Karagöz Müzesi

Múzeum Karagöz je prvé múzeum tohto druhu v Turecku, ktoré v roku 2007 otvorila mestská samospráva Bursa s cieľom zachovať kultúru tradičnej tureckej marionetovej hry Karagöz. Nachádza sa na ulici Çekirge Caddesi, priamo oproti pamätnej hrobke, ktorá je považovaná za symbolické hroby Karagöza a Hacivata. Dvojposchodová budova bola predtým približne tridsať rokov využívaná ako transformátorová stanica. Po Medzinárodnom festivale Karagöz v Burse, ktorý sa konal v novembri 1995, začala mestská samospráva pracovať na premenení tejto opustenej budovy na priestor venovaný umeniu Karagöz. S podporou pobočky Medzinárodnej únie pre marionety a tieňové divadlo (UNIMA) v Burse a zberateľa Şinasiho Çelikkola, bola budova v júni 1997 otvorená ako umelecké centrum s názvom Karagöz Evi. Tu sa začali pravidelné predstavenia Karagöz tri dni v týždni a po určitú dobu sa tu vystavovali aj tkaniny a odevy z regiónu Keles, ktoré boli súčasťou zbierky Çelikkola. Karagöz Evi sa stalo jedným z hlavných miest konania Medzinárodného festivalu marionet a tieňového divadla v Burse, ktorý sa konal v rokoch 1997-2005. V roku 2005 bola fasáda budovy pokrytá reliéfmi z keramiky, ktoré zobrazovali postavy z hry Karagöz. V roku 2006 bola budova vyprázdnená, v roku 2007 bola zrekonštruovaná a Ministerstvom kultúry a cestovného ruchu bola oficiálne premenovaná na múzeum. Základom zbierky je 72 postáv z kolekcie Metina Anda. Neskôr boli doplnené aj obrazy umelcov Karagöz, ako sú Tacettin Diker, Orhan Kurt, Mustafa Mutlu, Metin Özlen a Osman Ezgi. Čo sa v múzeu nachádza: Podľa webovej stránky múzea, ktorú spravuje mestská samospráva, v budove sa nachádzajú tri galérie, dielňa na výrobu marionet pre päť detí, špecializovaná knižnica a sála pre 69 divákov. V jednej z galérií sú panely, ktoré rozprávajú o histórii tieňového divadla, a sú tu vystavené nástroje a materiály používané pri výrobe marionet. Ručne vyrobené marionety od Nevzata Çiftçiho sú tu vystavené spolu s materiálmi používanými pri výrobe. V ďalšej galérii sú vystavené obrazy Karagöza a životné príbehy majstrov, ktorí ich vytvorili; mestská samospráva uvádza, že v tejto galérii je vystavených 119 obrazov. Stredná galéria je venovaná marionetám z rôznych krajín, pričom niektoré z nich boli darované umelcami, ktorí sa zúčastnili festivalu marionet v Burse. Medzi vystaven V Bursi sa podľa legendy, počas vlády Orhana Gaziho, Hacivat, ktorý bol murár, a Karagöz, ktorý bol kováč, pracovali na výstavbe mešity. Ich vtipné rozhovory rozptylovali pracovníkov, čo spôsobilo meškanie výstavby, a obaja boli popravení. Neskôr ich portréty vytvoril muž menom Šejch Küšteri a predstavil ich sultánovi. And však zdôrazňuje, že tieto príbehy nemajú veľký historický význam, pretože neexistujú žiadne dokumenty ani dôkazy, ktoré by ich potvrdzovali. Podľa písomných zdrojov sa divadlo tieňov dostalo do Osmanskej ríše v 16. storočí prostredníctvom umelcov z Egypta, konkrétne z obdobia Mamelukov. Mamelucký historik Ibn Iyas píše, že v roku 1517, počas vládnutia Yavuz Sultana Selima, ktorý dobyl Egypt, jeden z umelcov divadla tieňov predviedol predvidenie v paláci na ostrove Ravza pri rieke Níl. Sultán bol vystúpením nadšený a nariadil, aby umelca povolal do Istanbulu. Podľa zdrojov s ním do Istanbulu prišlo približne 600 egyptských umelcov. Portréty Mamelukov neboli jednofarebné a priehľadné; tureckí umelci v 17. storočí vylepšili techniku, vďaka čomu sa portréty stali priehľadnejšími a umožnili pohyb v spojoch. Mená Karagöz sa prvýkrát objavujú v tomto storočí. Portréty sa vyrábajú z kože, najmä z kožušiny, sú spracovávané, aby boli priehľadné, a farbené prírodnými farbivami. Predstavenie sa hrá za bielym závesom, osvetleným olejovou lampou alebo sviečkami. Portréty sa pohybujú pomocou horizontálnych tyčí a pomocou vertikálnych tyčí, nazývaných "fır döndü", sa otáčajú doľava a doprava. Každé predstavenie sa skladá zo štyroch samostatných častí: úvod, dialóg, scéna a záver. Karagöz je obyčajný človek, ktorý otvorene hovorí, často je nezamestnaný a má problémy; Hacivat je elegantný muž z Istanbulu, ktorý sa snaží riešiť problémy a zmieriť ľudí. Na javisku sa objavuje množstvo postáv, ktoré hovoria dialektom svojho regiónu, napríklad drevárske postavy z Kastamonu, kuchári z Bolu alebo obyvatelia Kayseri, čím sa na javisku odráža rozmanitosť osmanskej spoločnosti. V roku 2009 bola organizácia UNESCO zaradila divadlo tieňov Karagöz do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva. Podľa záznamov sa v minulosti toto predstavenie často hrávalo počas mesiaca ramadánu a na svadobných oslavách, a to v kavárňach a na verejných priestoroch. Návšteva: Pred vstupom