nie je náhodný: podľa zdrojov bola táto budova jedinou svojho druhu v tom čase, pretože každá jej miestnosť mala vlastný krb a vodovod. Je to dvojposchodová budova s dvoma nádvoriami; prvé nádvorie má štvorcový pôdorys, v suteréne sú 30 a v hornom poschodí 32 miestností, v strede sa nachádza fontána a mešita Köşk. Druhé nádvorie slúžilo ako stájniská a v ňom sa nachádzala aj kúpeľňa.

Počas osmanskej éry sa tu obchodovalo s kávou a priadzou; v Ankare sa výraz "priadza" vzťahoval najmä na ovčiu priadzu, takže suroviny pre tkáčov, ktorých uvidíte na kopci, sem prichádzali. Po požiari na konci 20. rokov 20. storočia bola budova poškodená a až do 50. rokov 20. storočia slúžila ako trhovisko s ovocím a zeleninou; v roku 1937 bol postavený trhovisko Ankara oproti nej a v 40. rokoch 20. storočia sa pri jej stene nachádzal trh s predajcami dreva na kúrenie. V 80. rokoch 20. storočia ju reštaurátori z Nadácie pre správu majetku (Vakıflar Genel Müdürlüğü) obnovili v pôvodnej podobe.

Dnes je Suluhan trh s tovarom na oslavy: tu nájdete predajcov kvetov, dekorácií, detských potrieb a darčekových predmetov; umelé kvety, svadobné sladkosti a materiály na hennu sa tu kupujú na zásoby, svadby a iné oslavy. Je to začiatok remeselnej trasy, pretože táto päťstoročná budova je stále miestom, kde sa predávajú ručne vyrábané výrobky. Prejdite sa oboma nádvoria, pozrite sa z arkád v hornom poschodí a zastavte sa pri mešite. Potom vystúpte na ulicu Anafartalar a prejdite sa asi 200 metrov k úpätiu Čıkrıkçılar Yokuşu.

Zdroj: Wikipédia, Suluhan; Anadolu Ajansı 2018; Güven Dinçer, İdealkent 2014.

Táto stúpanie, dlhé 200 metrov, začína na ulici Anafartalar Caddesi a vedie smerom k mestskému hradu. Končí na križovatke ulíc Saraçlar a Salman. Názov tejto ulice odkazuje na tradičné remeslo: v období Osmanskej ríše sa tu spracovávala vlnená priadza z anatolských kôz pomocou priadze, z ktorej sa tkal kvalitný materiál známy ako "sofa". Táto ulica bola súčasťou dlhej tržnice, ktorá spájala oblasť Ulus so Samanpazarı. Po požiari v roku 1916, ktorý zničil okolité mešity İplikçiler (založená v roku 1745) a Çanakçılar (založená v roku 1732), bola tržnica obnovená a od roku 1982 sa snažia o jej ochranu prostredníctvom rekonštrukčných projektov. Dnes tu, v uliciach Saraçlar, Salman, Mazi a Atpazarı, pracuje viac ako tisíc remeselníkov, ktorí sa venujú predajom textilu, galantérie, svadobných suvenírov, henny a svadobných odevov. Medzi remeselníkmi sa táto ulica spomína v rovnakom dychu ako Mahmutpaşa v Istanbulu a Kemeraltı v Izmire.

V tejto ulici sa nachádzajú aj obchody a dielne mediarov. Ak počujete zvuk kladiva, ste v ich blízkosti. Pôvod remesla spracovania medi v Ankare nie je známy, ale remeselníci vždy používali charakteristickú metódu: tvarovanie pomocou kladiva a paličky na kovovom podklade, následne zdobenie povrchu rytím a vbodávaním. Po medi sa najčastejšie používa mosadz. Produkty zahŕňajú kávovary, konvičky, taniere, misky, hrnce, mísy a samovary. Vnútorná strana nádob určených na varenie je pocínovaná, zatiaľ čo dekoratívne predmety nemajú pocínovaný povrch, čo je potrebné mať na pamäti pri nákupe. Remeselníci sa do tohto povolania zvyčajne vstupujú ako učni vo veku pätnásť až devätnásť rokov a učia sa tri až štyri roky. Dnes je však ťažké nájsť mladých ľudí, ktorí by toto remeslo prevzali.

Ráno, keď remeselníci usporadúvajú svoj tovar, je najlepšie prísť. Je povolené sledovať prácu z prahu obchodu, ale ak chcete robiť fotografie, je potrebné požiadať o povolenie. Malý, ručne vyrytý kávovar je skutočnou suvenírom z Ankary, ktorý sa zmestí do kufra. Básnik İlhan Berk napísal o tejto ulici báseň, zatiaľ čo spisovateľ Metin İpek napísal príbeh.

Zdroj: Wikipédia; Güven Dinçer, İdealkent 2014; Asena Ertaş, folklor/literatúra

Z odbočky na konci svahu odbočte do ulice Salman Sokak; táto ulica vedie do mesta Koyunpazarı a budova Pirinç Han sa nachádza medzi týmito dvoma ulicami, v ulici Pirinç Sokak, ktorá sa nachádza pod trhom Atpazarı. Okolie je srdcom starožitníctva v Ankare: v 40. rokoch 20. storočia sa tu nachádzala najstaršia antikvariát v meste, na začiatku ulice Çıkrıkçılar Yokuşu, a dnes tu v úzkych uličkách Koyunpazarı fungujú podobné obchody so starožitnosťami a remeselné dielne.

Samotná budova má dve poschodia a jej história je zaujímavá. Zdroje sa rozchádzajú ohľadom pôvodu starého Pirinç Han; niektoré uvádzajú záznamy z 17. storočia, iné zakladateľskú listinu z roku 1739. Táto budova, ktorá slúžila ako útočisko pre malé karavány, bola spolu s mešitou zničená v 30. rokoch 20. storočia a na jej mieste bola postavená základná škola. Dnes navštívený Pirinç Han je rekonštrukcia starého dreveného domu, ktorý bol v roku 1985 prestavaný na hosťovský dom: má tri poschodia, vnútorný dvor, drevenú konštrukciu a tehlové steny. Je známy ako prvý drevený hosťovský dom v meste. Na vstupnej stene je napísaná báseň „Han Duvarları“ od Faruka Nafiza Çamlıbela; odporúča sa si ju prečítať až po obhliadke budovy, pretože drevené galérie, ktoré vedú k dvoru, sú miniatúrnou lekciou tradičného usporiadania hosťovského domu.

V obchodoch sa predávajú starožitnosti a ručne vyrobené šperky. Pri nakupovaní platia dve pravidlá: pýtajte sa na ceny a vyjednávajte; ak kupujete staré veci, zistite, z akého obdobia pochádzajú a či boli opravované. Dvor je tiež dobré miesto, kde si môžete sadnúť a pozorovať ľudí, ktorí prechádzajú po okolných uliciach. Odtiaľ sa dostanete do ulice Koyunpazarı a začnete stúpať do kopca.

Zdroj: Wikipédia, Pirinç Han (Ankara); Güven Dinçer, İdealkent 2014; Yeni Ankara.

Ullica Koyunpazarı je kamenitá, strmá a jednosmerná cesta, ktorá vedie od tržnice Samanpazarı až k hlavnej bráne pevnosti. Jej názov, podobne ako názov námestia, pochádza z tržnej štruktúry osmanského Ankary. V meste bolo približne tridsať trhovísk a námestí, pričom Atpazarı bolo jedným z najznámejších. Už v prvých rokoch republiky boli trhoviská usporiadané v poradí smerom k pevnosti: Arabapazarı, Odunpazarı, Samanpazarı, Koyunpazarı, Atpazarı a pred bránou pevnosti Ekinpazarı. Na Koyunpazarı sa nachádzala tržnica kožiarov a stolárov; v súčasnosti tu fungujú obchody s antiquitami a remeselné dielne, ktoré nadväzujú na túto tradíciu.

Na vrchu ulice, v oblasti Koyunpazarı, sa nachádza mešita Ahi Elvan, postavená koncom 14. storočia rodinou Ahi. Táto mešita s dvanástimi drevenými stĺpmi nie je súčasťou tejto trasy, ale pri prechádzaní okolo jej vchodu si môžete spomenúť na prepojenie tohto miesta s remeselnými cechmi: Ahi boli organizácia, ktorá zaviedla systém majstra, pomocníka a učňa a etiku remesiel pre obchodníkov v tejto oblasti. V blízkosti, v štvrti Samanpazarı, sa nachádza aj mešita Aslanhane, postavená v 13. storočí.

Koniec ulice vedie na malé námestie pred bránou pevnosti, na Atpazarı. Tu sa nachádzajú dve karavansary z 16. a 17. storočia, Çengelhan a Çukurhan; jedna z nich je múzeum, druhá ubytovacie zariadenie. Tieto karavansary sú súčasťou inej trasy; tu na námestí sa môžete pozrieť na tri veci: kamennú štruktúru brány, vchody do nádvorí karavansary a ulice, ktoré sa sťahujú z námestia. Vráťte sa späť, bez vstupu do pevnosti, pretože táto trasa o pevnosti nehovorí. Pri zostupe po ulici sa pozrite do otvorených dielní po oboch stranách; najlepšie nákupy sa často nachádzajú nie na hlavnej ceste, ale v bočných uličkách.

Zdroj: Güven Dinçer, İdealkent 2014; TDV İslam Ansiklopedisi; Yeni Ankara.

Po odbočení z tržnice Atpazarı, prejdite cez námestie Samanpazarı; Hamamönü sa nachádza približne kilometer ďalej. Tu sa nenachádza celá štvrť, ale "Ulica umenia" (Sanat Sokağı), ktorú zriadala obec Altındağ v ulici Tanış. Dvadsaťdva tradičných anatolských domov bolo dôkladne zrekonštruovaných a od roku 2010 slúžia ako umelecké centrum; každé dom má v hornom poschodí dielňu a v spodnom poschodí galériu. Domov je určených umelcom, ktorí sa zaoberajú tradičným umením aj modernou tvorbou. Ak sa pozriete cez dvere, uvidíte dielne, kde sa vytvárajú kaligrafie, keramika, vitráže, kožené výrobky, filcové výrobky, strieborné šperky a obrazy; umelci tu nielenže vytvárajú, ale aj predávajú svoje diela a vyučujú tradičné techniky, ktoré sú v ohrození.

Zmysel tejto trasy sa tu mení. Na tržniciach v oblasti Ulus sa predávali výrobky určené na predaj, zatiaľ čo tu rovnaké remeslá slúžia ako umelecká a vzdelávacia činnosť. Nebojte sa porozprávať si s niekým, kto pracuje v dielni; väčšina z nich je ochotná vysvetliť svoje techniky. Ak máte záujem o kurzy, pozrite si aktuálny program na stránke obce. Ak chcete kúpiť výrobok, opýtajte sa, či ide o originálne dielo daného umelca.

Ostatná časť Hamamönü, s jej obnovenými ulicami v osmanskom civilnom architektonickom štýle z 19. storočia, nie je v tejto trase zahrnutá; túto oblasť sa zaoberá samostatná trasa zameraná na gastronómiu a fotografiu. Ulica umenia je počas víkendov veľmi rušná; obchody a dielne sú vtedy najživšie. Ak chcete pokojnejšiu návštevu, choďte počas týždňa. Túto trasu tu končí; z Hamamönü premávajú autobusy EGO do oblastí Ulus a Kızılay, a po krátkej prechádzke sa dostanete k staniciam Ankaray a metra.

Zdroj: Obec Altındağ, Ulica umenia v Hamamönü.