Cestou parnou loďou z Konaku do Karşıaky, západ slnka v Bostanlı.

Začnite na trajektovej stanici Güne v Konak. Prvá stanica bola otvorená v roku 1884 a prechod cez záliv sa od tej doby realizuje medzi týmito dvoma miestami. Keď nastupujete na trajekt, choďte na vonkajšiu palubu, pretože hlavná atrakcia je samotná cesta. Za sebou necháte Konak a pobrežnú oblasť Kordon, zatiaľ čo pred sebou sa pomaly zväčšuje pobrežie Karşıyaka, ktoré sa opiera o úpätie hory Yamanlar. Tento krátky prechod zálivom môže byť považovaný za najstaršiu dopravnú linku v meste. Trajektovú dopravu začala spoločnosť Hamidiye Vapur Şirketi, ktorú založil Yahya Hayati Efendi, ktorý získal 30-ročné koncesie v roku 1883; podľa zdrojov začali spoje premávať vo februári 1884. Spoločnosť premávala trajekty nielen do Karşıyaka, ale aj do Urla, Foça a Çeşme Ilıcası; trajekt Müsavat viedol až 500 cestujúcich.

Trajekt vás vysadí na stanici na ulici Cemal Gürsel, v mieste, kde sa ulica Kemalpaşa stretáva s morom. Dnes je terminál novší, ale história tohto miesta je staršia. Prvá stanica bola drevená a od roku 1906 bola osvetľovaná plynom. Dňa 30. septembra 1908 sa trajekt Istanbul zrazilo so loďou Kassandra v zálive a potopilo sa; z 170 cestujúcich sa podarilo zachrániť len 30 a rozhnevaní obyvatelia Karşıyaka v tej noci podpálili stanice. Neskôr bola stanica postavená znovu, z dreva, na drevených pilótach. Prvá betónová stanica v Izmire bola tu dokončená v marci 1935; v roku 1962 bola rozšírená. Podľa zdrojov rozsiahla rekonštrukcia, ktorá začala v polovici 80. rokov, bola dokončená medzi rokmi 1990 a 1992; horné poschodie bolo otvorené ako knižnica a kaviareň a prevádzku prevzala spoločnosť İZDENİZ.

Po vystúpení strávte pár minút v budove. Vystúpte na horné poschodie a pozrite sa na záliv; odtiaľ môžete najlepšie sledovať príchod a odchod trajektov do Konaku. Okrem Konaku odchádzajú od stanice trajekty aj do Pasaport, Alsancak, Göztepe a Üçkuyular, takže sa odtiaľto dá dostať takmer do každého bodu južnej časti mesta. Vonku sa pobrežná cesta tiahne do oboch smeroch; stačí urobiť pár krokov na západ a uvidíte budovu stanice z mora. Ranné svetlo prichádza z východu a osvetľuje budovu spredu; popoludní je lepšie vidieť Konak. Najlepší čas na fotografovanie je, keď trajekt pristáva.

Karşıyaka Çarşı, vlastne jedna ulica, Kemalpaşa Caddesi, začína pri prístave a vedie 450 metrov priamo do vnútra, smerom k železničnej stanici. Pri prechádzke touto ulicou sa nebudete venovať nakupovaniu, ale skôr pozorovať atmosféru a charakter tejto časti mesta. Karşıyaku spájali s mestom dve trasy: železnicu, ktorá bola otvorená v roku 1865, a parné lode, ktoré začali premávať v roku 1884. Jedna zastávka bola na jednom konci ulice, druhá na druhom konci, a trh sa rozvíjal presne medzi nimi. V roku 1891 tu bolo 832 domov a 1 080 trvalých obyvateľov; táto ulica sa postupne premenila na mestskú oblasť, kam prichádzali ľudia na prázdniny. V tom období sa tejto oblasti hovorilo "Kordelio", ale spojenie tohto názvu s "Levovým srdcom" Richardom z tretej krížovej výpravy je sporné. Doprava v rámci tejto oblasti začala v roku 1906 s trolejbusmi, ktoré neskôr nahradili autobusy a minibusy; súčasná trolejbusová linka sa v roku 2017 vrátila k pobrežiu. Vstúpte do ulice pri prístave a spomaľte. Pozrite sa na zem; šedé a čierne kamene, ktoré sú pod vami, sú granit, ktorý bol privezený z oblasti Kozak Yaylası v Bergame. V roku 2008, počas rekonštrukcie siete pre zemný plyn a pitnú vodu, bolo poškodené povrchy ulice nahradené 800 tonami prírodného kameňa; táto rekonštrukcia pokrývala plochu šesťtisíc metrov štvorcových. V rámci tejto rekonštrukcie boli tiež opravené a natreté elektrické stĺpy. Ulica je pre chodcov, takže môžete ísť po jej strednej časti a pozerať sa do oboch smeroch. Zvyknite si pozerať sa nad nápisy; charakter tejto ulice sa neskrýva v výkladoch, ale v horných podlažiach budov. Vstupujte do vedľajších uličiek, ktoré sa odvetvujú každých sto metrov; tie na pravej strane vás zavedú k pobrežiu, zatiaľ čo tie na ľavej strane vás zavedú do vnútra štvrte, a vrátiť sa je ľahké. Táto ulica má svoje vlastné, jedinečné kníhkupectvá; stačí vojsť do jedného z nich a stráviť tam pár minút, a pochopíte, prečo miestni obyvatelia túto ulicu nepovažujú len za miesto na nakupovanie. Ráno, keď je ulica pokojná a kamenné dlažby vyzerajú prázdne, sa po nej začnú pohybovať ľudia, ktorí prichádzajú z prístavu. Ak si vyberiete túto časť dňa, uvidíte, ako sa otvárajú dvere a majitelia obchodov umývajú pred obchodmi. Po Zdroj: Obec Izmir (správa o rekonštrukcii námestia v Karşıyaka); Visit Izmir (trhovisko Karşıyaka); Wikipédia (Karşıyaka); Krajská organizácia kultúry a turizmu v Izmire (Karşıyaka); Združenie 1912 Karşıyaka.

Vila priamo vedľa stanice, obklopená záhradou, je miestom, kde sa história Karşıyaka spája s obdobím Republiky. Táto vila, ktorá slúžila ako letné sídlo rodiny Uşakizade, bola postavená v 60. rokoch 19. storočia. Latife Hanım, dcéra Muammer Beya, významného člena rodiny Uşakizade, sa narodila v Izmire v roku 1898 a v septembri 1922 sa s Atatürkom stretla v rodinnej vile v Göztepe. Atatürk v tejto vile zostal dvadsiate dni a obe strany naďalej písali. Vila v Göztepe je dnes múzeum a po rekonštrukcii, ktorá bola dokončená v roku 2001, získala v roku 2003 ocenenie za ochranu kultúrneho dedičstva. Keď sa Zübeyde Hanım na jeseň ochorila, lekári odporučili pobyt v Izmire. Atatürk poslal svojho asistenta Salih Bozoka, aby našiel vhodný dom, pričom podmienkou bolo, aby to nebol opustený grécky dom. Latife Hanım ponúkla túto vilu svojej rodiny v Karşıyaka. Vila bola blízko stanice, čo bolo dôležité pre chorú ženu. Zübeyde Hanım prišla vlakom 18. decembra 1922 a prahy dverí boli odstránené, aby sa mohla pohybovať na invalidnom vozíku. Zostala tu 28 dní a zomrela 14. januára 1923 vo veku 66 rokov. Atatürk po smrti svojej matky pricestoval do Izmiru a 29. januára 1923 sa oženil s Latife Hanım.

Druhé životné obdobie vily sa začalo v roku 2005, keď mestská časť Karşıyaka vyvlastnila pozemok o rozlohe 2 958 metrov štvorcových. Rekonštrukcia sa začala 11. októbra 2007 a vila bola 19. mája 2008 otvorená pre verejnosť ako pamätné miesto a oficiálne otvorenie sa konalo 9. júla 2008. V roku 2016 bola vila oficiálne klasifikovaná ako súkromné múzeum. Pri rekonštrukcii boli zachované pôvodné prvky, od dreva v interiéroch až po mramor a stromy v záhrade. Časť nábytku bola darovaná potomkami rodiny, časť bola zakúpená.

Návštevu začnite v záhrade. Kremovo farbená fasáda a hnedé žalúzie opisujú jednoduchú letnú vilu. V záhrade sa nachádzali borovice, palmy, fontána a veterný mlyn. Vnútri sa v prízemí nachádzajú tri miestnosti a v hornom poschodí tri miestnosti a kúpeľňa. Miestnosti sú zariadené nábytkom z danej doby; predmety ako gramofón a rádio ilustrujú život v domácnostiach 20. rokov. Voskové sošky, vytvorené profesor

Cesta Zübeyde Hanım vás privedie od stanice smerom k oblasti Soğukkuyu. Soğukkuyu bola v 19. storočí osadou nomádskych kmeňov a pamätný hrob sa nachádza v parku pri tejto ceste. Pred vstupom do parku si zapamätajte, kde ste. Zübeyde Hanım sa narodila v roku 1857 v Solúne; bola dcérou Feyzullaha Agu, člena kmeňa nomádov, ktorý bol presťahovaný zo strednej Anatólie do západného Solúna. Bola vydatá za Ali Rizu Efendiho a mali spolu päť detí. V roku 1888, keď bol Mustafa ešte v základnej škole, prišla o manžela. Po balkánskych vojnách sa s dcérou Makbule presťahovala do Istanbulu a usadila sa v oblasti Akaretler. 14. januára 1923 zomrela v Izmire, kam prišla na liečenie, a bola pochovaná na nádvorí mešity Ferik Osman Paşa; jej hrob sa dodnes nachádza v parku, ktorý sa nachádza na tomto nádvorí.

Forma pamätníka bola výsledkom diskusií. V roku 1938 primátor Izmiru, Behçet Uz, predstavil návrh zdobeného pamätníka; Atatürk ho odmietol a žiadal, aby na hrob bol umiestnený len ťažký kameň a aby okolie bolo detským parkom. Pamätník bol v roku 1940 postavený mestskou radnicou v Izmire v súlade s touto žiadosťou. Kameň, ktorý vidíte, je ružový granit, ktorý bol privezený z hory Yamanlar; je vysoký štyri metre a váži desať ton. Na jeho povrchu je reliéf búst Zübeyde Hanım a pod ním je krátky nápis, ktorý uvádza, že tu je pochovaná matka Atatürka a že zomrela v roku 1923. Pôvodný náhrobný kameň, ktorý bol odstránený počas výstavby, je od roku 2005 uložený v archeologickom múzeu v Izmire.

V parku sa najprv zastavte pred ceremoniálnym priestranstvom a potom sa priblížte k pamätníku. Reliéf je najlepšie čítať pri bočnom svetle; poludňajšie slnko ho vyrovnáva, zatiaľ čo ráno a večer sú vhodnejšie. Obídite kameň a pozrite sa na jeho textúru; absencia zdobenia bola úmyselnou voľbou. Detiakový park, ktorý sa nachádza vedľa pamätníka, je stále zachovaný, ako si to Atatürk želal. Park je prvostupňovou chránenou oblasťou; vegetácia, osvetlenie a ceremoniálne priestory boli obnovené, nad bazénom bol vybudovaný čajový dom a oblasť je nepretržite monitorovaná. Posaďte sa na lavičku a sledujte život v parku; toto miesto je pamätník, ale aj park pre miestnych obyvateľov.

Každoročne 14. januára a na Deň matiek sa tu

Na poslednej zastávke dňa nastúpte na električku T1 na stanici Karşıyaka İskele; po prejazde staníc Nikah Sarayı a Yunuslar je treťou stanicou Bostanlı İskele. Táto linka bola otvorená 11. apríla 2017 a jej 8,8 kilometra dlhá trasa sleduje pobrežie. Ak preferujete chôdzu, postupujte po pobrežnej ceste smerom na západ; je to krátka, rovná prechádzka pozdĺž pobrežia, pričom more je vždy po vašej ľavej strane. Názov Bostanlı rozpráva svoj príbeh: v záznamoch z roku 1890 sa tu uvádza ako Menemen İskelesi (prístav Menemen), v roku 1900 sa nazýva Papaskala, čo v gréččine znamená "prístav kňaza", a vykladanie melónov a dyní z roviny Menemen v tomto prístave dalo tejto oblasti jej súčasný názov. Takže tento prístav slúži nielen pre trajekty, ale už viac ako sto rokov je dôvodom existencie tohto pobrežia. Súčasný prístav Bostanlı Vapur İskelesi bol postavený spoločnosťou Türkiye Denizcilik İşletmeleri v rokoch 1989 až 1993; zaberá približne 20 000 metrov štvorcových a má administratívnu budovu o rozlohe 2 500 metrov štvorcových. Odtiaľ odchádzajú trajekty do Konaku, Alsancaku, Üçkuyularu a Karşıyake, a tiež tu funguje trajekt pre automobily. Prístav prevádzkuje spoločnosť İZDENİZ, ktorá je súčasťou metropolitnej samosprávy İzmir a bola založená v roku 1992. Stanica električky Bostanlı İskele je priamo pred prístavom; je prístupná pre osoby s obmedzenou pohyblivosťou a vedie ňou cyklistická cesta. Prejdite cez prístav a pokračujte pozdĺž pobrežia; park Balıkçı Baba je jedným z miest na odpočinok na tomto pobreží a každú stredu sa tu koná trh. Vaším hlavným cieľom je miesto, kde ústi potok Bostanlı do zálivu. Tu sa v roku 2016 otvorili dve budovy, ktoré zmenili charakter pobrežia: pešia zóna Bostanlı a terasa na sledovanie západu slnka, navrhnuté architektom Evrenom Başbugom a jeho tímom pre metropolitnú samosprávu İzmir. Návrh vznikal v rokoch 2014 až 2015, výstavba začala v roku 2015 a dokončila sa v roku 2016, pričom budovy boli uvedené do prevádzky v auguste 1916; celková rozloha výstavby je 8 800 metrov štvorcových. Obe budovy boli prvou realizáciou plánu İzmirDeniz, ktorý má za cieľ revitalizáciu pobrežia v časti Karşıkıyı. Tím návrhu popisuje obe budovy ako bežné miesta, kde sa stretáva obyvateľstvo a Večer je na terase plný ľudí, počas týždňa je tu pokojnejšie; na jeseň môže byť vietor zo západu silný, preto sa ošatajte o vrstvu navyše. Keď sa stmie, vráťte sa k prístavu Bostanlı; odtiaľ premávajú trajekty priamo do Konaku. Aktuálne cestovné poriadky nájdete na stránke spoločnosti İZDENİZ a nechajte, aby deň skončil tak, ako začal. Zdroj: Wikipédia (Bostanlı, Karşıyaka; Prístav Bostanlı); Wikipédia (Karşıyaka; Tram İzmir); Archiv a Arkitera (Pešia lávka Bostanlı a terasa na sledovanie západu slnka); Obecný úrad mesta İzmir (linky İZDENİZ).