Prejsť na hlavný obsah
Radar Türkiye
Objavujte podujatia v aplikácii
Otvoriť
Radar Türkiye

Od Terkosu po vodovod: Moderná história zásobovania Istanbulu vodou.

Istanbul nie je mesto postavené priamo na brehu veľkého jazera alebo rieky, a preto počas svojej histórie muselo vodu čerpať z diaľky.

Radar TürkiyeRadar Türkiye15 Ekim 202641
Zatiaľ bez hodnotenia

Prihlás sa, aby si mohol dávať Páči sa mi to a hodnotiť

Od Terkosu po vodovod: Moderná história zásobovania Istanbulu vodou.

Istanbul je veľkomesto, ktoré neležalo priamo na brehu jazera ani rieky, a preto počas svojej histórie muselo vodu dopravovať z diaľky. História spoločnosti ISKI túto rozsiahlu históriu rozdeľuje do troch období: Rímske a Byzantské, Osmanské a Republikánske. Mosty, priehrady, cisterny a fontány sú najznámejšou časťou tejto histórie; v meste už existujú trasy, ktoré ich spájajú. Tento článok sa zameriava na menej známe obdobie, ktoré sa začína koncom 19. storočia, kedy sa začala voda čerpať parnými pumpami, dopravovať potrubiami do domácností a akumulovať v priehradách, a pokračuje až po súčasnosť. Nakoniec povieme, kde sa v súčasnosti dajú v rôznych budovách vidieť stopy tejto histórie.

Prechod od fontány k potrubiu

Osmanské mesto distribuovalo vodu pomocou gravitácie, teda pomocou prirodzeného toku vody. Voda čerpaná z prameňa pretekala potrubiami a tunelmi, prekonávala údolia mostmi, rozdeľovala sa v šachtách, tlak sa nastavoval pomocou vodomerov a nakoniec prichádzala k fontánam. Podľa informácií spoločnosti ISKI sa voda v každom distribučnom bode merala a odmeriavala sa pomocou jednotky nazývanej "lule". Tento systém stačil na zásobovanie verejných fontán, ale nestačil na dopravu vody do vyšších poschodí nových, viacposchodových budov. V druhej polovici 19. storočia, keď v Beyoğlu a Galata začali vyrastať výškové budovy, vznikla potreba tlaku vody. Riešením bola koncesia. Podľa histórie spoločnosti ISKI bola v roku 1868, za vlády sultána Abdula Aziza, udelená koncesia francúzskej spoločnosti a vznikla spoločnosť s oficiálnym názvom "Dersaadet Anonim Su Şirketi", ktorú ľudia nazývali "Terkos Şirketi". Spoločnosť mala zabezpečovať vodu z jazera Terkos do Beyoğlu, Galata, západného brehu Zlatého rohu a rumelskej strany Bosporu. Diplomová práca pripravená na Univerzite Marmara uvádza, že spoločnosť bola osmanskou akciovou spoločnosťou s viacerými akcionármi a predávala vodu na základe predplatného a s použitím vodomerov. Táto štúdia tiež uvádza, že zmluva stanovovala bezplatné dodávky vody nemocniciam, vojenským jednotkám a na hasenie požiarov. Myšlienka vodomerov v každej domácnosti sa do Istanbulu dostala vďaka tejto spoločnosti.

Parne poháňané pumpy v Terkos

Prvým zariadením spoločnosti bol čerpacej stanica, ktorá bola v roku 1883 postavená pri jazere Terkos; v roku 1888 bola postavená aj priehrada, ktorá zvýšila hladinu vody v jazere. Diplomová práca pripravená v roku 2003 na Technickej univerzite v Instanbul podrobne skúma túto stavbu Stránka ISKİ venujúca sa vodným zdrojom uvádza, že stanica fungovala až do roku 1967 a dnes je chránená ako priemyselné múzeum. Samotné jazero je v súčasnosti súčasťou zoznamu vodných zdrojov mesta pod názvom Terkos a stále sa uvádza, že bolo uvedené do prevádzky v roku 1883.

Anatolijská časť mesta tiež získala vlastnú spoločnosť v rovnakom období. Podľa informácií od ISKİ bola v roku 1888 založená spoločnosť Üsküdar Kadıköy Su Şirketi a v roku 1893 postavila prvú priehradu Elmalı na rieke Elmalı. Vodovodná sieť bola vybudovaná pozdĺž pobrežia od Anatolijského hradu až po Bostancı. Spoločnosť sa tiež zaoberala výstavbou zariadenia na úpravu vody z priehrady, prečerpávacej stanice, potrubia vedúceho do Bağlarbaşı a vodného nádržu v Bağlarbaşı. Ďalšia priehrada Elmalı 2, postavená na potoku Çavuşbaşı, bola dokončená v roku 1950. Dnes sú tieto dve priehrady jedným z najmenších zdrojov vody v meste, ale toto je miesto, kde sa v Istanbulu prvýkrát používa slovo "priehrada".

**Hamidiye Suyu a stanica v Cendere**

S rozvojom tlakových vodovodných sietí sa aj zdroje vody neustále zväčšovali. V histórii ISKİ je jedným z najvýznamnejších zdrojov voda Hamidiye Suyu, ktorá bola vybudovaná v období sultána II. Abdülhamida. Táto voda, čerpaná z prameňov v Kemerburgaz, bola dodávaná do kasární, palácov a približne do päťdesiatich fontán v okolí Beyoğlu. Zdroje sa v detailoch líšia; ISKİ uvádza, že systém bol uvedený do prevádzky v roku 1904, zatiaľ čo zdroje, ktoré opisujú stanicu, uvádzajú, že čerpacej stanice v Cendere začala fungovať v roku 1902. Čerpacia stanica Cendere Hamidiye bola postavená v údolí Cendere, aby čerpala vodu z prameňov do mesta. Podľa stránky knižnice Istanbulského metropolitného magistrátu bola stanica postavená, pretože dodávka vody z Taksim nebola dostatočná na uspokojenie rastúcich potrieb a denne dodávala približne 1 200 metrov kubických vody do približne sto fontán, vrátane tých pri ceste k palácu Yıldız. Budova fungovala až do 90. rokov, kedy začala dodávať vodu len do niekoľkých fontán. Podľa článku na Wikipedii boli kotly vyrobené vo Švajčiarsku a v 60. rokoch boli parné stroje presunuté zo starej stanice v Terkos a nahradené elektrickými pumpami. 33 metrov vysoký tehlový komín budovy časom zničil čas. Po zemetrasení v roku 1999 sa začali práce na premenení budovy na kultúrnu Spoločnosť Terkos bola zakúpená mestskou radnicou Istanbulu a 27. mája 1933 bola vytvorená organizácia Istanbul Su İdaresi (ISI) prostredníctvom zákona č. 2226. Táto organizácia bola zriadená ako autonómna inštitúcia podriadená mestu. V tomto období bola zvýšená kapacita čistiacej stanice v Kağıthane a prečerpávacej stanice v Terkos, pričom boli nainštalované elektrické čerpadlá namiesto parných. Medzi Terkos a Silahtarağa bol položený energetický kábel, v Čırpıcı boli vyvŕtané artézske studne a tam bola tiež postavená prečerpávacia stanica.

S rýchlym rastom populácie začali byť vody z jazier a prameňov nedostatočné a Istanbul vstúpil do éry priehrad. Podľa údajov ISI boli priehrady Ömerli a Alibey uvedené do prevádzky v roku 1972 a priehrady Darlık v Şile a Büyükçekmece v roku 1989. Priehrada Ömerli je dodnes najväčším zdrojom vody pre mesto a jej vodami je zásobovaná takmer celá anatólska časť. V Büyükçekmece bola vytvorená priehradná nádrž odpojením jazera od mora. V roku 1981 bola založená organizácia Istanbul Su ve Kanalizasyon İdaresi (ISKİ) a v roku 1984 bola začlenená do metropolitnej samosprávy. V 90. rokoch sa hľadanie vody rozšírilo až do hlbín Thrákie. Medzi rokmi 1995 a 1997 boli dokončené priehrady Düzdere, Kuzuludere, Büyükdere, Sultanbahçedere a Elmalıdere v potokoch Istranca. Priehrady Kazandere a Pabuçdere boli uvedené do prevádzky v rokoch 1997 a 2000. Podľa informácií ISI sú tieto dve priehrady prepojené 2 507 metrov dlhým tunelom a prebytočná voda z Kazandere je odvádzaná do Pabuçdere. Priehrada Sazlıdere bola uvedená do prevádzky v roku 1998 v blízkosti jazera Küçükçekmece.

Posledný významný krok prišiel z východu. V roku 2004 boli uvedené do prevádzky regulátory Yeşilçay, ktoré čerpajú vodu z potokov Göksu a Çanak za Şile. V roku 2007 začala prichádzať prvá voda z rieky Melen, ktorá lemuje hranicu medzi Düzce a Sakarya; podľa ISKİ je v prvom štádiu možné čerpať 268 miliónov kubických metrov vody ročne a v druhom štádiu až 575 miliónov kubických metrov ročne. Na prenos vody z rieky Melen na európsku stranu bol vybudovaný tunel pod Bosporskou úžinou. Podľa článku na Wikipedii je Bosporský vodný tunel 5,5 kilometra dlhý a prechádza pod povr Ponúkame tiež výlet, ktorý predstavuje jazerá a okolité lesy, ktorý môžete zaradiť do toho istého dňa. Najlepšie miesta na pozorovanie priehrad je v oblastiach Ömerli a Büyükçekmece. Jazerá priehrady Ömerli sa nachádzajú v lesoch medzi mestami Çekmeköy a Şile; vzhľadom na to, že pobrežie je chránenou oblasťou, je možné pozorovanie iba z miest, ktoré povoľuje cesta, a je potrebné dodržiavať upozornenia v danej oblasti. Jazero Büyükçekmece je vďaka svojej blízkosti k pobrežnej ceste jedným z najľahšie dostupných vodných zdrojov z mesta.

Praktické poznámky:

Väčšina miest spomenutých v tomto texte sú od seba vzdialené. Nesnažte sa navštíviť všetky počas jedného dňa. Je lepšie zaradiť Cendere do popoludnia v rámci návštevy mesta, Terkos do víkendového výletu do severnej časti a Büyükçekmece do trasy pozdĺž západného pobrežia. Väčšina vodných zariadení sa nachádza v chránených oblastiach; berte vážne ploty, upozornenia a zákazy fotografovania. A nabudúce, keď otvoríte kohútik, pamätajte, že voda mohla prísť z oblasti Istranca, z Ömerli alebo z Melen.

Zdroje:

Komentáre

0/1000

Napíš prvý komentár