Şairin Kayığı

Hra je rozprávaná očami vypravovača, ktorý sa definuje ako „nie len obyčajný prevážkar, ale spoločník básnikov“. Táto loď v skutočnosti nepravidelne prepravuje cestujúcich na druhý breh; skôr spája významné osobnosti tureckej poézie (Can Yücel, Edip Cansever, İlhan Berk, İsmet Özel, Tomris Uyar, Ece Ayhan, Nilgün Marmara, Ülkü Tamer a Sezai Karakoç) pri jednom stole. Cestujúci nemajú kufre, ale nesú so sebou nedokončené verše a spomienky na detstvo. Počas hry títo básnici diskutujú o tom, čo je poézia, o živote, o smrti, o otcoch, o samote a o vlasti, a to všetko svojím vlastným, jedinečným štýlom. Nakoniec si vypravovač uvedomuje, že nie je len prevážkar, ale skôr „počúvač“ týchto ľudí, ktorí si opravujú spomienky, a ukončuje hru tým, že ponúka prázdnu stoličku pri stole divákom (čitateľom).